Liverpoolski Chrobáci mali už v čase vydania albumu za sebou úspech a slávu, o ktorej sa mnohým kapelám môže iba snívať. Prečo potom za prelomový možno označiť práve album z druhej polovice 60. rokov, keď najväčší mediálny ošiaľ pomaly utíchal? Odpoveď je jednoduchá. Publicita pri Beatles nikdy nebola rozhodujúcim meradlom kvality a pod jej nánosmi sa často strácala skutočná sila ich piesní. Album Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band nevznikal primárne s cieľom ulahodiť uchu fanúšika. Niekto by to mohol vnímať ako riskantný krok, v prípade Beatles však išlo predovšetkým o oslavu kreativity a návrat k podstate tvorby, ktorý kapela potrebovala ako soľ. Cesta k ôsmemu štúdiovému albumu, ktorý v nahrávacej praxi spôsobil malú revolúciu, však nebola jednoduchá.
Len minulý rok sa do kín dostal dokument Rona Howarda The Beatles: Eight Days a Week – The Touring Years, ktorý skupinu Beatles zachytáva na turné počas rokov 1962 až 1966. Producent Giles Martin, syn zosnulého „piateho člena“ Beatles Georgea Martina, pri tejto príležitosti zremastroval nahrávky z ich amerického turné v roku 1965. Fanúšikovia, dokonca aj samotní členovia kapely, by však nový, upravený zvuk ku konkrétnemu koncertu vedeli priradiť len ťažko. „Keď sme hrali naživo, nepočuli sme takmer nič. Bol tam neuveriteľný vreskot,“ priznal v dokumente Paul McCartney.
V čase vrcholiacej beatlemánie sa situácia pre kapelu stávala čoraz viac neúnosnou, podmienky, v akých jej členovia museli hrať, navyše vnímali ako nedôstojné. Na ulici sa nesmeli ani len ukázať, koncertné sály museli často opúšťať preoblečení za dievčatá či policajtov. „Všade, kam sme šli, mali sme byť nejakí, iba normálni nie. Obchytkávali nás. To, čím boli kedysi Beatles, je teraz pre človeka ponižujúce,“ zhodnotil vtedy turné John Lennon. Členovia kapely sa stali rukojemníkmi svojej slávy a túžili sa zo začarovaného kruhu vymaniť.
Po kontroverznom vyjadrení Johna Lennona, ktorý v marci 1966 pre médiá vyhlásil, že Beatles sú populárnejší ako Ježiš, si kapela proti sebe poštvala predstaviteľov katolíckej cirkvi. S nie veľkým úspechom sa stretli aj na filipínskom turné, kde sa dostali do konfliktu s predstaviteľmi štátu, a oficiálne nakoniec odohrali len jeden koncert. Poslednou kvapkou bola v ich prípade americká koncertná šnúra, ktorú absolvovali len rok po megaúspešnom turné. Lístky sa však tentoraz predávali v menších počtoch a členovia Beatles sa definitívne rozhodli, že 29. augusta 1966 odohrajú v Candlestick Park v San Franciscu svoj posledný koncert.
Progresívny zvuk
Už ich predchádzajúce albumy Help, Rubber Soul a Revolver predstavovali vo vývoji kapely smerovanie k novej umeleckej rovine. Beatles začali vo väčšej miere využívať možnosti, ktoré im ponúkala moderná nahrávacia technika slávneho štúdia vydavateľstva EMI na Abbey Road. Niektoré nahrávky, ktoré takto vznikali, by sa predtým nemohli realizovať. Dôvod bol jednoduchý, technicky by to nebolo možné. To, čo predchádzajúce albumy načrtli, sa však naplno prejavilo práve na albume Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band.
Do štúdia Abbey Road, kde získali neobmedzený prístup, sa zatvorili koncom roka 1966. Prvými skladbami, ktoré tam zložili, boli Strawberry Fields Forever a Penny Lane. Pôvodne mali byť súčasťou nového albumu, no keďže vydavateľstvo od kapely žiadalo dva single ročne, nakoniec vyšli samostatne. Výdavky na produkciu sa vtedy pohybovali v obrovských číslach. Celá nahrávka stála asi 40-tisíc libier. Boli k nej prizvaní viacerí skúsení štúdioví hudobníci, ktorí zvuk rozšírili o sláčikové skupiny, v prípade skladby Day in the Life dokonca početný orchester.
Foto: Apple Corps.
To však zďaleka nebol jediný dôvod, prečo sa platňa vymykala tradičným postupom uplatňovaným v populárnej hudbe. Na tú dobu špecifický bol aj výber samotných inštrumentov – klarinety, lesný roh, harfa či čembalo. Priestor dostali aj indické hudobné nástroje, na ktorých sa George Harrison naučil hrať počas svojho pobytu v Indii. Najdôležitejšia však bola práve experimentálna metóda, s akou k samotnému zvuku pristupovali. Veľkou pomocou bol aj v tomto prípade zvukový majster George Martin – skutočný priekopník rafinovaného prekrývania zvukových stôp.
„Raz som videl film o tom, ako pracuje Picasso. Začína s nápadom. Potom naň navrství niečo iné. Je to síce ten istý základný nápad, ale mení ho tak, že ho prekryje. Občas sa stáva, že sa pôvodný nápad celkom vytratí,“ cituje knižka The Beatles od Schmiedela Gottfrieda Georgea Martina. Približuje tak svoju techniku hudobnej koláže, ktorá zvuk Beatles zdokonalila. Zložité postprodukčné postupy, koketovanie s elektronikou, dĺžka skladieb, ktorá často presahovala zabehnutý úzus – to všetko len spečatilo vyhlásenie kapely o konci koncertovania. Skladby by jednoducho nebolo možné odohrať. Z Beatles sa definitívne stala štúdiová skupina.
Paul McCartney si v knižke The Beatles Anthology (2000) spomína na moment, keď po prvý raz predviedol nové skladby Bobovi Dylanovi v londýnskom hoteli Mayfair: „Pred jeho izbou vtedy stál aj Keith Richards, pred stretnutím s Dylanom sme tam vtedy spolu pobudli hodnú chvíľu. Mal som skoro pocit, akoby som šiel na audienciu k samotnému pápežovi. Pamätám si, že som mu z albumu Sgt. Pepper niečo zahral a on zrazu povedal: Aha, už to chápem, už viac nechcete byť roztomilí.“
Koncept fiktívnej kapely
Výrazná hudobná zložka bola v tomto prípade doplnená o rovnako silný koncept. Platňu Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band rámcujú dve verzie rovnomennej skladby. „Premýšľal som o nejakých pekných slovách ako seržant Pepper (korenie) a klub osamelých sŕdc. Dal som to na papier a potom som si to začal dávať dokopy. Je tu seržant Pepper, ktorý učí kapelu hrať. Pomáha jej rozbehnúť sa, aby sa naučila aspoň jednu skladbu. Je to trochu dychovka, trochu rocková kapela, pretože dýcha atmosférou San Francisca,“ odpovedal zvyčajne Paul McCartney na otázky, ako vznikol bizarný názov albumu.
Zžiť sa s novou úlohou novej fiktívnej meštiackej kapely nebol pre kapelu problém. Mierny úlet v podobe alter ega odetého do farebnej uniformy prišiel, naopak, každému členovi vhod. Poriadne sa vyhrali aj na obale platne. Pestrofarebnú titulnú fotografiu zdobia krásne naaranžované kvety, ktoré vytvárajú nápis Beatles. Veľkú časť plochy tvorí koláž osobností (klubu osamelých sŕdc), v ktorej sa nachádza viac ako 60 známych osobností – od spisovateľov, rockových hudobníkov až po politikov či guruov. Svoje miesto si tam okrem iných našli Bob Dylan, Edgar Allan Poe, Fred Astaire, ale aj Albert Einstein či Karol Marx. Ako voskové figuríny sú tam tiež zobrazení všetci členovia kapely Beatles – John Lennon, Paul McCartney, George Harrison a Ringo Starr. Medzi podobizňami mali pôvodne byť aj Ježiš a Hitler, tí však boli zo zoznamu neskôr vyradení.
S obalom platne sa spájajú aj ďalšie zaujímavosti. Vôbec po prvý raz v histórii boli na jeho zadnej strane vytlačené všetky texty piesní. Obal sa tiež stal predmetom slávnych konšpirácií o údajnej smrti Paula McCartneyho. Fáma vypukla v roku 1969 s tým, že McCartney sa vraj stal už v roku 1966 obeťou autonehody a odvtedy ho na verejnosti zastupuje dvojník. Dôkazom má byť okrem iného to, že na obale je nad jeho hlavou zdvihnutá ruka, čo je vraj indický symbol smrti, kvetiny majú predstavovať hrob, a o tom, že ide nepochybne o dvojníka, má svedčiť aj otočený McCartney na zadnej strane obalu.
Rôzne teórie však neobišli ani samotné skladby. Špekulácie a dohady sprevádzali aj pieseň Lucy In The Sky With Diamonds. Zo začiatočných písmen totiž vznikla skratka LSD. Keď o droge zrazu začali písať aj médiá, Paul McCartney musel prísť s vysvetlením: „Na také niečo sme nikdy ani nepomysleli. V skutočnosti to celé vzniklo tak, že Johnov syn Julian namaľoval v škole obrázok a priniesol ho domov. Do tej istej školy chodilo aj dievča menom Lucy. John sa syna spýtal: Čo je to? A Julian mu odpovedal: Lucy na nebi s diamantmi.“ S istou dezinterpretáciou textov sa Beatles stretávali stále. „Píšeme piesne, vieme, čo nimi chceme povedať. Ale o týždeň sa o tom niekto vyjadrí inak, povie, že to znamená aj niečo iné a my to nemôžeme poprieť. Veci naberajú milión významov. Nerozumiem tomu,“ dodal McCartney.
Z platne Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band sa doteraz predalo viac ako 32 miliónov nosičov, ktoré ho radia do dvadsiatky najpredávanejších albumov na svete. Album tiež získal štyri ceny Grammy – za najlepší album, najlepšiu súčasnú nahrávku, obal a zvuk. Magazín Rolling Stone ho zaradil na prvé miesto v rebríčku najlepších rockových albumov histórie.
Členská karta do klubu osamelých sŕdc je nesmierne žiadaným artiklom aj v súčasnosti. Pri príležitosti 50. výročia platne preto vyšla 26. mája jej reedícia. Novinka je dostupná vo viacerých verziách a zahŕňa dosiaľ nepublikované nahrávky každej skladby zo štúdia. Super deluxe box set okrem iného obsahuje aj ďalších 33 nahrávok, 144-stranovú knihu s predhovorom jedného z pôvodných členov skupiny Paula McCartneyho a producenta Gilesa Martina či digitálne remastrovanú verziu dokumentu The Making of Sgt. Pepper, ktorý od jeho vzniku v roku 1992 dosiaľ nevydali.
„Po päťdesiatich rokoch sa pozeráme späť na tento projekt s láskou a aj trochou úžasu, na to, ako dokázali štyria chlapci, vynikajúci producent a jeho zvukoví inžinieri vytvoriť pretrvávajúci kus umenia,“ dodal k reedícii McCartney.
Povedali o albume Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band:
Foto: SITA, Marián Peiger
Laco Lučenič
spevák, skladateľ a hudobný producent
Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band je podľa všetkého jeden z najdôležitejších albumov a vôbec počinov v histórii populárnej hudby. Do tejto pozície sa však dostával viac-menej postupne. Keď 1. júna v roku 1967 vyšiel, možno bol až príliš vpredu. Fanúšikovia čakali typický Beatles s novými pesničkami, no už predošlý album ich mohol pripraviť na to, že prichádza nejaká zmena. Aj pri poslednej piesni albumu Revolver Tomorrow Never Knows všetci krčili nos. Brali to ako úlet Johna Lenonna. Doba bola trochu iná. Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band však bol album od Beatles, a tak rovno na prvé priečky putoval už s istou pozitívnou zotrvačnosťou. Jeho inovatívnosť sa doceňovala až neskôr, možno až v kontexte toho, čo sa vlastne v populárnej hudbe v tom čase dialo. Jasné, že po rokoch získal kultový status, ale albumy skupiny Beatles sú vlastne vždy nejakým spôsobom špecifické a inovatívne, povedal by som až revolučné. Je to silné slovo, ale v súvislosti s Beatles a Johnom Lennonom je to na mieste.
Foto: queerjane.bandcamp.com
Vlado Nosáľ
líder slovenskej kapely Queer Jane
Každé obdobie kariéry Beatles je podľa mňa rovnako dôležité, je ale pravda, že v druhej polovici šesťdesiatych rokoch kapela dospela. Ich pesničky už neboli tak bezstarostné a nevinné, hudba viac podliehala experimentom. Azda najvypuklešie je to vidieť práve na „seržantovi Pepperovi“, kde si Beatles vymysleli úplne novú identitu. Samozrejme, hneď po vydaní albumu ju zahodili a na nasledujúcom „bielom albume“ (ktorý osobne považujem za ešte o kúsok lepší), celý jeho koncept obrátili hore nohami. Seržant Pepper je však dodnes učebnicou produkčných techník a dokonalou ukážkou toho, ako sa dá nahrávacie štúdio využiť ako hudobný nástroj. Najdôležitejšie však je, že keď album obnažíte, pod mierne psychedelickým obalom nájdete niektoré z Lennonových a McCartneyho najlepších pesničiek – či už je to A Day In The Life, Getting Better alebo She's Leaving Home.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Tomáš Sloboda
spevák, hudobník a producent z kapiel Le Payaco a Sounds Like This
Od roku 1963 do 1965 boli Beatles najslávnejším „boybandom“ na svete. Akurát, že vedeli výborne hrať, nenapodobiteľne spievať a skladať geniálne, chytľavé hitovky jednu za druhou. V roku 1966 mali pre nedostačujúce zvukové a bezpečnostné podmienky po krk koncertovania. Boli v prvom rade skladatelia a interpreti a aby sa mohli naplno venovať tvorbe, skončili s vyčerpávajúcimi svetovými turné a prestali definitívne s vystupovaním. Prišli tak o väčšiu časť vtedajšieho príjmu, ale ako najväčší kôň stajne EMI mali štúdiá v Abbey Road neobmedzene k dispozícii spolu s ich dvorným producentom Georgeom Martinom. Mali tak čas, ktorý posledné štyri roky takmer nepoznali…
V podstate všetko, čo sa na Beatles podobalo, alebo nieslo v názve čo i len maličký odkaz na Beatles, sa okamžite predalo. Boli lepším obchodným artiklom pre kráľovskú pokladnicu ako najväčšia automobilka v Británii. Boli témou č. 1. Bola to mánia, ktorá zďaleka presahovala rámec pop music. Všetci muzikanti chceli Beatles pochopiť a robiť to tak ako oni, alebo lepšie povedané, byť ako Beatles.
Pre mňa asi najdôležitejším posolstvom Sgt. Peppera je odvaha. Odvaha vzdať sa všetkého zabehaného, všetkého, čo dokonale funguje. Nielen odovzdať sa neznámemu s tým najlepším úmyslom, ale aj tvrdo makať, pátrať, objavovať, experimentovať. Sgt. Pepper možno nie je pre mnohých, vrátane fanúšikov Beatles, ten top album v histórii pop music. Je však navždy symbolom zmeny v pop music a v spoločnosti. Tá vyvrcholila najväčším hudobným festivalom na svete vo Woodstocku v 1969 a vzápätí bola prudko a rafinovane zatlačená do rohu ako niečo zlé, pre spoločnosť nežiaduce, nebezpečné. Beatles ako jediní z umelcov mali obrovskú moc, vedeli o nej a využívali svoju popularitu k premene sveta na lepšie miesto pre život. All you need is love…
Náznak obrodenia sme pocítili aj v polovici 90. rokov. Skoro každý album, ktorý sa dostal na špičku predajnosti, bol aj mimoriadne kvalitný, plný nových prvkov a stal sa rýchlo kultovým (OK Computer od Radiohead ). Atmosféra v spoločnosti bola opäť vďaka hudbe uvoľnenejšia ako pred tým a ako aj potom.
Sgt. Pepper má aj po 50 rokoch postavenie najlepšieho albumu všetkých čias, s prehľadom zaslúžené a stále neohrozené. Jeho odkaz je jasný. Nechajme pracovať viac fantáziu, hrajme sa. Nezabúdajme, že sme stále iba deti natiahnuté do obnosených kostýmov dospelákov.
