Prvá dáma elektroswingu predvedie svoj talent po prvý raz aj pred slovenským publikom. Počas Bratislavských Jazzových Dní vystúpi už v nedeľu 23. októbra v bratislavskej Incheba Expo Aréne.
Váš debutový album Deleted Scenes From The Cutting Room Floor (2010) bol inšpirovaný hudbou, ale aj filmami 40. a 50. rokov minulého storočia, teda aj filmom noir. Vedeli by ste spomenúť aj konkrétne tituly?
Bože, bolo to naozaj dávno. Teraz si neviem na jednotlivé filmy spomenúť. Jednoducho sme sa celý tím stretli a začali sa o albume rozprávať… A pritom sme pozerali množstvo vecí. Veľa času sme strávili prehľadávaním internetu. Hľadali sme nejaké inšpirácie aj na YouTube. Niekedy to boli len náhodné scény, ktorých atmosféru sme chceli preniesť do tvorivého procesu. Niektoré skladby albumu sú inšpirované konkrétnymi filmami, niektoré zase len čisto tým žánrom.
S filmom noir sa spája aj postava krásnej osudovej ženy – femme fatale, akú stvárňovali aj herečky ako Barbara Stanwycková či Lauren Bacallová. Páči sa vám idea takejto ženy?
Samozrejme, teda ak to nie je interpretované ako niečo negatívne. Femme fatale reprezentuje veľmi silnú ženu, muži sa toho niekedy môžu báť. Ja však verím, že žena by mala svoju silu ukázať.
K hudbe z tohto obdobia, dokonca aj ranejšiemu old school džezu, sa okrem vás vracia množstvo aj európskych hudobníkov. Prečo je to podľa vás tak?
Nedeje sa to len v hudbe, deje sa to všade. A to z rôznych príčin. To storočie sa nedávno skončilo, teraz sme na začiatku nového. Ľudia sa automaticky začínajú obhliadať späť. Druhá vec je to, že keď sa ľudia chcú niečo naozaj naučiť, začínajú od začiatku. V súčasnej popovej hudbe nájdete množstvo odkazov na blues či džez. V minulosti boli tieto žánre populárne, preto je prirodzené, že inšpirujú aj súčasných hudobníkov.
Poznáte rakúskeho hudobníka Marcusa Füredera známeho ako Parov Stelar? Mnohí ho považujú za priekopníka elektroswingu.
Poznám ho, myslím, že je skvelý. Nie som si však istá, kto s tým prišiel ako prvý, myslím, že elektroswing existoval už dlhšie. On s ním však zaznamenal veľký úspech a rozšíril ho po celom svete.
Odvtedy už ubehlo pár rokov, no tento žáner si stále nachádza svojich poslucháčov. Predsa len, dôkazom ste aj vy, aj keď vo vašom prípade sa dá skôr hovoriť o fúzii popu a džezu. Myslíte si, že takéto retro mixovanie žánrov si nájde svoje miesto aj v budúcnosti?
Niečo vedia predpovedať aj samotné hudobné rebríčky. Samozrejme, existujú rôzne trendy, no potom je tu hudba, ktorá dokáže vzbudiť záujem aj ako underground. Napríklad ako elektroswing – nepatrí medzi komerčne úspešné svetové trendy, ale má množstvo fanúšikov. Ľudia vždy hľadali niečo nové, niečo iné, ako znie z rádií. Ak kombinujete napríklad džez s popom, vzniká pre ľudí mix niečoho, čo poznajú, a niečoho, čo je pre nich nové. A to je práve to vzrušujúce. Z toho pramení celá tá mágia.
Váš prvý album zaznamenal veľký ohlas. Pritom, ako vysoko ste latku nastavili, nebáli ste sa, ako ľudia prijmú vašu ďalšiu štúdiovku z roku 2013 – The Shocking Miss Emerald?
Stále som dostávala otázky typu: Ako budeš pokračovať? Čo bude ďalej? V Holandsku sa napríklad môj debut držal v rebríčku albumov na prvom mieste neuveriteľných 30 týždňov, čím porazil aj Thriller Michaela Jacksona z roku 1983 (ten sa tam udržal 26 týždňov, pozn. red.). V tom čase som bola v jednom kole – rôzne fotenia, nakrúcanie videoklipov, rozhovory, koncerty v zahraničí… Bola som tak zaneprázdnená, že som ten tlak necítila. Chcela som len pokračovať v tom, čo som začala.
Foto: Koen Hauser
Nechceli ste aj samotným názvom – v preklade Šokujúca slečna Emerald – bojovať proti očakávaniam verejnosti?
Nikdy som sa na to tak nepozerala, ale možno v tom bude kus pravdy. Keď raz dosiahnete úspech, začína vás to trochu prerastať. Možno som sa naozaj trochu snažila s očakávaniami verejnosti bojovať. No hlavne som chcela stále zostať tým, kým som.
Keď zabodoval aj druhý album, ako sa cítite teraz?
Necítim žiaden stres. Som viac v pohode. Keď sa teraz obzriem za tým, čo som dokázala, hovorím si – wow. Predtým som na to akosi nemala čas.
Sú to už tri roky, čo ste poslednú nahrávku vydali. Môžu sa fanúšikovia tešiť aj na ďalšiu?
Nový album je na ceste. Neprezradím ešte detaily, ale pracujeme na tom. Je to veľká zábava, ale tiež výzva. Chcela by som, aby sa vydaril rovnako ako tie predchádzajúce, na druhej strane, aby prekvapil a neopakoval sa.
Veľmi si dávate záležať aj na vizuálnej stránke. Nielen pri vašom stylingu, ale aj vo videoklipoch či pri živých vystúpeniach. Je to podľa vás niečo, čo ľudí dokáže viac vtiahnuť do atmosféry starých čas?
Všeobecne je veľmi dôležité urobiť niečo, čo môžu ľudia nielen počuť, ale aj vidieť. Taktiež by mali vidieť niečo, čo tak trošku očakávajú, je to ako balíček všetko v jednom. Napríklad obal albumu. Nemôžete tam dať len niečo náhodné. Ak vás ľudia nepoznajú a prídu do predajne s hudbou, chcete, aby vás spoznali aj vďaka obalu, aby tušili, čo asi budú počuť. Vizuálna stránka dokonca vplýva aj na samotné vnímanie hudby. Práve preto sa to snažíme robiť práve takto.
Hovoríte v množnom čísle, kto ešte sa za menom Caro Emerald skrýva? A kto má hlavné slovo?
Pracujeme vo veľmi malom tíme. Všetko spolu preberáme. Hlavne s mojimi dvoma producentmi – Davidom Schreursom a Janom van Wieringenom. Mám okolo seba ľudí, napríklad stylistov, ktorí odvádzajú skvelú prácu. Samozrejme, že napríklad oblečenie si kupujem aj sama, premýšľam nad rôznymi kombináciami, ale celé je to kolektívna práca.
Na Slovensku budete hrať v celkom veľkej hale. Vyhovujú vám aj takéto priestory alebo viac oceníte atmosféru menších klubov?
Hrám rada všade. Keby som hrala len na konkrétnych miestach, bolo by to trochu nudné. V Tokiu som raz koncertovala v populárnom klube Blue Note. Bol to veľmi intímny zážitok. Bolo tam asi 200 – 250 ľudí. Zároveň som si však užila koncert vo veľkej londýnskej hale. Zistila som, že moja hudba a šou funguje všade, a to ma veľmi teší. Dokážem prijímať energiu z veľkej masy divákov, no rovnako z ľudí, ktorí stoja naozaj blízko mňa.
