Foto: Jan Kohlrausch
Keď na scénu prišiel elektroswing, vyzeralo to, že pôjde o sezónny trend, nie svojbytný hudobný žáner. Pretrval však doteraz. Očakávali ste takýto úspech?
Vôbec nie. Celé sa to totiž udialo náhodou. Myslel som si, že je zábavné pohrať sa s tým na jednej-dvoch nahrávkach. Neskôr som sa však posúval stále ďalej a ďalej a uvedomil som si, že to nie je len bláznivý nápad. A zožalo to veľký úspech. Tiež ma to veľmi prekvapilo.
Súvisí to podľa vás aj s veľkým „retro a vintage boomom“, ktorý prišiel posledných pár rokov? Prečo podľa vás ľudia tak často hľadia späť do minulosti?
Nemôžem hovoriť za každého, no ak sa pozriete na dnešný svet, všetko je digitálne. Hudba je digitálna, filmy sú digitálne, jednoducho všetko. Mladí ľudia chcú zažiť niečo reálne. Aj to je možno dôvod, prečo sa všetky „vintage“ veci stali takými populárnymi. Súvisí to s nostalgiou za skutočnosťou.
Nesúvisí pohľad do minulosti s obavami pri pohľade do budúcnosti?
Je celkom prirodzené, že každý sa tak trochu obáva o svoju budúcnosť, najmä v dnešných časoch. No neviem, či pohľad do minulosti prináša aj pocit bezpečia. Keď sa pozrieme aj na vintage či elektroswing, majú korene v tridsiatych rokoch a všetci vieme, čo sa ich koncom stalo. Budúcnosť si pre nás vždy niečo prichystá. Myslím, že špeciálne v hudbe či umení ľudia prosto hľadajú miesto, kde si môžu vytvoriť svoj vlastný svet. A to je dôležité. Minulosť si navyše často idealizujeme. Ani naše detstvo zvyčajne nebolo také ružové, ako o ňom zvykneme premýšľať. Vtedy všetko berieme ako hru. Možno to spolu súvisí.
Elektroswing vás preslávil. Nie je však ako žáner pre autora príliš limitujúci?
Určite. A to je dôvod, prečo nerobím len elektroswing. Dokonca ani na mojom novom albume The Burning Spider (vyjde 21. apríla – pozn. red.) nenájdete veľa elektroswingových pesničiek. Mám za sebou množstvo skladieb, ktoré boli od tohto žánru na hony vzdialené, no práve elektroswingové sa stali populárnymi. Ak by som však produkoval len takúto hudbu, príliš by ma to nebavilo. Hudba je predsa oveľa obšírnejšia. Mám rád elektroniku, ale aj blues či funk. To všetko ovplyvnilo aj môj nový album, na ktorom som sa rozhodol ísť iným smerom. Nechcem na elektroswing zabudnúť, no chcem dokázať, že toho viem ponúknuť oveľa viac. Vysamploval som tam napríklad skladby bluesových gigantov ako Lightnin' Hopkins či Muddy Waters. Bolo potešením a zároveň výzvou pracovať s iným typom hudby. A najväčšia výzva bola preniesť blues do tanečnej hudby. Zvykne byť pomalý, miestami smutný. Ja som ho chcel vložiť do celkom nového kontextu.
Čítala som, že ste tiež veľký fanúšik Motownu či Chess Records.
To áno. V minulosti som spravil aj skladbu inšpirovanú Marvinom Gayeom a jeho Keep On Dancing. Vtedy som sa však zaujímal o soul, teraz je to skôr blues.
Napriek vplyvom je to stále hlavne elektronická hudba. Všetky inštrumenty v nej viete ľahko nahradiť. Na koncertoch však máte živú kapelu.
Mix elektronických bítov a živých inštrumentov je podľa mňa veľmi zaujímavý. Nebavilo by ma, ak by som počas koncertov celý čas len stál za mixážnym pultom. Chcem, aby ľudia hudbu aj videli.
Hodí sa teda vaša hudba viac do koncertných sál alebo skôr na album?
Určite je to „albumová hudba“. Nikdy sme sa nesnažili mať len samostatné single v rádiách. Vždy je to album, komplexné dielo. To však neznamená, že skladby rovnako dobre nefungujú aj počas koncertov. Len nechceme sledovať ten popový trend, že prinesieme jeden úspešný song a potom dlho nič. Chceme ísť trošku iným smerom ako mainstreamová hudba.
Niečo však máte predsa len spoločné. Ako ste raz sám povedali, vaším cieľom je ľudí potešiť, nie šíriť nejaké posolstvá.
Nechcem ľudí vzdelávať. Chcem ich zabaviť. To však neznamená, že to nie je kvalitná zábava. Podľa môjho názoru sa zábava a kvalitná hudba nevylučujú. Mojím cieľom je posunúť veľkú párty na vyšší level.
Vaša hudba sa často objavuje aj v rôznych reklamných spotoch či vo filmoch. Nedávno ju mohli ľudia počuť aj v traileri na hollywoodsku snímku Božská Florence.
To je druhá stránka biznisu. Moje skladby už použili v mnohých hollywoodskych filmoch. Hľadajú tam prevažne skladby, ktoré ponúkajú niečo nové, unikátne. Myslím, že to je dôvod, prečo máme toľko ponúk, či už sú to filmy, alebo komerčné projekty.
Nedávno ste zremixovali pieseň Vienna Calling od rakúskeho speváka Falca. Objavila sa na špeciálnej kompilácii k jeho nedožitému výročiu Falco 60. Ako ste ho vnímali ako hudobníka a osobnosť?
Myslím, že po Mozartovi bol prvým hudobníkom, ktorý sa zaslúžil o šírenie rakúskej hudby vo svete. Bola to mimoriadna, no nepochopená osobnosť. Zaslúžil si viac uznania. Keď pred niekoľkými rokmi zomrel, zrazu na neho boli všetci hrdí. Nie som si však istý, či mu takúto úctu preukazovali aj počas života. Rozhodne to nemal jednoduché.
Čo sa týka úspechu, ktorý prekročil hranice Rakúska, zvyknú vás ľudia porovnávať?
Niekedy sa to stane, no je to niečo, čo riešia len médiá. Ja sa tým priveľmi nezaoberám. Obaja robíme alebo sme robili celkom inú hudbu. No jedno možno máme spoločné. Rakúski hudobníci to všeobecne doma nemajú jednoduché. A myslím, že Falco mal niekedy tiež tento problém.
Popri hudbe sa venujete aj maľbe a dizajnu. Nájdete si na to čas aj pri vyťaženom programe?
Čas si nájdem vždy, pretože ide o moju vášeň. A navyše mi to popri hudbe dodáva pocit slobody.
