Prvý je samotná skupina, ktorá sa v stredu koncertne nedala zahanbiť ani po 30 rokoch, druhý je evidentne prekročená kapacita, pre ktorú sa mnohí fanúšikovia nemohli dostať nielen do koncertnej sály, ale neskôr ani smerom von. Ľudia, ktorým sa z masy predsa len podarilo dostať na čerstvý vzduch, aby predišli mdlobám, mali jednoducho šťastie. Záchranári by sa k nim dostali len ťažko.
Počas koncertu predskokanov z Korben Dallas sa už dalo povedať, že ľudí v sále Incheba Expo Arény je akurát tak dosť, no stále prichádzali ďalší a ďalší. Jeden vchod sa tak zablokoval celkom, na druhej strane ešte trochu miesta zostalo. Tí, ktorým sa podarilo včas dostať pred pódium, si mohli užiť aj kúsok miesta na tancovanie alebo aspoň kývanie sa v rytme hudby. Krv v žilách rozprúdili najmä rockovejšie inštrumentálne časti skladieb bratislavskej zostavy. Výborný predkoncert ukončili naozaj príznačne, skladbou Pec. Teplota v sále totiž rástla priamo úmerne s počtom ľudí.
Prestávku medzi koncertmi vyplnilo premietnutie traileru k dokumentu Lucie: Príbeh jednej kapely, ktorý sa do kín dostane 7. júla. Podľa toho, ako ich publikum vyvolávalo na scénu, však malo záujem skôr o živých hudobníkov. David Koller prišiel na pódium ako prvý. Ostatní členovia sa pridali tiež. Žiaden okázalý príchod. Veľkolepé efekty si nechávali na neskôr.
Nie jeden, ale dvaja Kollerovci
Koller začal koncert ako spevák, veď bicie ponechal v dobrých rukách syna Adama. Všetci sa tak mohli na úvod predstaviť v jednej línii ako rovnocenní členovia. Robertovi Kodymovi vplyvom ventilátora síce efektne viali vlasy spod klobúka, otázne je, či mu takého osvieženie stačilo. Rovnako ako P.B.CH. totiž prišiel pred fanúšikov v klasickom čiernom kabáte.
David Koller vedľa svojho syna za druhými bicími priniesol prvý silnejší moment koncertu. Z pódia sa valil znásobený zvuk dvoch generácií muzikantov. Keď sa k nim na záver piesne Troubit na trumpety by se nám líbilo výraznejšie pridala aj hosťujúca perkusionistka, ľudia bez dychu sledovali naozaj výborne zohrané trio.
Aj na bratislavský koncert si skupina Lucie prizvala ako vokalistku Lenku Dusilovú, ktorá vyšla do popredia napríklad pri piesni Sen. Niektorí hostia však prekvapili uprostred koncertu. Na scénu napochodovali niekdajší členovia kapely – klávesista Petr Franc, bubeník Tomáš Waschinger a spevák Michal Penk. Slávnostný nádych ich príchodu dodalo aj sláčikové teleso. Pôvodná zostava z roku 1985 spolu odohrala hity ako Lucie či Šrouby do hlavy.
Bez efektov to nejde
Svetelná šou, syčiaca para a projekcia na deviatich (z toho siedmich pohyblivých) LED obrazovkách boli nič v porovnaní s plameňmi, ktoré ľudí prekvapili počas piesne Dotknu se ohně. Tematická šou pokračovala, ako inak, aj počas piesne Oheň. "Už se nechcem nikdy vracet,“ odznelo aj ako jasný spoločenský odkaz, že cesta na východ k Rusku ich naozaj neťahá.
Počas skladby Amerika typické pá pá pá spievali postojačky už aj ľudia na tribúnach. Oficiálnu "bezprídavkovú“ časť koncertu ukončila kapela na ľudovú nôtu slovenskou piesňou Ešte si ja pohár vínka vypijem. Potom si len na chvíľku odskočili vychutnať si hlučný výskajúci a kričiaci dav, ako ich volá naspäť, a vrátili sa s najväčšími hitmi. Odzneli skladby Chci zas v tobě spát, Panic, podľa Kodyma "druhá najblbšia pesnička“ a Černí andělé, počas ktorej LED obrazovky členom Lucie vykúzlili aj anjelské krídla.
Nevinný zjav, ale ani ďalší premyslený odchod zo scény im nikto neveril. Veď predsa ešte nezahrali svoj "vianočný“ hit. Až keď im celá sála spoločne zaspievala narodeninovú pieseň Veľa šťastia, zdravia…, uznali, že ľudia si ďalší prídavok naozaj zaslúžia. Ako sa dalo čakať, zaspievali Medvídka. Trblietavé konfety (alebo, ak si pamätáte pôvodný videoklip, vnútornosti plyšového medvedíka) vyprskli na ľudí pred pódiom a ohlasovali definitívny koniec.
Koncert skupiny Lucie bol dôstojnou oslavou zo strany hudobníkov, nedá sa to však povedať o organizátoroch, na ktorých sa po koncerte spustila aj vlna kritiky na sociálnych sieťach. Skupine by v tomto prípade pristal skôr koncert pod holým nebom a s dostatkom miesta, z ktorého by nemuseli ľudia odchádzať po prvých piesňach.
