Keď označil kráľovskú rodinu za prežitok, stál si za tým a dodnes si to aj myslí. A keď ho novinári provokovali ku škandálom, išiel s nimi veľmi ochotne do roztržky. Dnes je John Lydon rozvážnejší a už sú nadobro preč časy, keď by vám po žiadosti o autogram napľul na papier. Po odchode z kultových Sex Pistols začal John Lydon, ktorý sa vrátil k svojmu civilnému menu, keďže prezývka Johnny Rotten bola obchodnou značkou manažéra Malcolma McLarena, tvoriť hudbu v projekte Public Image Ltd. Mnohí pankáči vtedy od neho odvrátili zrak. Vraj je to príliš komplikované, intelektuálske a Lydon nadobro stratil iskru a provokatérskeho ducha. No PIL je len ďalšou úrovňou toho, čo začal budovať už v Sex Pistols: úprimnú hudbu s textami z každodenného života a bežných situácií. Hudobník, skladateľ, textár John Lydon oslávil tento rok 60. narodeniny a do Bratislavy prichádza 17. mája v rámci koncertného turné skupiny Public Image Ltd. Predstaví aj nový album What the World Needs Now…
Foto: SITA/AP, Jim Ross
Oslávili ste životné jubileum. Ako sa cítite ako šesťdesiatnik?
Stále cítim, že mám život vo svojich rukách. Podľa veku by mi malo byť horšie, ale prežívam znovuzrodenie a je mi skvelo.
K narodeninám ste si dali nový album, ktorý vyšiel už ako druhý v poradí na vašej súkromnej značke. Prinieslo vám to nejaké zmeny?
Nenahral som album, aby som oslávil svoje narodeniny, to nie je pravda. Zdalo by sa mi to veľmi sebecké. Vždy som mal vo svojom živote rád tvrdú prácu a skôr som nechcel poľaviť z pracovného tempa. Veď prečo by som mal aj v tomto veku oddychovať?
Do PIL ste investovali všetku energiu, tvorivý potenciál aj peniaze. Našli ste po umeleckej aj ľudskej stránke to, čo vám nedokázali dať Sex Pistols?
Som taký zabratý do tohto projektu, že nie je priestor ani čas, aby som mohol spomínať na minulosť. Ale tieto spomienky som pre druhých vtesnal do novej autobiografickej knihy.
Zároveň ste v PIL zúročili ambíciu tvoriť komplikovanejšiu hudbu, nedávať si limity a mantinely v podobe stereotypov rockovej piesne – aby mala tri minúty, slohu – refrén atď. A hneď na prvých albumoch sa vám to aj podarilo.
Nemyslím si, že by hudba PIL bola komplikovaná. Je iná, to priznávam, ale v týchto piesňach sú zachytené jednoduché emócie a posolstvá, hoci majú vyspelejší zvuk aj formu, ako to bolo napríklad so Sex Pistols. Obsahuje všetko, čo som mal rád v hudbe i v umení a je odrazom môjho života.
Dnes ochotne komunikujete s médiami a ochotne dávate rozhovory. No v časoch Sex Pistols ste to príliš neobľubovali. Zmúdreli novinári alebo vy?
Stále mám rovnaký vzťah s novinármi, ale teraz som už o niečo starší a múdrejší, takže viem, čo píšem a o čom hovorím. Mám rád ich prácu (smiech).
Okrem albumu ste tento rok vydali aj v poradí už druhú autobiografickú knižku Anger is an Energy. Píšete v nej veľmi otvorene o mnohých intímnych veciach, hoci mnoho osobností nechce, aby sa vedelo o ich trinástej komnate…
Hovoriť o súkromí nepatrí k mojej najobľúbenejšej činnosti, lebo verím, že každý si zaslúži mať nárok na pokoj a svoju intimitu, ale chcel som, aby ľudia vedeli o chorobe, ktorá ma v detstve takmer zabila. Fyzicky ma poznačila, ale mentálne mi spravila veľkú láskavosť. Keď stratíte pamäť a potom sa vám obnoví a vy ste schopný znovu sa učiť nové veci, je to niečo neuveriteľné.
Je o vás známe, že máte pozitívny vzťah ku knihám. Aký je John Lydon ako čitateľ?
Nemôžem povedať, že by som uprednostňoval iba jedného autora alebo videl inšpiráciu iba v jednom období. Milujem knihy všetkých žánrov, milujem písané slovo a takisto milujem písať texty piesní. A doma mám veľmi veľkú knižnicu. Na literatúre je čosi magické a ja chcem aj naďalej objavovať jej alchýmiu.
V knihe Mr. Rotten's Scrapbook ste sa predstavili aj ako šikovný ilustrátor. Aký máte vzťah k výtvarnému umeniu?
Kreslené umenie mi bolo vždy blízke a dodnes je pre mňa veľmi dôležité. Mimochodom, mám rád všetko, čo v sebe zahŕňa tvorbu. Neverím na vekové bariéry a nemyslím si, že len preto, že mám teraz šesťdesiat rokov, nebudem chcieť reflektovať dvadsaťročných alebo tridsaťročných umelcov alebo že im nebudem rozumieť. Veď aj publikum PIL je veľmi rôznorodé: generačne, sociálne i vzdelanostne.
Striedavo žijete v Los Angeles a v Londýne. Na koncertné turné vyrážate v čase, keď sa celá Európa radikalizuje. Myslíte, že by mala panovať absolútna sloboda vyjadrenia názorov a sloboda slova alebo musia byť stanovené určité hranice?
Nemala by existovať žiadna cenzúra. Jazyk je to, čo nás odlišuje od ostatných živočíchov a nikto by nám nemal prikazovať, čo môžeme povedať a čo nie. Každý má v sebe hodnoty, ktoré by mu mali našepkať, že by nemal svojimi slovami ubližovať druhým. Keď niekto ubližuje jazykom, robí zo seba hlupáka a klamár bude vždy iba klamárom. A radšej budem vedieť, kto ním je, ako by sa mali skrývať za mojím chrbtom. Toľko teda, čo sa týka cenzúry radikálnych názorov. Ani v tomto veku na ňu neverím.
Váš názor je zaujímavý aj z pohľadu osoby, ktorú médiá roky dostávali do pozície absolútneho nihilistu a provokatéra.
Samozrejme, že človek dospieva a dozrieva, ale určite by som sám seba nenazval konzervatívcom. A ešte raz chcem zdôrazniť, že cenzúra nemôže existovať. A ste stále tým istým provokatérom ako za divokých čias v Sex Pistols? Nie, verím v pasívnu rezistenciu. Ak sa vám nepáči systém, v ktorom žijete, neprispievajte doň a nepodporujte ho.
Chceli by ste odkázať niečo svojim fanúšikom pred koncertom v Bratislave?
Veľmi sa na tento koncert teším a všetkých naň pozývam. A dúfam, že ma ešte stále budú mladé 16-ročné dievčatá vnímať ako sex symbol (smiech).
John Lydon (60)
Patril k prvej generácii punkrockových hudobníkov vo Veľkej Británii. V kapele Sex Pistols, ktorá spolu s The Clash a Damned tvorila dôležitú trojicu britského punku, spieval vlastné nihilistické texty, ostro sa opierajúce do kráľovskej rodiny a konzervatívneho systému, a to v jednoduchých melódiách s priamočiarou surovosťou. Sex Pistols nahrali iba jeden album – nesmrteľný Never Mind The Bollocks – patriaci k najdôležitejším nahrávkam rockovej histórie. Po zrušení série koncertov priamo počas turné v roku 1978, drogových excesoch a nakoniec aj po smrti basgitaristu a spoluhráča Sida Viciousa a po sporoch s manažérom Malcolmom McLarenom sa kapela rozpadla a John Lydon založil formáciu Public Image Ltd, s ktorou nahral 10 albumov. Medzi najznámejšie skladby PIL patrí This Is Not A Lovesong, Rise či Public Image.
