Iva Bittová: Aj vtáčiemu spevu sa dá rozumieť

18.06.2017 12:00
Iva Bittová
Iva Bittová vystúpi 21. júla na festivale Viva Musica! v bratislavskom Veľkom evanjelickom kostole. Autor:

Opísať hudbu Ivy Bittovej je veľmi ťažké - venuje sa totiž hudbe ľudovej aj džezu a nezľakne sa ani opery. Lepšie je počuť Bittovej koncert naživo. Výbornou príležitosťou bude jej vystúpenie s Mucha Quartetom na letnom hudobnom festivale Viva Musica! V bratislavskom Veľkom evanjelickom kostole 21. júla zaznejú Slovenské spevy doplnené aj o skladby Leoša Janáčka a Eugena Suchoňa. Hoci moravská speváčka a huslistka už niekoľko rokov žije v Amerike, na Slovensko, kde má tiež korene, sa rada vracia. Rozprávali sme sa o dvoch domovoch, o hudbe a o duši.

Nedávno ste koncertovali v bratislavskom klube Babylon, deň nato v žilinskej synagóge, potom v reprezentačnej sále zámku Vizovice, v trnavskej synagóge, v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici a 12. júna vystúpite v slávnej brnianskej vile Tugendhat. Aký dôležitý je pre vás priestor, kde hráte? Je rozdiel vystupovať na zámku alebo v kostole?

Za tie roky som si vypestovala určitý druh dialógu s priestorom. Veľmi ma zaujímajú vibrácie a celková história miesta, kde sa koncert odohráva. Vždy som rada, ak môžem hrať bez ozvučenia, pretože kontakt s poslucháčom je oveľa priamejší, pôsobivejší, silnejší. Mnohí usporiadatelia po celom svete to pochopili a často ma prekvapia miestom, kde sa bude koncert konať. Už s tým počítam a vždy sa teším. Často si ten priestor vopred ani nechcem pozrieť, radšej sa nechám prekvapiť. Až tam vzniká prvý kontakt a komunikácia s priestorom. V prvej skladbe si priestor zvukovo „ohmatávam“, prechádzam publikom, scénou a „značkujem“ si svoje teritórium. Hneď od prvého okamihu sa snažím vnímať jednotlivých poslucháčov v sále.

Máte iný dojem napríklad v synagóge ako v evanjelickom kostole?

Určite. Myslím si, že všetky informácie o mieste sa v skladbách a improvizáciách odrazia. Nemám potrebu to pomenovávať, poznanie prichádza v momente, keď sa nechám inšpirovať a zbieram informácie vďaka rezonancii a chveniu, ktoré vzniká počas koncertu. Nie som typ umelca, ktorý by po koncerte začal spisovať, čo všetko prežil, vo mne sa to ukladá cez emócie a vibrácie, ktoré cítim. Môžem povedať, že je rozdiel, či hrám 2 000 metrov nad morom v Dolomitoch, alebo hrám pri 10 stupňoch v bani, alebo hrám na jazere či v židovskej synagóge. Alebo bazilike či v evanjelickom kostole. Každý priestor dáva informácie.

Napríklad?

Nedávno som hrala v jaskyni Býčí skála na Blansku, kde sa odohrali neľudské vraždy, zavraždili tu niekoľko mladých žien, odsekli im končatiny. (Pozn. red.: Jaskyňu navštevovali ľudia od paleolitu a v roku 1872 sa tu našlo vyše 40 kostier a množstvo predmetov zo staršej železnej doby. Boli to ostatky prevažne mladých žien s odseknutou hlavou či končatinami. Vedci dodnes nevedia, čo sa tam presne odohralo – či šlo o kupeckú karavánu, alebo rituálny pohreb veľmoža s patričnou obetnou skupinou.) Keď som do tej jaskyne prišla, vcítila som sa do priestoru a začala to všetko dešifrovať. Až po koncerte som si zistila presnejšie informácie, pretože ma to zaujímalo, ale nechcela som tým byť ovplyvnená. Neskôr som dostala niekoľko e-mailových reakcií, že celý koncert bola jedna veľká „litánia“. Bolo tam naozaj cítiť veľa negatívneho, počas koncertu som sa to snažila premeniť na niečo pozitívnejšie. Bolo to veľmi zvláštne. A okolo hlavy mi lietali netopiere.

To musel byť mimoriadny koncert.

Bol. Bolo tam 200 sviečok a asi 200 poslucháčov, veľmi silný zážitok. Také veci sa dejú. Dnešné nové nablýskané sály, ktoré sú veľmi drahé, sú chladné, bez duše, histórie a zážitkov.

A čo vila Tugendhat?

Tá ma veľmi zaujíma, naposledy som tam bola pred jej rekonštrukciou. Je to naozaj rarita, unikum, som rada, že ma tam Martin Dvořák pozval. On má tanečnú skupinu a robí spevácke dielne pre študentov, učia sa s ním improvizovať. Martin Dvořák má prehľad, kde je čo zaujímavé. Vytvoríme dialóg s priestorom, s ojedinelou architektúrou a tanečníci budú improvizovať na to, čo budem ja a môj syn hrať. Syna som si z Ameriky prizvala na turné, hrá na klavír, perkusie a robí rôzne efekty.

Je pre vás dôležitejšie miesto, kde hráte, alebo ľudia, s ktorými hráte?

Oboje. Programov mám naozaj veľa, mám šťastie na spolupráce. Väčšinou prijímam ponuky zvonka a poznanie nových kolegov je pre mňa vždy veľkou inšpiráciou. Za štyridsať rokov, čo vystupujem, spolupráca asi len dvakrát nefungovala. Dobre sa mi hrá s orchestrom, so sláčikovým kvartetom, s džezovými hudobníkmi či alternatívcami, vždy je to pre mňa prínosné.

„Veľmi ma zaujímajú vibrácie a celková história...
„Veľmi ma zaujímajú vibrácie a celková história miesta, kde sa koncert odohráva,“ tvrdí Iva Bittová. Autor: archív festivalu Viva Musica!

Ste známa preskakovaním zo žánru do žánru. Dáva vám to viac možností a sama ste to prirovnali k ovládaniu viacerých cudzích jazykov. Koľkými hudobnými jazykmi hovoríte?

Nepočítam to. Zaujímavé reakcie mám, keď je možnosť pracovať s hlasom či husľami a vytvárať z nich jeden zvuk. Vnímavý poslucháč si počas pár minút uvedomí, ako striedam rôzne hlasové registre, farby, ornamenty – jedna hudobná ozdoba môže prísť z Indie, ďalšia z Balkánu, z Afriky, rýchlo to striedam ako jazyky. Alebo si to predstavte, akoby ste otvorili šuplík s množstvom korení. Ukladám si všetky skúsenosti a poznatky, raz potrebujem niečo z tohto slovníka alebo korenia, potom to zmiešam s inou informáciou alebo korením a vznikne niečo zaujímavé.

Je niektorý z tých hudobných jazykov váš materinský?

Asi je to jazyk malých detí – poznáte onomatopoje? Keď nenachádzam dosť inšpiratívny text, používam tento svoj jazyk napodobňujúci prírodné zvuky. Nerozumiete mu, je to nonsens, ale naplním to výrazom, výpoveďou.

Hovoríte, že tomu jazyku poslucháči nerozumejú. Čo keď je to naopak a práve tým onomatopojam, zvukomalebným citoslovciam rozumejú ľudia na celom svete?

Keby to stálo len na texte, bolo by to zložitejšie. Ale tým, že je to podporené melódiou, rytmom, tónmi, je to veľmi zrozumiteľné, dá sa to ľahko dešifrovať. Cestujem po celom svete a zistila som, že cudzím jazykom viac rozumiem, než ich aktívne používam. Skôr počúvam melodickosť a expresiu, ktorú ľudia dávajú do svojich rozhovorov. Som na to zameraná a potom rozumiem viac. Je to, ako keď počúvate vtáčí spev – tiež tam dokážete nájsť a dešifrovať informácie. Nie je to úžasné?

V roku 2013 ste hosťovali v Mozartovej opere Don Giovanni ako dona Elvíra v Carnegie Hall. Aký to bol zážitok pre vás, dievča z Moravy?

Bolo to veľmi ťažké, silné a poučné. Posunulo ma to ďalej, ale nebolo jednoduché presvedčiť akademických poslucháčov, ktorí sú zvyknutí počúvať vyslovene operné hlasy. Jediná som tam bola z iného sveta, všetci ostatní boli mladí talentovaní operní speváci. Pán producent a pán režisér si ma vybrali na túto spoluprácu, verili mi, ale nechali ma v tom samotnú, a to bolo asi najťažšie.

Prečo?

Vždy som po skúške prišla domov a myslela si, že neviem spievať. Nevedela som, ako sa k tomu postaviť, lebo ostatní ma celkom prevalcovali. Celú mladosť trávili tým, že si hlas posadili operne. Ale po určitom čase skúšania za mnou začali jednotlivo chodiť a pýtali sa ma, ako je možné, že to každý raz spievam inak, že môj spev má toľko výrazu a je taký farebný. Nechápali to. To bolo prvé odovzdávanie si skúseností a zážitkov a potom sme do toho išli. Postupne som získala určitú silu, presvedčenie, že to má zmysel. Bolo to niečo podobné, ako keď som prvýkrát po niekoľkoročnej pauze vystúpila so svojím hraním na husle a spievaním, keď som mala asi 22 rokov. Všade, kde sme tú produkciu hrali, sa publikum rozdelilo na časť, ktorú som vôbec nezaujímala, lebo som bola nejaká divná, a počúvali len tie operné hlasy. Druhá polovica publika obdivovala, ako som sa s tým operným materiálom vyrovnala. Bola to veľká skúsenosť, vždy hovorím, že aj ťažká skúsenosť nás posunie ďalej. S ťažkosťami viac poznávate seba a môžete z toho vyťažiť, naučiť sa nové veci. Odvtedy sa mi rozšíril hlas asi o dve oktávy.

Na festivale Viva Musica! vystúpi Iva Bittová...
Na festivale Viva Musica! vystúpi Iva Bittová spoločne s Mucha Quartetom 21. júla. Autor: archív festivalu Viva Musica!

Takže to predsa bolo na niečo dobré?

Strašne dobré, potom ma pozvali spievať Faustovu kantátu, ktorá má tiež veľký rozsah, od Schnittkeho. Je to dosť ťažká partitúra. Alebo som robila Pierrot Lunaire od Schönberga, úžasné party v rôznych jazykoch. Na budúci rok by som mala premiérovať s filharmóniou v Brne Folk songs od Luciana Beria, to je tiež nádherný materiál. Popri tých mojich uvoľnených programoch, kde vychádzam z prekvapenia okamihu, sú aj také projekty, kde sa pripravujem a študujem prácu iných skladateľov. To je veľký prínos. Každá ďalšia ponuka ma obohacuje a dáva mi informácie, do akej miery som schopná naštudovať a zvládnuť materiál. Sú to signály, ktoré počúvam, aby som vedela, ako dlho ešte budem schopná tieto veci robiť. Samozrejme, pre mňa je najdôležitejšie hrať naživo. Reflexia a dialóg so živým publikom je pre mňa dôležitá, lebo ľudia vám dajú okamžite najavo, či ste ešte v poriadku, alebo nie. To je najsilnejší okamih, lebo ak je všetko v poriadku, publikum vás dobíja, a to je správne, tak by to malo fungovať.

Nikdy si nepoviete, že už všetko ovládate? Pred pár rokmi ste sa zapísali na Akadémiu starej hudby na Masarykovej univerzite v Brne. Prečo?

V mladosti som to akosi nestihla, boli aj iné požiadavky. Maturovala som a chcela som ísť na JAMU, ale to bolo ešte za komunistického režimu a na prijímačkách ich viac zaujímali znalosti marxizmu-leninizmu než talent, to ma okamžite odradilo. Keďže som mala výbornú ponuku nastúpiť hneď na plný úväzok do Divadla na provázku, mala som úžasnú prax. Po mnohých rokoch, navyše inšpirovaná štúdiom oboch mojich synov, som si povedala, že to skúsim. Už mám bakalársky diplom zo starej hudby a teraz som na muzikológii na magisterskom štúdiu. Na jeseň by som mala odovzdať diplomovú prácu a tým sa to asi uzavrie, ďalej už nepôjdem.

Prečo?

Necítim sa byť najlepším študentom, pretože hrania a koncertov mám dosť, je to nápor na pamäť, snažím sa zvládať všetky skúšky, ale baví ma to, obohacuje. Keby som raz prípadne učila, už viem, kam sa obrátiť. Prečítala som množstvo zaujímavej literatúry aj o estetike, teraz musím prejsť metodológiou, všetko je to pre mňa užitočné, a hlavne je to všetko o hudbe. Som veľmi rada, že som na hudobnej vede na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity, a nie na JAMU. Na JAMU sa totiž sústreďujú skôr na interpretáciu a hráčsky dril, tu ide skôr o hĺbku znalostí, človek musí prečítať veľa kníh aj bádať, to je veľmi zaujímavé.

Na to sa chcem práve opýtať. Našla som vašu bakalársku prácu…

Vážne?

Áno, veď vaša bakalárka o Galuppiho árii Se cerca, se dice z opery L'Olimpiade je na internete…

Dokonca sme to aj spievali, to ste dobrá…

V predhovore ste napísali, že kvôli intenzívnemu koncertovaniu ste nemali možnosť kontinuálne bádať, ale navštívili ste množstvo univerzitných knižníc, hlavne v USA. Do ktorých knižníc ste sa dostali?

Bola som v Bostone, na MIT College, kde vyštudoval bakalára môj syn. Úžasný zdroj som získala aj cez kamaráta muzikológa, ktorý učí na škole Bard College a mal prístup k všetkým hudobným internetovým zdrojom. Podľa toho, ako som cestovala a kde som mala možnosť navštíviť knižnicu, tam som bola. Keď som bola vo Švajčiarsku, šla som do knižnice tam. Chcela som navštíviť aj rodné mesto skladateľa Baldassare Galuppiho, ktoré je kúsok od Benátok, ale časovo mi to nevyšlo. Teraz pracujem na Predierim, prepisujem Missa ordinárium. Je mi sympatické pracovať na tvorbe skladateľov, o ktorých sa veľa nehovorí – všetko zatieni Mozart a tie veľké mená, ale o Galuppim či Predierim je prameňov len minimálne. Potom k tomu nabaľujete len čriepky, musíte prejsť všetkým, kde sa ich mená mihnú. Je to ako lovenie rybičiek – máte hroznú radosť, keď aspoň jednu maličkú ulovíte.

„Niekto chce od začiatku byť slávny a ide si za...
„Niekto chce od začiatku byť slávny a ide si za tým, ja som sa vždy snažila pracovať na tom, aby som bola dobrá - a stále na tom pracujem,“ hovorí Iva Bittová. Autor: archív festivalu Viva Musica!

Prečo ste si vybrali práve Galuppiho?

Na hudobnej vede v Brne je úžasná pani docentka Jana Perutková. Je toho strašne veľa, čo by sa dalo objavovať. Zdalo sa mi veľmi pozitívne, že sa dá niečo oživiť. Kto by prepisoval a hral tú starú omšu z 18. storočia? Ja ju môžem preniesť do živého prevedenia, zdá sa mi to užitočné. Po rozhovore s pani docentkou Perutkovou, ktorá má prehľad, kde čo je, sme sa zhodli na tom, čo by som mohla robiť. Ak by som nedajbože v štúdiu pokračovala a našla si čas, zamerala by som sa na svoje veci. Mohla by som napríklad napísať príručku o tom, ako sa pracuje s hlasom a husľami, určite by to bolo zaujímavé. Ale to je vízia budúcnosti, až keď raz prestanem cestovať. Štúdium mi určite pomôže formulovať tie veci.

Akých máte spolužiakov? Dvadsiatnikov?

To je diaľkové štúdium, inak by som to robiť nemohla. Je to fajn, je to veľa o písaní a písať môžem aj na letisku, voziť si práce so sebou.

Vo vašej práci citujete stále aktuálny výrok Johanna Joachima Quantza: „Dobrý dojem z hudobnej skladby závisí takmer rovnakou mierou od interpreta ako od skladateľa samotného. Zlý prednes môže skomoliť tú najlepšiu skladbu, rovnako ako môže byť dobrým predmetom vynesená a vylepšená priemerná skladba.“ Už ste zažili interpreta, ktorý zlým prednesom skladbu totálne zničil?

Mám skúsenosti a počujem, ale nie až tak fatálne. Ale môže to dôjsť až tam. V každom prípade je skvelé, keď pracujem so žijúcim skladateľom, ako je napríklad Vlado Godár. Alebo keď počujem moje drobné skladby – keď do toho môže žijúci skladateľ zasiahnuť a poradiť, je to dobré. V interpretácii sú také rozdiely. Hrala som s americkým kvartetom Janáčka a Bartóka, oni mi to zahrali a chceli vedieť, čo si o tom myslím, chceli vedieť viac informácií. Je dosť ťažké vysvetliť, ako dať do skladby moravskú melodiku a emócie. Dnes je riziko možno máličko menšie, ale vďaka technológii a nášmu spôsobu života je to zasa iné. Dnes sa perfektne odohrávajú noty a zápis, od študentov kompozície sa vyžaduje, aby do zápisu písali všetko, čo chcú počuť, ale chýba tam tá duša. Interpretácia sa posúva.

A vám sa niekedy stalo, že by ste pokazili nejakú skladbu a bolo vám to ľúto?

Mala som zážitok, že sme mali len jednu skúšku a chceli odo mňa dve muzikálové piesne z My fair lady. Bohužiaľ som sa ich nenadrvila, hoci boli obe známe – nemala som skoro žiadnu predošlú skúsenosť s muzikálom, teda okrem Balady pre banditu, čo sa dnes označuje za muzikál – necítila som sa dobre a bolo mi to ľúto. Ale mali sme len jednu skúšku, bolo to narýchlo, nedala som do toho všetko. Občas je mi ľúto, keď sama nie som spokojná.

V lete na festivale Viva Musica! máte na programe Slovenské tance v úprave Vladimíra Godára. Prečo práve tie?

Máme veľa pesničiek, nebudeme ich hrať tak, ako sú na cédečku, pridáme aj Janáčka a Suchoňa, lebo je vždy dobré materiál prestriedať. Program vždy vznikne spontánne. Základ je Béla Bartók a ďalšie ľudové slovenské piesne.

Váš otec vraj hovorieval, že je dôležitejšie byť dobrý než slávny. Dá sa utiecť pred slávou?

Dôležité je, ako to človek vníma. Niekto chce od začiatku byť slávny a ide si za tým, ja som sa vždy snažila pracovať na tom, aby som bola dobrá – a stále na tom pracujem. To je cieľ, ktorý si nesiem celý život so sebou. Už sa mi stalo, že mi niekto hovoril: ty si taká slávna. Ale ja to neprijímam ako dôležitú informáciu. Keď prídem na Slovensko alebo do Čiech, pociťujem, že ma ľudia poznajú, ale sláva nie je pre mňa dôležitá.

Našli ste už v Amerike domov?

Jo jo jo.

Ste doma v Hudson Valley alebo na Morave?

Tam aj tu, tam, kde som v prírode a pokoji. Pre mňa je dôležitý pocit domova, mám tam kachle, v ktorých kúrim, mám tam kúsok lesa, v ňom kojoty, srnky a veľa druhov vtáčikov, je to úžasné. Naozaj v tom krásnom prostredí relaxujem. Nehovorím, že je to finálna destinácia, možno sa ešte posuniem niekam ďalej.

Takže môžete mať viac domovov? Kde ste At home (doma), ako sa volá váš posledný album s kapelou Čikori?

Tieto dve miesta sú teraz úplne ideálne, krásne, lebo kým hrám, musím cestovať. Potrebujem mať cez oceán tie dva domovy, je to fajn, nesťažujem sa.

Autor: archív festivalu Viva Musica!

Iva Bittová

Narodila sa 22. júla 1958 v Bruntále. Česká speváčka, huslistka a herečka patrí k najvýraznejším osobnostiam českej alternatívnej hudobnej scény. Vyštudovala hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu v Brne, spev a husľovú hru. Ako speváčka spolupracovala s Brnianskym rozhlasovým orchestrom ľudových nástrojov. Od roku 1978 bola členkou Divadla na provázku (dnes Husa na provázku), kde na seba upozornila postavou Eržiky v Balade pre banditu. Od roku 1984 vystupovala ako speváčka a huslistka s vlastnými piesňami na ľudové texty, tiež s kapelou Dunaj a Škampovým kvartetom. Jej aktivity siahajú od vlastných interpretácií ľudových piesní cez experimentálny džez, rock až po husľové aplikácie skladieb vážnej hudby na operný spev. Vystupuje s kapelou Čikori. Na bratislavskom hudobnom festivale Viva Musica! vystúpi s Mucha Quartetom 21. júla.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Viva Musica! #Slovenské spevy #rozhovor #Mucha Quartet #Iva Bittová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk