Hovorievate, že za každou skladbou je príbeh, pri ktorom si začnete vybavovať útržky tónov, nôt. Je to tak v každom prípade?
Vždy je to tak. Ale musí to prísť od režiséra. Ako keď vám mama rozpráva príbehy na dobrú noc a vy si ich počas toho predstavujete. V podstate som z toho nikdy nevyrástol. Mám ten luxus, že mi tie príbehy stále niekto rozpráva.
Pri filme Interstellar ste však nevedeli, o čom bude príbeh. Mali ste k dispozícii len jednu scénu.
Ale vedel. Bol tam veľmi osobný príbeh. Christopher Nolan mňa aj moju hudbu veľmi dobre pozná. Napísal mi list, kde opisoval veľmi silný vzťah otca k dcére. Otca, ktorý svoju dcéru opúšťa. A to bolo srdce príbehu. Všetko ostatné sa potom odrazilo od tohto bodu. Nezáleží na tom, aké veľké to putovanie bolo, ani na tom, aký obrovský bol vesmír. Chris mi dal možnosť precítiť emóciu, ale nepovedal mi, čo mám cítiť. Pokúsil som sa z toho vytvoriť hudbu. Vždy sa snažím využiť tú možnosť, povedať si: dnes je v poriadku na dve hodiny niečo cítiť. Vtedy prestanete myslieť na všetky starosti. Ste to len vy.
Zmenil Christopher Nolan spôsob, akým sa pozeráte na filmovú hudbu?
Dalo by sa povedať, že spolupracujeme na mierne experimentálnej úrovni. Napríklad ako pri filme Počiatok. Robil som zhruba na polovici filmov bez toho, aby som ich videl, pretože sa práve nakrúcali. Vždy režisérom poviem, nech mi najskôr pošlú film, ale oni nie: najskôr dokonči hudbu, vyriešime to potom. Musím teda pracovať s vlastnou verziou. Celé sa to podarí len vtedy, ak celý tím rozpovie ten istý príbeh, ak sa stane jedným telom, jednou dušou, aj keď každý člen pracuje samostatne.
Čo je pre vás v tomto smere ozajstnou výzvou?
Vždy sú to komédie. Pamätám si na spoluprácu s Jamesom L. Brooksom na filme Tak dobre, ako sa len dá. Je to brilantný scenárista. Keď si čítate jeho dialógy, často sa stáva, že sa na začiatku odseku smejete a na konci zase plačete. Hovorím si: Ako to mám, prepána, spraviť? To ma zabíja.
Ťažký, ale skôr v inom zmysle, bol pre vás aj film Leví kráľ, a to je rozprávka. Ako ste sa k nemu dostali?
Moja dcéra mala šesť rokov a ako každý otec som chcel potešiť svoju princeznú. A tak som sa rozhodol spraviť hudbu k Leviemu kráľovi. Poviete si, áno, rozprávka, ale bol to jeden z najťažších filmov, na ktorých som robil. Je to príbeh o tom, ako syn stratí svojho otca. Takisto som stratil svojho otca, keď som bol veľmi mladý. Dovtedy som sa s tým nikdy nemusel konfrontovať na dennej úrovni. Nakoniec to bolo akési rekviem pre môjho otca.
Počas svojej kariéry ste navštívili veľa krajín. Medzi nimi aj Slovensko. Mohla by som vám teraz pustiť skladbu Musica Slovaca od slovenského skladateľa Ilju Zeljenku? Poznáte ju?
Áno, poznám to. Viete. Mám jednu veľkú výhodu, som Nemec v Hollywoode. Cudzinec. Je rozdiel žiť v Európe a v Amerike. Zrazu si uvedomíte, že ten Starý svet tu je vlastne Novým svetom. Veľa tejto hudby ovplyvní budúce storočia, myslím si, že hudba znova začína prichádzať z Európy. Jednoducho viete, že nie je z Ameriky. Na hudobníkoch milujem to, že nemusia používať slová, aby v ľuďom niečo prebudili. Túto skladbu môžete zahrať všade a komukoľvek, a vždy to s ním pohne. Je to naozaj veľký skladateľ. Cítiť tam hudobný dôraz, ktorý môže prísť len odtiaľto. Máte tu poklad, ktorý si musíte strážiť. Už som tu raz bol a bolo mi nesmiernou cťou, že som mohol aspoň kúsok tohto bohatstva ukázať svetu.
Povedali ste, že sa v Amerike cítite ako cudzinec. Aj po takom dlhom čase?
Samozrejme. Poviem vám konkrétny príklad. Britský režisér a nemecký skladateľ pracujú na filme v Arizone blízko Grand Canyonu. Hovoria si pritom, aké je to tam úžasné, veľkolepý Grand Canyon. Okolo prejde rodinka amerických turistov a deti len stále otrávene prosia ich otca, aby ich zobral domov, lebo sa tam nudia. Stále tam cítim rozdiely.
Teraz ste na koncertnom turné. Presunuli ste sa zo štúdia pred tisícové davy. Aký je to pocit?
Je to nebezpečné, lebo sa to odohráva v reálnom čase. V štúdiu to viem zopakovať 20-krát za sebou, aby to bolo perfektné. V jednej veci je ale naozaj rozdiel. Myslím si, že v podstate celý svoj život trávim v temných miestnostiach bez okien. Na koncerte sa potom trošku cítim ako na večierku s 10-tisíc hosťami. Takže je to trošku komplikované. Pre mňa je však veľmi dôležité, aby som mal na dosah aj ľudí, ktorí sú odo mňa ďaleko. Hovorím to stále, ale myslím si, že život je tvrdý, stáva sa tvrdším. Ľudia pracujú naozaj ťažko, a keď prídu na môj koncert, zaplatia ho ťažko zarobenými peniazmi. Chcem im za to ponúknuť zážitok – nie koncert, ale zážitok. Robím pre to všetko. Myslím, že to ľuďom nejakým spôsobom dlhujem. Aj preto skladám hudbu. Nielen pre seba, ale aj pre ľudí.
