Marián Varga: Umelec, ktorý hudbe zložil sľub vernosti

29.01.2017 12:00

Z osláv sa nikdy veľmi netešil, najmä ak sú spojené práve s jeho osobou. Veď kto by sa predsa radoval z toho, že opäť zostarol? Zásluhy sa vtedy viažu len na konkrétny deň, nie na muzikantský výkon, na ktorý si, naopak, úprimné a spontánne reakcie vypočuje veľmi rád. Nerád by však videl, že sa s pribúdajúcim vekom menia len na zdvorilostné gesto. Aj keď popredný slovenský skladateľ a organista Marián Varga 29. januára jubiluje, a pred nulu si tentoraz zapíše veľkú sedmičku, s predstieraným záujmom zápasiť nemusí. Ten úprimný si vďaka hudbe „predplatil“ na veľmi dlhý čas.

V osobnosti Mariána Vargu sa snúbilo...
V osobnosti Mariána Vargu sa snúbilo skladateľské aj interpretačné nadanie. Autor: Peter Procházka

Hudba Mariána Vargu sa bez akejkoľvek ujmy prehupla do nového tisícročia a nabrala na seba aj novšie, značne omladenejšie publikum. Veď aj v jeho prípade išlo o mladícku vervu a tvrdohlavosť, ktorá ho napokon viedla k založeniu skupiny Collegium musicum – pokrokovej hudobnej formácie, ktorá spoločne s kapelami ako Pink Floyd či Emerson, Lake & Palmer udávala základy artrockovej hudby. V Československu sa však volala jednoducho bigbít.

Základným znakom artrocku bolo prepájanie prvkov z klasickej a rockovej hudby, no Varga si to vôbec neuľahčoval. Nechcel zaujať prvoplánovo – netradičným spojením „vyššej“ a „nižšej“ kultúry – išlo mu hlavne o kompozičnú kvalitu skladieb. Začiatky Collegia sa spájajú so skladateľmi ako J. S. Bach či Haydn. „Vtedy sa o nás zvyklo hovoriť, že robíme z klasiky bigbít alebo dokonca džez, čo boli strašne povrchné tvrdenia, vždy, keď som niečo také počul, hrozne ma to vedelo naštvať. My sme si brali z tých predlôh len témy, motívy, niekedy len pár taktov, všetko ostatné bola naša hudba, náš vklad,“ hneval sa Varga v knižke O cestách, ktoré nevedú do Ríma (2004), kde sa zhováral so spisovateľom a publicistom Petrom Uličným.

Nadanie na hudbu a problémy

Z uniformity a zo zavedených noriem sa Varga snažil vymaniť už odmalička. Úspešne. Na základnej škole dával prednosť skôr spoločnosti chuligánov, často chodil poza školu, fajčiť začal v siedmej triede… Povesť rebelanta nezapadajúceho do uniformných štruktúr mu napokon prischla na celý život, rovnako ako návyk na nikotín. Doma v rodnej Skalici, kde strávil prvé roky života, mali klavír. Začal s ním experimentovať už vtedy, keď naň ledva dosiahol na špičkách. Domáce muzicírovanie bolo často spojené s návštevou jeho strýka Alojza Winklera, ktorý býval vo Švajčiarsku. Vo Vargovom príbehu hral ako mentor dôležitú úlohu nielen v detstve, ale aj počas celého života. Veď aj vďaka nemu zažil svoje prvé kontakty s hudbou a naučil sa, že ju možno objaviť aj prostredníctvom klavíra.

Svoju zodpovednosť k talentu si plne uvedomoval už ako mladý. „Keď som zistil, že dokážem manipulovať s tónmi a vymýšľať melódie, pocítil som to ako obrovskú záťaž. Ako niečo výnimočné, čo ma zrazu odlišovalo od iných, niečo, čo nebolo moje, ale mi to bolo od niekoho alebo niečoho prepožičané, nazvime to trebárs Bohom… A prisahal som vtedy, ako malý chlapec, že to niečo nikdy nezneužijem. Keď tak nad tým teraz uvažujem, ani neviem, či sa mi to podarilo… Ťažko povedať,“ spomínal si v knižke Varga.

Aj vďaka nadaniu, ktoré prejavoval už v mladosti, si ho pod lektorské krídla zobral významný slovenský skladateľ Ján Cikker. Netradičný vzťah študenta a učiteľa, ktorý sa zakladal aj na priateľstve a vzájomných sympatiách, trval sedem rokov a Vargovi dal výborné základy nielen ako skladateľovi, ale aj ako klaviristovi. „Hodiny“ bral dokonca aj počas jeho štúdia na bratislavskom konzervatóriu, ktoré však nemalo dlhé trvanie. Pre otvorené názory, ale aj laxnú školskú dochádzku upadol do nemilosti a zo školy ho po troch rokoch nakoniec vyhodili. Varga, v tom čase už Bratislavčan, hľadal nové výzvy, a jedna napokon k nemu prišla sama. Dostal ponuku stať sa členom – viac-menej lídrom, autorom hudby a klávesistom – kapely Prúdy, ktorá sa koncom 60. rokov tešila veľkej popularite.

Prúdy a doba revolúcie ducha

Prerod k bigbítu vôbec nebol násilný. Páčila sa mu dokonca aj myšlienka, že by pre zmenu písal krátke skladby, pesničky, ktoré by ľudí neodradili svojou dĺžkou. Nešlo však o žiaden pesničkový štandard a už prvým albumom Zvoňte, zvonky (1969) bolo jasné, že sú od populárnej hudby na míle vzdialení. Varga začal do bigbítu vkladať svoj nezameniteľný rukopis. Na poste speváka si udržal dnes už neoddeliteľnú súčasť Prúdov – Pavla Hammela, u ktorého si vážil jednoduchý prejav bez pridaných ozdôb.

Varga hovorí o 60. rokoch ako o revolúcii ducha. V Bratislave na vychýrených miestach ako Korzo či V-klub (Véčko) spoznal vtedy priateľov na celý život, okrem iných Dušana Mitanu či Dušana Dušeka, s ktorými neskôr trávil množstvo času, a ak nie práve vo fyzickej prítomnosti, tak aspoň pri telefóne. Podľa Dušeka bol Marián Varga svetovým rekordérom v dĺžke telefonovania.

V knižke O cestách, ktoré nevedú do Ríma Varga spomína na to, ako uvoľnené roky priali aj hudobnej scéne: „Vtedy sa nekalkulovalo, že ak má vyjsť platňa, tak na nej musí byť jeden, dva zaručené hity a zvyšok môže byť vata. Ani si to neviem predstaviť, sedieť v štúdiu a nahrávať len tak nejakú vatu, hoci dnes tak zrejme vzniká veľa albumov. Tú hudbu potom pochoval biznis.“

Bigbítová Bratislava sa koncom 60. rokov delila na prívržencov Vargu a prívržencov Ursinyho, no aj napriek vzrastajúcej popularite sa Varga rozhodol Prúdy opustiť. Nebol spokojný najmä s koncertným prejavom kapely, ktorý sa značne líšil od toho, čo nahrali na platňu. A syntetizátory, ktoré by mu živé hranie pomohli „ukočírovať“, vtedy ešte neboli. Takisto nezabudol ani na svoje skladateľské korene, ktoré ho ťahali k dlhým a prepracovanejším kompozíciám. V roku 1969 preto založil nový, osudový projekt – Collegium musicum.

Konvergencie a odvaha experimentovať

Ukázalo sa, že názov Collegium musicum bol veľmi prezieravý, okrem toho, že na nič konkrétne neodkazoval, hovoril o „kolektíve muzikantov“, nie o konkrétnych členoch kapely. Práve tých Varga často menil od albumu k albumu. Akýmsi základným jadrom sa však stali basgitarista Fedor Frešo a bubeník Dušan Hájek.

Ich prvé EP, Hommage à J. S. Bach/Ulica plná plášťov do dažďa, vyšlo v roku 1970 a pocta Bachovi sa stala akousi neoficiálnou zvučkou kapely. Prvá eponymná platňa prišla rok nato, no Varga si radšej spomína na prelomový dvojalbum Konvergencie. Kantáta s detským zborom, elektronická hudba, pesničkové polohy s prizvaným Paľom Hammelom – Varga sa na Konvergenciách naozaj pohral s rozličným materiálom. Na tento album, vôbec prvý slovenský dvojalbum, dodnes spomína ako na svoje najucelenejši­e dielo.

Prebal kultového dvojalbumu Konvergencie. Na...
Prebal kultového dvojalbumu Konvergencie. Na fotke Marián Varga, tentoraz už s cigaretou. Autor: OPUS

Za obalom platne stál Juraj Jakubisko, no ako nežiaduca osoba musel byť z neho vyretušovaný, rovnako ako povestná cigareta, ktorú mal Marián Varga na fotografii. Naspäť do úst mu ju vrátili až po revolúcii. S Jakubiskom sa spája ešte jeden prebal albumu, Zelená pošta, ktorú nahral Varga v roku 1972 spoločne s Hammelom. Tam má pre zmenu iný zážitok, kobyla mu z ničoho nič začala žuvať strapaté vlasy. Nakoniec všetko dobre dopadlo a Varga zostal celý.

Úspech aj problémy

Konvergencie mali obrovský úspech a Vargovi posielali na tú dobu vysoké tantiémy. Bol jednoducho v kurze. Jeho večne nepokojné ruky mu dali pokoj, až keď si sadol za svoj Hammond a ony sa mohli konečne realizovať. Čo sa týka skladateľskej činnosti, v tvorivom vytržení dokázal komponovať niekoľko dní v kuse. „Robiť nejakú skladbu je predpokladať, že človek bude každý deň rovnaký. Ale ja som si to predlžoval takým spôsobom, že som tri dni nespal. Som presvedčený, že s každým spánkom prichádza taká mikrosmrť. Človek sa zobudí a už je nejakým spôsobom iný,“ priznal v dokumente STV 60 rokov s Mariánom Vargom. Takýmto štýlom prežil asi dvadsať rokov života.

Mariána Vargu poznal každý, jeho hudba bola rozpoznateľná, čo v dokumente STV spätne kvituje aj jeho bývalý manažér Ladislav Snopko: „V Československu patril vôbec k prvým, ktorí nemali komplex menejcennosti z veľkosti veľkého sveta. Všetci chceli znieť ako Beatles, Rolling Stones alebo ako Hendrix. Marián prišiel, bol Varga a bol rovnako dobrý a rovnako veľký.“

Hudobník Marián Varga počas preberania Ceny za...
Hudobník Marián Varga počas preberania Ceny za prínos do hudby na Radio_Head Awards 2014. Autor: SITA, Katarína Acél - Gáliková

Sláva so sebou priniesla množstvo koncertov, no s nimi aj ponorkovú chorobu, ktorú začali cítiť členovia kapely. Mariánovi Vargovi začala prerastať cez hlavu aj jeho závislosť od alkoholu, čo nepomohlo ani jeho chronickým žalúdočným problémom. Nemal ešte ani 30 rokov a už sa cítil na pokraji síl. Dramaturgický plán OPUS-u však bolo treba plniť a ten sa na problémy nepýtal. Vyšli tak platne ako Marián Varga & Collegium musicum (1975), Continuo (1977) či On a ona (1979). Vznikol aj kultový slovenský muzikál Cyrano z predmestia (1977). V čase, keď vznikal ďalší dvojalbum Divergencie (1981), však už Collegium ako formácia tri roky neexistovala. Marián Varga uprednostnil kariéru sólového umelca. Mal svoj organ Hammond a s ním dokázal čary aj sám, i keď na živé nástroje nikdy nezanevrel.

Varga v hudbe aj na fotkách

„Sólista“ Marián Varga sa opäť posunul o krok vpred a hudbu akoby často komponoval priamo pred zrakmi divákov. Nemal však rád, ak niekto hovoril o improvizácii. „Priznám sa, že toto slovo nemám veľmi v láske, pretože v predstavách ľudí sa spája s niečím nezáväzným, vlastne až pudovým. V mojom prípade je improvizácia záležitosťou metódy, sú v nej zakódované skúsenosti a vedomosti, improvizácia je vlastne len momentálny posun toho všetkého,“ vyznal sa v knižke.

Prišiel prvý sólový album Stále tie dni (1984), svadba s jeho manželkou Jankou, ale aj príležitostné spolupráce na spoločných albumoch s Paľom Hammelom a textárom Kamilom Peterajom. Collegium musicum sa znovu stretlo až pri príležitosti 50. narodenín, ktoré Varga slávil spoločne s Fedorom Frešom. S obmenenými zostavami svojho „kolégia“ sa na koncertoch objavuje aj v novom tisícročí, i keď v poslednom čase ho na pódiách vídať už pomenej. Aktuálne si ho však ľudia môžu pripomenúť aspoň unikátnymi zábermi z jeho života, ktoré v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave vystavuje do 26. februára fotograf a dokumentarista Peter Procházka.

Marián Varga je telom aj dušou rebelant. Napriek tomu, že nemal zákaz vystupovať, jeho voľnomyšlienkarstvo sa nepozdávalo viacerým inštanciám, ktoré mu kariéru sťažovali, ako sa dalo. „Nech si pán Varga spytuje svedomie,“ odkázal raz Vargovi námestník Slovkoncertu, keď mu náhle zrušili koncert v Prahe. Ak však ide o to, môže byť celkom pokojný, pretože ho má celkom čisté. Svoju úctu a rešpekt prechováva k požičanému daru, ktorému už niekoľkonásobne splatil svoj dlh. Pri jeho osobe si vždy spomeniem na úryvok z Exupéryho knihy Citadela. Hovorí o tom, že človek je živý len z toho, čo pretvára, nie z toho, čo sa do neho len ukladá. Marián Varga je toho živým príkladom a preto mu osud hudobníka so zdvorilostným potleskom jednoducho nie je určený.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Prúdy #narodeniny #marián varga #Konvergencie #Collegium Musicum.
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk