Ferry je fenoménom sofistikovaného popu. Frontman, ktorý nepripomína nikoho zo svojich slávnych predchodcov. To platí pri štúdiových nahrávkach aj živých vystúpeniach. Sedemdesiatjedenročná legenda s nezameniteľným hlasom. Tak si Bryana Ferryho užilo aj publikum na koncerte vo viedenskej Stadthalle.
Rok po sedemdesiatke to už nie je také jednoduché. Spevák, ktorý si svoje renomé vybudoval na krehkom vokálnom prejave a výraznom pohybovom talente, sa s pribúdajúcim vekom môže dostať do slepej uličky. Ferry nikdy nepatril k vokalistom s impozantným hlasovým potenciálom. Zamatová farba hlasu v kombinácii s charakteristickým falzetom. „Takto nespieva nikto iný,“ nekompromisne pravdivý citát nadšeného návštevníka viedenského koncertu by mohol charakterizovať celú kariéru anglického elegána.
Nekompromisne charizmatický
Bryan Ferry rozumie tajomstvu hudobnej uhrančivosti. Jeho skladby majú špecifický rytmus a plynutie pôsobivých motívov. Obdivovať alebo ignorovať. Iná možnosť vám pri hudbe takmer dvojmetrového speváka a skladateľa nezostáva. Po rozpačitom vystúpení „predskakujúcej“ Judith Owen nasleduje krátka prestávka na prestavbu pódia. Hlavná hviezda začína takmer na minútu presne. Pohodlné sedenie, výborný zvuk a dobrý výhľad aj z posledných radov. Nová sála viedenskej Stadthalle spĺňa tie najvyššie kritériá pôsobivého koncertného zážitku.
Bryan Ferry nepotrebuje veľkoplošné obrazovky ani prehnane úslužnú komunikáciu s publikom. Už po druhej Slave to Love má Viedeň vo svojej moci a nič na tom nezmení ani občasná nezrozumiteľnosť jeho spevu. Koncerty britskej legendy nemajú atribút hlasovej exhibície, ide o atmosféru. Pokiaľ sa návštevník sústredí na neustále analyzovanie interpretačných výkonov frontmana a jeho skupiny, nepochopil ústredný prvok Ferryho hudobnej cesty.
Už na prvých nahrávkach Roxy Music bol jeho spev ponorený do pedantne zaranžovanej masy zvukov a nástrojov. Kľúčová je schopnosť ponoriť sa do sveta naoko naivnej romantiky, výjavov z anglickej literatúry a efektne použitých tanečných rytmov. Bryan Ferry sa nikdy nebránil používaniu prvkov mainstreamového popu. Napriek tomu zostal počas celej svojej kariéry hrdinom alternatívnej scény.
K jeho oddaným fanúšikom sa hrdo hlásil David Bowie, a Nick Cave mu dokonca nedávno venoval poviedku vo svojej najnovšej knihe. Džez dvadsiatych rokov minulého storočia, výtvarné umenie a Bob Dylan. To sú najväčšie slabosti pána Ferryho. Na viedenskom koncerte došlo na nádhernú verziu klasiky Where or When aj energickú cover verziu Dylanovej Simple Twist of Fate. Najväčšie burácanie v publiku sa však ozývalo pri hitoch Roxy Music a nemenej výrazných klenotoch zo sólovej dráhy hlavnej hviezdy večera.
Koncert s klubovou atmosférou
Zásadný zlom prišiel zhruba v polovici dôsledne vyskladaného koncertného programu. Stačil Ferryho nenápadný signál a časť obecenstva sa z miest na sedenie rozbehla pod pódium. Zo seriózne pôsobiacej sály sa stal plnohodnotný koncertný klub. Záverečná smršť tých najväčších hitov majstra hudobného šarmu dostala hypnotický rozmer. More Than This, Avalon, Love Is the Drug, Virginia Plain, Jealous Guy. Tancujúce obecenstvo fungovalo ako energický katalyzátor. A Bryan Ferry neskrýval nadšenie. Prídavok striedal ďalší prídavok. Evidentne dojatý hrdina zlatej éry inteligentného popu sa nešetril.
Vystúpenie vo viedenskej Stadthalle dostalo atribút nezabudnuteľného koncertného zážitku. Bryan Ferry je žijúcou legendou vo vlastnom žánri. Jeho pódiový prejav je taký nenapodobiteľný, že by publikum strhol aj pri vypnutom zvuku. Viedeň zažila silné stretnutie s autentickým idolom modernej hudobnej histórie.
