Jeho autorka v rozhovore pre Pravdu prezradila viac o svojich inšpiráciách, rodnom Horehroní, ale aj o svojom názore na slovenský folklór.
Album Pustvopol má veľký úspech doma aj v zahraničí. Okrem triumfu na Radio_Head Awards 2016 sa už dlhodobo drží aj medzi najlepšími nahrávkami v rebríčku World Music Charts Europe. Cítite to ako záväzok do budúcna?
Cítim skôr vďaku. Ak by som to brala ako záväzok, mohlo by to skĺznuť do účelovej tvorby, a to nechcem. Naďalej chcem robiť kvalitnú hudbu, ktorú, ako svoj najväčší kritik, ocením hlavne ja a ktorá by bola exportovateľná aspoň do blízkeho zahraničia. Určite som túžila po nejakom ocenení, no nebol to môj cieľ. Teraz som si však povedala, že sa budem snažiť na to všetko zabudnúť a dostať sa naspäť k svojmu tvorivému súkromiu.
Vyštudovali ste hru na klavíri a kompozíciu, sama však priznávate, že ste sa naspäť ku klasickej hudbe dostali takpovediac „cez Košice“. Možno aj cez kvalitnú popovú hudbu. Patríte medzi hudobníkov, ktorí neveria na žánrové hranice?
To je pre mňa večná otázka. Stále v tom nemám jasno, no je pravda, že vážnu hudbu mám stále na najvyššom piedestáli. Teraz sa tak trošku hrám. Keď som ešte skladala skladby, nie pesničky, bola som nútená hľadať viac. Pri pesničkách ma akoby zachraňovala jednoduchosť a zrozumiteľnosť, ku ktorej sa všeobecne prikláňam. Stále však k vážnej hudbe vzhliadam a takisto obdivujem ľudí, ktorí sa jej venujú. Mám v nej rôzne vzory.
Koho napríklad?
Napríklad aj našu slovenskú Ľubku Čekovskú. To je žena, ktorá vie zložiť neskutočne vtipnú hudbu napríklad do Radošinského naivného divadla, dych berúcu pieseň k filmu či rozprávke, a popritom dokáže skladať vážne opery a skvelé „vážne“ kompozície. Je to môj skladateľský vzor, ale mám pocit, že ja na takúto (vážnu) hudbu ako tvorca nemám.
Vie to skladateľ o sebe povedať hneď? Je vopred „zaradený“?
Jednoducho som v sebe objavila niečo iné. Myslím, že som sa našla v tomto. Ak raz náhodou začnem znova študovať partitúry a skladať vážnu hudbu, možno sa k tomu vrátim, ale žiaden veľký úspech neočakávam. Vlak týmto smerom mi už dávno ušiel.
Foto: Barbora Vaculová
Pôvodne ste plánovali postaviť album skôr šansónovo, jednoduchšie. Nakoniec však znie celkom inak.
Album sa tvorivým procesom pretvoril sám. Spočiatku to naozaj malo byť také „la la la“, no potom som narazila na album Moruša biela. Keď som počula pesničku Palisády, povedala som si: Toto je ono. Jana Kischner s jej priateľom Eddiem akoby objavili celkom nový štýl, niečo, čo na Slovensku veľmi chýbalo. No už aj predtým, keď som ešte nevedela, na čom práve pracuje, som začala nahrávať podobné piesne. Keď som počula jej album Krajina rovina, mala som pocit, že sme na jednej vlne, že v hudbe hľadáme a nachádzame podobné veci. Veľmi sa teším, že sa v pope deje niečo nové a Janke ďakujem za odvážne kroky, ktoré spravila a ktoré slovenskú alternatívu posúvajú vpred.
Je pre vás teda Jana Kirschner popovým vzorom?
Je pre mňa hlavne výborným príkladom správneho rebelantstva. Ako popová speváčka sa nezľakla hľadať novú cestu a išla si za tým, aj keď vedela, že tým možno neosloví masy. A mnoho ľudí si vtedy možno povedalo: No keď je to Jana Kirschner, ja to teda skúsim. Svojím spôsobom prispela k hudobnej výchove poslucháčov.
Zdá sa, že obľubujete najmä ženské hudobníčky, ako inšpiráciu tiež často uvádzate aj Lenku Dusilovú.
To je ďalšia z mojich dív. Mám rada všetkých možných hudobníkov, mnoho z nich ma silne ovplyvnilo, ale pre speváčky mám veľkú slabosť. Koncert skupiny Baromantika bol jednou z vecí, ktoré mi zmenili život. Až tam som si definitívne povedala, že „la la la“ končí. Dovtedy som v sebe stále niečo zadržiavala. Aj Majo Slávka (známy slovenský bubeník, pozn. red.) mi povedal, že by som mala ísť viac týmto smerom, ktorý som už vtedy vo svojej tvorbe načrtla. Stretnutie so Shinou z vydavateľstva Slnko records ma v tom len utvrdilo.
Čo sa týka žien ako inšpiračných zdrojov, vrátim sa ešte k Ľubici Čekovskej. Písala som o nej diplomovú prácu, kde som chcela zmapovať jej kompozičný životopis. A bolo by toho dosť, aj keby mala 70 rokov. Jednoducho stále píše a píše. A pritom má doma dve deti. Preto ma ženy tak fascinujú.
Na odovzdávaní Radio_Head Awards ste zažili oscarový moment. Vaše meno nechtiac vyhlásili v kategórii Objav roka, kde ste neboli nominovaná. Víťazom sa nakoniec stala formácia Ľudové mladistvá. Tí po účinkovaní v relácii Zem spieva paradoxne nemali dobré ohlasy na sociálnych sieťach. Neboli ľudia na takúto formu folklóru pripravení?
Veľmi ma mrzelo, ako ich potom ľudia na facebooku skritizovali. Akoby pre nich bol folklór posvätný. Vyšlo najavo, že sme ešte veľmi konzervatívni. Bojíme sa prijať nové veci, no podľa mňa je to nezmysel. Človek by sa mal vedome otvárať pokroku. Najhoršie bolo, že išlo o kritiku bez rozmyslu. Teraz sa normálne obávam vystúpiť aj na festivale Východná či Horehronských dňoch spevu a tanca. Ale k relácii Zem spieva sa ešte vrátim. Po Radio_Head Awards vyšiel na internete článok, kde niekto napísal: „Som zvedavá dokedy bude experimentovanie s folklórom ľudí baviť. Mám pocit, že je to momentálna chvíľková záležitosť spopularizovaná televíznou reláciou.“ Veľmi som sa na tom zasmiala. Azda aj Béla Bartók pozeral Zem spieva, pretože inak by nikdy nezačal experimentovať s folklórom.
Ako na album reagovali folkloristi z vášho kraja? Alebo vaša stará mama, ktorá žije v Polomke. Patrí aj ona medzi „ortodoxných folkloristov“?
Starká videla môj koncert minulý rok v Šumiaci. Celý čas vraj plakala od dojatia z toho, ako krásne spievam. Páčil sa jej aj videoklip k piesni Pustvopol. A mladí folkloristi? Väčšina z nich prispela na cédečko. Boli z toho nadšení. Vždy som chcela vkĺznuť do tohto sveta, odmalička som totiž bola taký folklórny „lúzer“. Na súťažiach som bola vždy posledná. Teraz mám pocit, že ma medzi seba tak trochu prijali.
Ústrednou piesňou albumu je rovnomenná skladba Pustvopol. Jej hlavný hudobný motív pochádza z Telgártu, no nie je to tradičná veselá ľudovka. Pôsobí skôr temne a obradne. Krutosť a divokosť boli v našej ľudovej kultúre vždy prítomné, no postupom času sa akoby vytratili. Čím to podľa vás je?
Určite aj socializmom. Komunistická éra náš folklór značne zdeformovala. Napríklad polomský kroj. Bolo tam množstvo farieb a celé sa to zmenilo na červeno-modrú. To je len jedna z vecí, ktoré má režim na svedomí. Vo folklóre sa začala potláčať autentickosť. Každý folklórny súbor na Horehroní mal zrazu v repertoári karičku, čo je typický kruhový tanec z východného Slovenska. Ďalším dôvodom je prienik mestských prvkov do dedín. Pekne to vidieť aj na krojoch. Ako pribúdali roky, resp. storočia, kroje začal ovplyvňovať praktický mestský štýl. Rovnako sa to dotklo aj hudby. Keď sa z komplikovaného oplecka so šatkou môže stať len jednoduchý kabátik a z čižiem tenisky či papuče, ktoré bežne dostať na trhu, tak sa aj medzi modálne piesne (kde nie je typický dur-mol alebo ani tónina, ale úplne iný tónový materiál) môže dostať napríklad valčík.
Ide teda o prirodzený vývoj?
Miešať sa to bude stále. A prečo sa to nezachovalo? Meníme sa, a to nie je zlé, len iné. Dnes niektorí ľudia lamentujú nad tým, že európsku kultúru ohrozujú utečenci. Keď medzi Slovanov do Karpatskej kotliny prišli Maďari, tiež sa to všetkým nepozdávalo. No aj keď sme neskôr boli pod tlakom, mali na nás veľký vplyv. Niečo dali oni nám a, naopak, niečo sme zase dali my im. Pohyb tu bol stále a určite aj bude.
Vás však zaujala práve tá drsnejšia stránka folklóru.
Mám šťastie, že folklór poznám už dlho a mala som prístup k rôznym zdrojom. Keď človek začne byť niečím fascinovaný, chamtivosť po objavovaní ho núti ísť stále ďalej. Sama som bola prekvapená, že som sa v rámci Horehronia nakoniec prepracovala k takýmto temnotám. Mne sa však páči aj veselý folklór a všetky jeho stránky, dokonca aj tie novšie. Mám veľmi rada valčíky či „novší východ“. Nie je to celkom o tom, že to autentickejšie je zákonite aj lepšie. Ja som si jednoducho vybrala stránku folklóru, ktorá možno nie je až taká spopularizovaná. Obľúbiť si niečo drsné a temné nie je ľahké. Je prirodzené, že človek skôr vyhľadáva veselosť, pokoj, nie to, čo ho znepokojuje.
Keď spomínate znepokojenie, spomenula som si na názov albumu – Pustvopol. Ide o archaický názov pre Pusté pole – časť chotára obce Telgárt. Atmosféra tejto oblasti na vás vraj silne zapôsobila.
Vždy som to tam cítila. Nevedela som si to vysvetliť. Keď som tam k piesni Pustvopol nakrúcala videoklip, mala som nonstop zimomriavky. Stačí, ak sa človek toho tam nadýchne…
Cítili ste to aj na iných miestach? Trochu narážam aj na to, či vám to po tom, čo ste sa presťahovali do Bratislavy, nechýba.
Priznám sa, že by som v takýchto lokalitách nedokázala žiť. Pripomenulo mi to knihu memoárov O čom hovorím, keď hovorím o behaní od Haruki Murakamiho. Ako umelec tam pracuje s „jedom“, tiež ho zamestnávajú „ťažšie veci“ ako napríklad písanie, no vzápätí si musí vyčistiť hlavu. Nemôže tak fungovať stále, a preto napríklad beháva. Ja keď som v tej oblasti strávila celý deň, hneď som musela ísť do kaviarne niekde do mesta. Cítila som veľkú ťažobu. Ale nakoniec, ani album Pustvopol nemá byť pekný, ale fascinujúci. Je to fascinácia, ktorej sa chytíte, no hneď od nej musíte odstúpiť, pretože vás môže zhltnúť.
Čo sa týka iných miest, teraz skôr hľadám niečo radostné, také pohladkanie. Mám veľmi rada staromestský folklór.
Takže by po „prírodnom“ albume mohol vzniknúť album mestský?
Sama neviem, čo chystám. Stále sa na to snažím prísť. No k mestu ma to vždy ťahalo rovnako. Mama je z mesta a otec z dediny. Tieto dva svety sa u mňa vždy prelínali. Som horalka, dokážem spať na holi pod širákom, no na druhej strane som aj kaviarenský typ. Mám rada kozmopolitné prostredie. Aj v Bratislave. Vždy ma veľmi fascinovalo, aká bola kedysi. Jej multikultúrna povaha… Teraz si o tom veľa čítam. Chytilo ma to.
„Predstavte si novú verziu jednej z tých skvelých československých rozprávok zo 70. rokov režírovanú Davidom Lynchom. Toto by bol soundtrack,“ vychválil váš debut jeden nemecký hudobný redaktor. Keby ste si mohli, naopak, vybrať vy, aký film by ste pre svoju hudbu vybrali?
Možno by to bol nejaký film od Krzysztofa Kieślowského. S ním by som sa hneď skamarátila. Alebo od Martina Šulíka. Ale je pravda, že napríklad v jeho Záhrade nemohlo vzniknúť nič dokonalejšie ako to, čo skomponoval Vlado Godár. Ide o minimum prvkov maximálne triafajúcich do čierneho. Tam zaznie len jeden bubon a človeka od hlavy až po päty zamrazí.
Mne napadlo niečo ako Drak sa vracia, no tam je už tiež skvelá hudba Ilju Zeljenku.
To je môj ďalší miláčik. Ja by som si svoju hudbu vedela predstaviť k hocijakému filmu. Robila som už aj divadelnú hudbu, hudbu k tanečných predstaveniam či ku krátkym filmom. Teraz sa pochválim, ale dokážem zachytiť ľubovoľnú atmosféru – komickú, džezovú, kabaretnú, všetko možné. Ale najradšej by som zložila hudbu k nejakej strašidelnej rozprávke. Možno od Jakubiska.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
