Zola Jesus: Snažím sa v tvorbe prebádať to, čo ma desí

Na koncerte ste divákov nazvali svojimi susedmi. Zrejme sa na Slovensku necítite ako cudzinka.

Som Američanka s koreňmi v Rusku, Nemecku, ale aj Slovinsku a na Ukrajine. Cítim preto spojenie aj s krajinami ako Slovensko, Česká republika, Poľsko, ale aj s balkánskymi štátmi. Som nadšená, pretože som na Slovensku po prvý raz. Škoda, že som tu len tak krátko, veľmi by som si priala dozvedieť sa viac o vašej kultúre.

Spätosť s Európou vyjadruje už samotný názov vášho nového albumu – Okovi (Putá). Vraciate sa ku koreňom?

Tak trochu. Pri albume Okovi som sa vrátila k môjmu predchádzajúcemu vydavateľstvu Sacred Bones, presťahovala som sa na miesto, kde som vyrastala, a postavila si tam dom. V tom zmysle je to ozajstný návrat ku koreňom. Tiež som však veľa premýšľala o tom, kto v skutočnosti som a čo chcem v živote robiť. To všetko sa odrazilo na novom albume.

Úvodná skladba nahrávky nesie názov Doma. Kde je váš domov?

Doma som v lesoch, v izolácii, na vidieku, s mojou rodinou.

Miestom, kam ste sa po rokoch vrátili, boli lesy v okolí Merrillu vo Wisconsine. Medzi lesnou zverou ste si našli aj kamarátov – zopár medveďov a rodinku divokých moriek. Čo ste tam robili po celý čas?

Bolo to úžasné. Dlho som žila vo veľkom meste, do lesa som sa vrátila asi pred rokom. Rúbala som drevo, čítala knihy, pozerala filmy, hrala som sa s mojimi domácimi zvieratkami. A hlavne písala hudbu na môj nový album.

Keď ste boli mladšia, vraj ste v lese zvykli spievať operné árie.

Stále to robím. Je tam veľmi dobrá akustika a skvelá ozvena. No zároveň je to veľmi oslobodzujúce. Cítim sa tam veľmi príjemne, najmä ak potrebujem byť sama.

Máte nejaký ohlas aj od vtákov?

Áno, hovoria mi, aby som konečne prestala spievať.

Album Okovi však nie je len o návratoch, ale aj o definitívnych stratách a smrti. Vy sa však na smrť nepozeráte v negatívnom svetle, snažíte sa v nej nájsť aj pokoj a mier.

Život plynie, ľudia zomierajú, no takisto zomierajú aj sny, možno očakávania. Veci sa stále menia, no neznamená to, že sú horšie, len iné. Smrť dokáže človeka mnohému naučiť nielen o sebe, ale aj o svete.

Dá sa povedať, že vás smrť istým spôsobom fascinuje?

Desím sa jej. Nemám rada smrť. Pri myšlienke na ňu sa necítim príjemne. No čím viac sa niečoho bojím, tým viac sa to snažím prebádať. Byť z niečoho vydesený je podľa mňa prejavom slabosti a ja chcem môjmu strachu čeliť. Ak sa na to pozriem takto, tak áno, možno som smrťou fascinovaná práve preto, lebo ma desí.

Mám pocit, že najmä čo sa týka populárnej hudby, ľudia sa takýmto témam skôr vyhýbajú. Vyhľadávajú pozitívne pocity alebo zábavu. Prečo sa snažíte vo vašej tvorbe postupovať proti prúdu?

Viem to len takto. Inak premýšľať ani písať nedokážem a ani nechcem. Snažím sa o to, aby moja hudba mala zmysel, aby sa s ľuďmi spojila na duchovnejšej úrovni.

Na druhej stane vám však nie je cudzia ani popová hudba.

Popová hudba dokáže byť naozaj mocná, pretože má na ľudí obrovský dosah. Je tiež univerzálna, všetci máme istým spôsobom radi pop music. No aby bola kvalitná, musí mať nejaké posolstvo. Mala by ľudí donútiť premýšľať či spojiť sa na trochu hlbšej báze, a to v modernej popovej hudbe nevidím.

Čo napríklad popová kráľovná Beyoncé? Jej posledný album Lemonade ukázal, že sa uberá skôr do alternatívnejších hudobných vôd.

Beyoncé je podobný príklad ako Lady Gaga alebo Sia. Ich skladby sa ľudí dokážu dotknúť, a to je skutočne dôležité. No tiež je tu veľa zlej hudby, ktorá nehovorí o ničom, a ľudí chce prinútiť len k tomu, aby pri nej pili a tancovali.

Temné gotické motívy, orchestrálna hudba, pop, elektronika… Čo sa týka vašej hudby, len ťažko ju ide zaškatuľkovať, no mám pocit, že vám tieto kontrasty a nedefinovateľnosť skôr vyhovujú.

Ak si mám vybrať, radšej budem mix ako len jedna vec. Nielen ako hudobníčka, ale aj ako osobnosť sa snažím o dynamickosť, ktorú moja hudba reflektuje. Príliš o tom však nepremýšľam, jednoducho len tvorím a tvorím.

Pri tomto albume si tiež vraj nerobíte ani veľkú hlavu z reakcií verejnosti. Cítite sa sebaistejšie?

Tým, že je album Okovi tak osobný a smutný, mi ani nenapadlo premýšľať o tom, ako ho ľudia prijmú. Album som robila vyslovene pre mňa a pre ľudí okolo mňa. Ani si neviem predstaviť, že by ho niekto súdil, až tak osobne ho vnímam.

Pri predchádzajúcom albume Taiga to však bolo trochu inak.

Povedzme, že predtým som bola viac zvedavá na to, čo si ľudia pomyslia. Teraz to však neplatí.

Vyštudovali ste filozofiu. Ako zasahuje do vašej tvorby a života?

Pomáha mi odpovedať na otázky, no zároveň mi ich pomáha formulovať. O živote premýšľam neprestajne, všetko sa snažím analyzovať a zatriediť. Filozofia mi v tom pomáha v rovnakej miere ako hudba.

Takže Nietzsche a popová hudba idú dokopy?

Hej. Presne tak. (smiech)

Máte rada filmy Davida Lyncha, špeciálne Mazaciu hlavu. Keby ste si však okrem neho mali vybrať film, ku ktorému by ste spravili soundtrack, kto by bol víťazom?

Vybrala by som si Andreja Tarkovského a jeho Stalkera. Je to prekrásny film, trochu ako evokujúca prechádzka snom. Ten film vás obklopuje, je všade okolo.

Máte do budúcna aj nejaké reálnejšie plány?

Určite. Najbližšie by som chcela urobiť operu. Snáď sa to podarí. A rada by som sa tiež čoskoro vrátila na Slovensko.