Na pódiu sa ako prvý zjavil slovenský džezmen a dramaturg Bratislavských jazzových dní Peter Lipa. "Svet sa akosi zaplnil dobrými basgitaristkami,“ poznamenal, keď uvádzal Kingu Głyk. Zaspomínal si pritom aj na koncert Rhondy Smith v roku 2008.
Vzhľadom na veľký počet nástrojov na pódiu sa mladá Poľka musela uskromniť len s jeho kúskom, čím trošku utrpel najmä jej „klávesák“. Časť publika ho totiž pre partnerský baner nevidela. Kinga v mužskej spoločnosti nezaostávala a len ťažko sa dalo uveriť tomu, že hudobný prejav patrí len 19-ročnej útlej dievčine a za bicími dokonca sedí jej otec Irek Głyk. Džezrockovo ladené aranžmány boli príjemným otvorením večera, niektorí to však vnímali skôr ako "podmaz“ k svojej diskusii. Rušivých elementov si mladá hudobníčka užila aj počas prídavku – cover verzie skladby Tears in Heaven. Želaný efekt z rozcítenej "vybrnkávačky“ pokazil šum z reproduktorov.
Vrchol večera
Nastal čas na krátky oddych a menšiu reorganizáciu scény. S príchodom Coryho Henryho a bubeníka Brentona Tarona Locketta sa však reorganizovala aj atmosféra. "Cíťte sa slobodne, robte čokoľvek,“ nabádal Henry ľudí a tí sa veru dlho presviedčať nedali. Okrem skvelej hry na organ Hammond a klávesy presvedčil aj o svojom speváckom nadaní a šoumenstve. Intenzívne pritom komunikoval nielen s publikom, ale aj so svojím bubeníkom, ktorý podal rovnocenný výkon. Na aktívnejšie zapojenie sa publika nemohol vybrať lepšiu skladbu ako NaaNaaNaa, ktorej refrén textovo zodpovedá názvu a pamätá sa teda naozaj ľahko.
Číru spŕšku energie na chvíľku vystriedala osveta. "Na albumoch stále záleží,“ požičal si Henry výrok speváka Princa, ktorý odznel na minuloročnom odovzdávaní cien Grammy. Keď dvojica z pódia odišla, ľudia bez váhania vstávali zo stoličiek a okrem búrlivého potlesku začali mimovoľne spievať naučené nanana. Žiadne srdce hudobníka by v tej chvíli nezostalo chladné. Na veľkú radosť svojich verných, ale aj nových fanúšikov hviezda večera prisľúbila, že sa na Slovensko onedlho vráti.
Ako sa dá byť všade
Pokým sa ľudia ešte spamätávali z predchádzajúceho hudobného zážitku, na scéne sa rozkladalo množstvo nástrojov. Otázkou bolo, ako dokáže naraz zahrať na toľkých inštrumentoch len jeden človek? Multiinštrumentalista Jacob Collier si osvojil takzvané "loopovanie“, kde sa nahratá časť skladby opakuje v slučkách, čím môže zvládnuť beh od nástroja k nástroju. Dopĺňala ho pritom aj tematická vizuálna šou. V istých momentoch podával Collier až nadľudský výkon, ale vynaložená energia sa akosi nevracala späť. Najhorším momentom pre hudobníka je určite to, keď ľudia začnú z jeho koncertu odchádzať. Publikum ho odmenilo rozpačitým potleskom a rovnako rozpačitý bol aj jeho návrat na pódium.
Koncert sa začal v časovom sklze, no zo slabých reakcií na večerné finále nemožno viniť neskoré hodiny a únavu. Cory Henry bol silný súper a latku zdvihol tak vysoko, že sa ho jednoducho nedalo prekonať. Možno premýšľať o tom, či by v konečnom dôsledku prospela zmena poradia. Veľké finále sa totižto konalo uprostred programu.
