Barbora tento rok stihla nielen vydať knižku zdravých raňajkových receptov, ale aj nahrať sólové cédečko. Barbora Bloom, ako si teraz speváčka hovorí, ho v pondelok 12. decembra bude krstiť na koncerte v Slovenskom rozhlase. Album sa volá 15/7 a je oveľa osobnejší ako ten predošlý. Spieva na ňom o prázdnej chladničke aj svokriných jazykoch. Je totiž o nových začiatkoch.
Po predošlom albume, ešte s kapelou Bloom, ktorý bol celý spievaný po anglicky, ste prešli k slovenčine. Prečo?
Dlho som sa spievaniu v slovenčine bránila. Zdalo sa mi, že angličtina je spevavá a lepšie znie. Je to pre mňa úplne iný pocit. Keď spievam po slovensky, oveľa viac vnímam slová. Angličtina je akási lenivá, zakryje aj drobné chybičky, ale u mňa je farba hlasu pri spievaní po slovensky iná než pri angličtine. Bojovala som s tým – pretože angličtina je akoby viac posadená v hrdle, slovenčina je viac vpredu. Takže aj v štúdiu som si najskôr zaspievala niečo po anglicky a potom som rýchlo prešla na frázu v slovenčine – a trošku mi to pomohlo pri farbe hlasu. Ale zrazu sa mi spievanie v slovenčine veľmi páči a je to pre mňa oveľa osobnejšie. Bála som sa, ako album zvládnem textovo – ale myslím, že sa nemám za čo hanbiť.
Pred časom vás odrádzalo, že chalanom z kapely Bloom sa nepáčil váš „slovenský“ hlas. Už to nie je problém?
Tým, že som začala tvoriť sama, už to nie je problém (smiech). Farba hlasu sa im zdala v angličtine krajšia. Jedného dňa som chcela napísať nový text po anglicky a gitaristovi Lukášovi som vysvetľovala, čo som ním chcela povedať. Priveľmi sa mi nedarilo v pretavení mojich myšlienok do slov a Lukáš mi povedal, „tak to napíš po slovensky“. Zrazu ma zaplavil pocit šťastia a už som sa od slovenčiny neodlepila.
Ktorý bol váš prvý text v slovenčine?
Prvá slovenská pesnička na albume sú Nebesá, ale prvý text bol k Čiernej labuti. Tá pieseň sa pôvodne volala Forest čiže Les, ale v slovenčine sa z nej stala Čierna labuť. Potom som vyhrabala starú Lukášovu gitarovú skladbu, skôr teda iba nápad na pesničku – naspievala som to a rozplakala som sa od šťastia. To bolo pre mňa znamenie, že som na správnej ceste.
Píše sa vám ľahšie po slovensky či anglicky?
Na rozdiel od angličtiny som si v slovenčine absolútne istá slovnými spojeniami a významom, ktorý do slov vkladám.
Na druhej strane v slovenčine vynikne viac každá chyba. Aké ohlasy máte na nové slovenské pesničky?
Zatiaľ mi nikto nepovedal, že je angličtina lepšia. Staré pesničky som odložila, venovala som sa novému albumu, ale na koncertoch ich budem hrávať.
A kapela Bloom už neexistuje? Bloom je skôr Barbora?
Bloom sme boli my dvaja s Lukášom. Po istom čase som však cítila potrebu si texty aj hudbu robiť sama. Začala som znova viac hrať na klavír aj si sama skladať hudbu. Skladby v štúdiu vznikali tak, že som prišla s klavírnym nápadom a môj producent Erik „Losos“ Horák do nich pridal ďalšie nástroje, napr. elektroniku, perkusie, violončelo. Lukáš hrá ďalej so mnou ako gitarista, ostal aj basgitarista Jozef Graus, máme nového bubeníka Miška Bartánusa, na klavír bude na koncertoch hrať Marcel Vén a novinkou sú dve vokalistky. Hlasy sú pre mňa silné nástroje, hlavne, keď sa spoja a farebne sa dopĺňajú. Na violončelo hrá Katka Kozelková a jednu skladbu hrá s nami aj dychová sekcia – lesný roh, tuba, trombón a trúbka. V pesničke V inom priestore budeme na koncerte na pódiu až dvanásti.
Na predošlom albume znela harfa, teraz ste stavili napríklad na dychové nástroje ako tubu a lesný roh. Nie je to nezvyčajné?
Ani nie, kapely mávajú v pesničkách dychové sekcie aj violončelo celkom bežne. Možno s nimi nehrávajú na koncertoch, ale mávajú ich. Dychy vymyslel Erik Horák, keď sme nahrávali skladbu V inom priestore. Je pomerne jednoduchá, sú tam síce vokály, ale chýbalo tam niečo pompézne – a teraz je to super.
Čo vás inšpiruje pri písaní textu? Napríklad ako vznikla pieseň Rozprávaj mi rozprávky?
Tentoraz sme album robili rok a pol priebežne. Čiže je na ňom viacero tém. Ale na albume s Bloom som venovala jednu pieseň mamine a keď zomrela, cítila som sa strašne sama. Mamina odišla a to bol pre mňa možno tiež impulz písať texty v slovenčine. Isteže, rodičia sú dvaja a hoci som už bývala s priateľom, vždy bola pre mňa opora. Po jej odchode vo mne zostala obrovská diera a pochopila som, že všetko musím zvládnuť sama. Už mám iné myšlienky, oveľa menej sa bojím. Paradoxne, po maminej smrti sa nám zlepšil vzťah s otcom – nie že by bol zlý, ale bol zrazu oveľa bližší. Teraz som mala potrebu pesničku napísať jemu. Keď som mala trinásť rokov, naši sa rozviedli, a to je obdobie, keď deti rodičov potrebujú možno ešte viac, ako keď sú malé. Chcela som mu povedať, že som naňho myslela a že mi chýbal.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Čo na ňu povedal? Bol dojatý?
Myslím, že hej, hoci city nedáva až tak veľmi najavo. Na narodeniny som mu dala zarámovanú čiernobielu fotku z čias, kde sme s bratom malí, sedíme pri vode na mostíku a máčame si nohy v jazere… a rukou som k tomu dopísala text tej pesničky.
Porozprávaj, mi keď si bol malý/ S tvojimi príbehmi rada zaspávam/ Nepamätám si skoro žiaden/ Iba farbu Tvojho hlasu, ktorá mi tak chýbala
Rozprávaj mi hocičo, o láskach tvojho detstva/ Vtedy viem, viem, že som pre teba dôležitá/ Čítaj mi rozprávky/Alebo len tak hlaď moju tvár
Ploské kamene míňajú plášť hladiny/ Náš pár nôh čaká na teplý prúd/ Zapletené vrkoče, zdobené mašľami/ Sadni si ku mne a len tak tu chvíľu buď
Čierno-biele postavy, oslavy/ Iné mestá rozprávajú príbeh/ Dúfam, že mi niečo prinesú/ Z veľkej diaľky, z veľkej diaľky do Rozprávky
Nový album sa volá 15/7 a má symbolizovať nové začiatky. Aké?
Nejde mi o to, aby si ľudia zapamätali môj dátum narodenia a posielali mi honosné dary. (smiech) Ale to číslo sa mi často ukazovalo na hodinkách, keď sme napríklad cestovali na dovolenku do Českého Krumlova, cesta mala označenie 157, vlhkomer často ukazoval tieto hodnoty, všade som videla spojenia. Možno som si to vsugerovala, ale po maminom odchode som chodila na psychologické sedenia a terapeutke som hovorila: preboha, čo keď 15. 7. zomriem, to nie je dobré znamenie. A ona na to: čo blázniš, veď to môžu byť aj nové začiatky – a toto poňatie sa mi páčilo. A naozaj sú to nové začiatky. Celý album som robila sama – hudobne aj textovo, je vlastne celý o mojich spomienkach na detstvo, ktoré som týmto albumom pre seba takpovediac uzavrela. Akurát pesničku Izba za zrkadlom mi napísal Tomáš Ďurovka. On píše krásne texty a jeden text som chcela od neho. Napísal toto:
//Prázdna izba za zrkadlom/ Zarinčalo, na zem spadlo/ Obraz tváre príliš bolel/ Tisíc črepín, steny holé/ Do všetkých smerov/ V hlave trasy/ Čo by bolo, keby, asi///
// Len zo sprchy trochu hreje/ Pramienok vody vrelej/ Len zo sprchy trochu hreje/ Pramienok vody vrelej///
// Prázdna izba za zrkadlom/ Jeden príbeh na ňu padol/ Takých bolo, no už, čo už/ V kúpeľni na dlážke kaluž/ Kým handra vodu vyžmýka/ Odíde to do ticha/// So šminkou vata vyzbiera/ Zvyšky noci zo včera/ So šminkou vata vyzbiera/ Zvyšky noci zo včera
// Bez zrkadla spálňa holá/ raz darmo, už nik nezavolá/ Tisíc črepín pozametá/ A zaspieva si: Mnoga leta/ Do dna horkosť dopila/ Nič nové nezistila//
// Len mladosť dávno prezretá/ Pochopiť to odmieta/ Len mladosť dávno prezretá/ Pochopiť to odmieta///
Takže keď píšete text, je to niečo osobné, čo z vás vytrysne, nemyslíte na to, ako to vezme poslucháč?
To vôbec nie. Ak by som sa bála povedať, čo mám na srdci, myslím, že by som si tým aj uzavrela cestu k ľuďom. Hudba je veľmi osobná. V tej sa neschováte. Pre mňa je to veľmi oslobodzujúci pocit, nehrať sa na niekoho, kým nie som. Priznám sa ale, že kedysi som sa bála vyjsť s kožou na trh. Pomaly sa však učím dôverovať svetu a hlavne veriť sebe. O tom je napríklad aj skladba Čierna labuť.
Tento rok bol pre vás veľmi plodný – vydali ste nielen album, ale aj knižku vegetariánskych receptov Zdravé raňajky.
Som človek, ktorý má potrebu niečo za sebou zanechať. S kamarátkou Mimi sme si založili blog zdravých receptov biteme.sk a riaditeľ rádia FM, kde mám reláciu Bez mäsa, nás zoznámil s ľuďmi z vydavateľstva, ktoré nám ponúklo vydať knižku. Prišlo to akoby samo. Nechali nám voľnú ruku pri všetkom, od témy až po stvárnenie. Milo ma to prekvapilo, lebo to nie je celkom bežné. Okrem hudby som sa teda realizovala aj na blogu, vydali sme knižku, teraz cédečko. A už mám nápady na novú knižku, cítim, že chcem robiť niečo ďalšie. Nemám desaťročné ciele, ale mám potrebu priebežne niečo tvoriť. Rada vidím výsledky svojej práce.
Debutový album Bloomu sa volal Let the good days come. Prišli tie dobré dni?
Mám pocit, že môj život sa stále zlepšuje. Som naozaj šťastná, takže stále zažívam dobré dni. Nevnímam, že mám nejaký úspech – to, čo robím, mi pripadá prirodzené. Veľa ľudí mi hovorí: Koľko toho dokážeš. Mne sa to zdá normálne. Veď každý normálny človek pracuje. Asi som často na seba tvrdá a keď niečo urobím dobre, pocit šťastia mi vydrží krátko a hneď sa vrhám do niečoho ďalšieho. Už sa ale učím intenzívnejšie tešiť z toho, čo sa mi podarilo.
Pred troma rokmi ste priznali problém, že v pesničkových textoch vždy všetko poviete v prvej slohe a potom neviete, ako ďalej. Preto ste sa prihlásili na online kurz písania textov, ktorý robila hudobná škola Berklee. Platia rovnaké pravidlá ako pre anglické texty aj pre tie slovenské? Napríklad, že pri párnom počte riadkov pôsobí pieseň optimistickejšie?
Myslím, že to platí aj v slovenčine. Pri anglických textoch mi ten kurz pomáhal, ale v slovenských textoch som to neuplatňovala. Tieto texty zo mňa akosi prirodzene vytryskli. Jedna pesnička na albume sa volá Nedeľná. Začína sa: Milujem prázdnu chladničku, látkovú stoličku. Nedeľný obed uvarený zrána, vyleštené poháre, vôňu bielizne,… Môjmu producentovi sa niektoré slová v tejto pesničke nepozdávali: fľakatý koberec, svokrine jazyky – vraj sú to tvrdé slová. A pred spojením „látkovú stoličku“ bol ešte prívlastok socialistickú, to mi zatrhol. Tú pesničku som ale napísala, keď som sa vrátila z terapie. Prišla som domov, otvorila som chladničku, a tak sa to začalo. Sadla som si na posteľ a napísala som celý ten text bez rozmýšľania. Možno niektorým veciam rozumiem len ja, ale bolo to takto: keď som bola malá, žili sme päť rokov v Berlíne a keď sme sa vrátili do Bratislavy, našla som si v škole najlepšiu kamarátku Moniku. Strašne sa mi u nich doma páčilo. Mali jednoduchý byt s úžasnou energiou a vždy mali naozaj prázdnu chladničku. Pritom mali vždy navarené a na sporáku boli rezne, ryža, každý deň čerstvé jedlo. U nich vládla dobrá rodinná atmosféra a vo mne to vyvolávalo úžasný pokoj, ktorý mám doteraz, keď si na to spomeniem.
A mali svokrine jazyky?
To sme mali všetci. Ale chcela som tým povedať, že tú pesničku sme textovo chceli prerobiť, ale vôbec to nešlo. Hocičo som urobila, nepasovalo to, keď som to chcela prespievať, nedarilo sa to. Celkom sa zmenila nálada pesničky. Takže v nahrávke ostal demo spev, to znamená: pôvodný, cvičný. Bola to zakliata pesnička, do ktorej sa nedalo vstúpiť. Nakoniec som rada, že taká ostala. Má presne takú náladu, akú som mala, keď som ju napísala.
Je vaša najobľúbenejšia?
Jedna z najobľúbenejších. Upokojuje ma. Je o starých veciach, spomienkach. Milujem „staré“ retro veci. A páčia sa mi zvuky, ktoré sme tam nahrali – popolník, čo sa šmýka po kachličkách, škrípanie dverí, vŕzganie, fľaše v prepravke. Nemohlo to byť o ničom inom.
Prvé boli texty či hudba?
Väčšinou bola prvá hudba. Vždy som si pri hudbe niečo predstavila a hudba ma viedla k textu.
V Apple Music váš album 15/7 zaradili do kategórie alternatíva. Označili by ste sa za alternatívu?
Vydavateľstvo Slnko Records, ktoré album vydalo, ho označilo za melancholický elektropop. To označenie sa mi veľmi páči. Vystihuje to. Mám rada popovú hudbu. A alternatíva? Neviem. Škatuľkovanie štýlov je potrebné asi len pre vyhľadávanie na internete, inak je to jedno.
Kedysi ste vraj spievali dokonca gospel. To vám bolo blízke?
Len som chcela spievať, trebárs aj v kostole, hoci nie som pokrstená ani nechodím do kostola. Aj som sa čudovala, že tam zobrali takú speváčku. Rada som spievala ľudovky, bola som v ľudovom súbore, kde sa aj tancovalo. Lenže tam som bola najvyššia. Cítila som sa popri ostatných dievčatách ako kôl v plote. Pohybov som sa stránila a radšej som spievala. Ale spievala som celkom odmalička.
V poslednej pesničke nazvanej V inom priestore spievate „Som tá istá/ Len v inom priestore“. Naozaj ste sa nezmenili, ste tá istá?
Človek sa narodí s nejakými vlastnosťami, v detstve sa vyformuje a to už mu zostane aj v dospelosti, či nie? Aspoň ja to tak cítim. Veľmi rada spomínam na detstvo, nezdá sa mi, že by som sa zmenila. Spievam: Nikto nevie, kto sme/ Môžeme sa iba tváriť/ Veľkomestskí ľudia/ Ľudia mnohých tvárí. Druhá sloha pokračuje: Nikto nevie, kto sme/Sme deti časom hnaní… Sme deti, nechceme byť dospelí, vážni, depresívni, chceme sa smiať a baviť, hrať sa, akurát čas a povinnosti nám to nedovoľujú. Bolo by pekné zostať takí, akí sme a žiť v takej nálade život až do konca.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Čítala som vaše vyjadrenie, že tento album je aj akousi rozlúčkou s detstvom…
Cítim, že už som sa dosť brodila v starých veciach. Niektoré témy musím uzavrieť, minulosť síce človek nevymaže, ale chcem sa venovať témam, ktoré sú tu a teraz, nielen žiť v minulosti.
Predsa len, lúčiť sa s detstvom v tridsiatich šiestich rokoch? Niekto si pripadá dospelý v osemnástke.
Skôr sa vraciam k starým myšlienkam. Rada sa vraciam k minulosti, ale nechcem sa odstrihnúť od prítomného času. Zároveň sa ale nechcem vyjadrovať k politike či globálnemu otepľovaniu, proste k veciam, ktoré neovplyvním. Akurát ma to rozčuľuje, nechcem sa miešať do toho, čo mi robí zle. Niekedy mi pomáha vypísať sa z niečoho, ale zaujíma ma skôr emotívno. Nemusí to byť o nejakej konkrétnej udalosti alebo o tom, že by som menila svet.
Kedy sa vám najlepšie píšu pesničky?
Keď sa prechádzam so svojou labradorkou v lese alebo keď som sama. Vtedy mi všeličo napadá, nahrávam si to do telefónu. Mám jednu nahrávku, kde počuť aj štebotanie vtáčikov, je to super. Buď sa prechádzam, alebo ležím v posteli, vtedy sa mi najlepšie píšu texty. Musím byť v pohode, čo teraz v hektickom predvianočnom období veľmi nejde. Chystajú sa koncerty, aj my budeme album krstiť v pondelok 12. decembra na koncerte v Slovenskom rozhlase. Bude to v štúdiu číslo 5 a každý, kto chce, sa môže prísť pozrieť, vstup je voľný. Trinásteho decembra budeme hrať v rámci projektu RTVS Slovensko Advent v Nitre v Župnom dome. Veľmi sa teším.
Barbora Drahovská
Narodila sa 15. júla 1980 v Bratislave. Vyštudovala cestovný ruch a turistiku na Ekonomickej univerzite. Päť rokov žila s rodinou v Berlíne, neskôr študovala v Anglicku a v Austrálii. So svojou skupinou Bloom vydala v decembri 2013 debutový album Let the good days come, teraz pod menom Barbora Bloom vydala album 15/7. S kamarátkou Mirou Nemčekovou založila vegeteriánsky blog biteme.sk a spolu napísali knihu Zdravé raňajky.
