Miro Žbirka: Sám seba viem najviac rozladiť

, 29.10.2017 09:00
Meky Žbirka
Meky Žbirka oslávil 65. narodeniny v októbri. Autor:

Často sa mu sníva o tom, že s kapelou stoja na pódiu - diváci tlieskajú, ale oni nemajú nacvičenú ani notu.

V skutočnosti je aj podľa tých najdiskrétnejších známych Miro Žbirka puntičkár. Aj preto si na nahrávanie ďalšieho albumu opäť vybral štúdiá na Abbey Road, v ktorých nič nie je nemožné. V októbri oslávil 65 rokov a v decembri sa predstaví v Bratislave so svojím Vianočným Symphonic Tour 2017.

Prelínanie popu a symfonickej hudby je momentálne trendom. Kedy ste prvý raz uvažovali o tejto symbióze?

V roku 2009, pri nahrávaní albumu Empatia, som prisľúbil medzi dverami vystúpenie so symfonickým orchestrom. Keďže som nechcel, aby nás zdržiavali pri nahrávaní, prikývol som na všetko. O pár týždňov neskôr mi, kráčajúc po Prahe, do očí udrel plagát s nejakým povedomým chlapíkom. Keď som prišiel bližšie, zistil som, že som to ja. Plagát avizoval koncert v Obecnom dome v Prahe a ja som sa veľmi vystrašil. Pripomenulo mi to sen, ktorý sa mi často sníva. Diváci tlieskajú, čakajú na koncert a ja márne vysvetľujem, že tých hudobníkov za sebou nepoznám a nemáme vôbec nič nacvičené. Teraz to bola takmer pravda. Videl som plagát a ešte sme nemali nacvičenú ani notu. Hneď som volal manažmentu, čo to má znamenať. Dozvedel som sa, že je to odsúhlasené a máme to aj v kalendári. Nezostalo mi nič iné, než ísť na skúšku do Štátnej opery, kde som sa prvý raz stretol so symfonickým telesom a pánom Martinom Hyblerom, ktorý urobil aranžmány na moje piesne. To bol začiatok našej spolupráce. Zapáčilo sa mi to, pretože k niektorým mojim skladbám, ako je Balada o poľných vtákoch, sa symfonické aranžmány doslova žiadali.

Hosťom koncertov Mira Žbirku bola Marika...
Hosťom koncertov Mira Žbirku bola Marika Gombitová. Autor: PRO:MESSA

Atlantídu ste kedysi nenahrávali so symfonickým orchestrom?

Nahrávali, ale v menšom obsadení. Na celý symfonický orchester pri plnom obsadení 54 hudobníkov chýbal aranžmán.

Pred čím máte najväčší rešpekt?

Pred hudobníkmi. Umelci, ktorí sa vracajú ako najlepší interpreti z medzinárodných súťaží, so mnou hrajú Atlantídu…

Poznajú vašu tvorbu?

Domnievam sa, že áno. Zo začiatku ma to prekvapovalo. Úplne ma dorazila Katka Turnerová – sólistka Slovenskej filharmónie, ktorá hrá brilantne na harfu. Zahrala mi pieseň Starý muž z osamelého domu z môjho prvého albumu Doktor sen. Nikdy predtým som si nevedel predstaviť, ako by mohla znieť moja pieseň na harfe.

Na vašom vianočnom koncertnom turné bude hosťovať česká speváčka a gitaristka Lenka Filipová. Zaspievate aj dueto?

Lenku sme nevybrali náhodou. Kedysi kombinovala svoje koncerty s hraním na akustickej gitare a interpretovala aj diela z oblasti vážnej hudby. Zapamätal som si ju, pretože práve tým vyčnievala z priemeru. Nie každý dokáže zahrať precízne Johanna Sebastiana Bacha na akustickej gitare. Ďalším hosťom je huslista Jaroslav Svěcený, s ktorým sme často v šatni, v zákulisí počas koncertov o vážnej hudbe hovorili. Vymieňali sme si názory, obohacovali sme sa navzájom, rád som sa dával od neho poučiť. Nikdy však nezabudnem na moment, keď mi počas prestávky zveril svoje stradivárky. Husle, ktorých hodnota dosahuje milióny eur. Stál som tam ako socha, ľudia okolo mňa chodili s chlebíčkami, a modlil som sa, aby sa husliam nič nestalo. Po mnohých rokoch, čo sa poznáme, budeme prvý raz spolu na pódiu.

Vraj ste sa uňho učili hrať na husliach?

Nie celkom. Bol to len žart. Jarda prišiel s tým, že určite by som na husliach vedel niečo zahrať. Dal mi do rúk husle a prinútil ma vylúdiť nejaký „sherlockovský“ tón, hoci Holmes vraj hral dobre… Mal pravdu, niečo som zahral, ale príliš sa to použiť nedá.

O chvíľu budete oslavovať 65 rokov. Nadviaže vaša manželka Katka na darček spred piatich rokoch, ktorým bola návšteva štúdií na Abbey Road?

Včera som oslavoval šesťdesiatku, a vidíte, už zasa oslavujem. Zdá sa mi to ako včera! Z darčeka sa napokon vykľulo nahrávanie na Abbey Road, ktoré dodnes pokračuje. O pár dní letím do Londýna, kde začneme pripravovať ďalší album. Skladby z albumu Miro som nahrával v Štúdiu 2, ale je tam ešte menšie, komornejšie Štúdio 3, v ktorom nahrávali nielen Beatles, ale napríklad aj Pink Floyd. To bude ďalší splnený sen.

Meky Žbirka s manželkou Katkou.
Meky Žbirka s manželkou Katkou. Autor: archív M. Ž.

Rovnako ako ostatný album Miro budete spolupracovať s britským producentom Robom Cassom a textárom skupiny Cream Petem Brownom?

Áno, texty od Petea Browna sú dokonca hotové. Pre mňa je veľmi dôležité mať kvalitné anglické texty. Pete je nielen textár, ale aj básnik. Jeho angličtina posúva moje melódie ďalej.

Čo také zvláštne ponúkajú štúdiá na Abbey Road?

Na Abbey Road nie je nič nemožné. Nemôžte sa vyhovárať, ako u nás, na nekvalitný mikrofón alebo zlý zvuk. Na akúkoľvek požiadavku vám nikto nepovie: Nie, to sa nedá. Keď sme potrebovali Hammond organ, o chvíľu ho z nejakej miestnosti dotlačili do štúdia. To je Abbey Road. Ak si také niečo vyskúšate, ťažko sa od toho odvyká. Vlastne, asi by som si odvykol, ale nechcem.

Anglické texty sú hotové, pridáte k nim, ako v predchádzajúcom albume, aj slovenské?

Tentoraz chcem mať na albume rovnaký počet slovenských textov. Stratil som ostych spievať pred Angličanmi slovensky.

Vy ste sa hanbili?

Pre Angličanov je slovenčina nezrozumiteľný jazyk a ťažko sa im aranžuje niečo, čomu nerozumejú. Ak však najskôr nahráme verziu s textami Petea Browna, ľahko prejdeme do slovenčiny. Už im to nerobí problém, sú zoznámení so skladbou, vedia, kde je sólo… Samozrejme, aj Angličania sa vyvíjajú a viac nás, ľudí z východnej Európy, vnímajú. Nečudujú sa už ani môjmu menu Žbirka.

Vedia ho vysloviť?

Tak po svojom – Zbbrka. Nevedel som si napríklad predstaviť, ako vyslovia meno Škrtel. Vyriešili to jednoducho. Je to pre nich Skrrtl. Vybavené. Nikdy nebudem vedieť, prečo. A je zaujímavé, že sa v tom zhodujú. Dvaja ľudia z opačného konca Anglicka moje meno vyslovia rovnako. Zle.

Ako sa potom predstavujete v anglicky hovoriacich krajinách?

Už nemám problém ani so Žbirkom, ale radšej hovorím Miro. Začalo sa to pri stretnutí s Paulom McCartneym, keď som urobil obchod svojho života. Ani neviem prečo, ale dal mi podpísaný album Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band. Keď som mu dal na výmenu svoj – Meky, slušne sa ma opýtal, či je to moje meno. Radšej som povedal, že sa volám Miro, lebo som vedel, že má rád výtvarné umenie… A zapamätal si ho.

Akých muzikantov ste stretli na Abbey Road?

Môžete tam stretnúť kohokoľvek. Muzikanti sú zatvorení v štúdiách a keď sa idú prevetrať, narazíte na nich v bufete. Stretol som tam Oasis alebo Gilesa Martina, syna producenta The Beatles Georgea Martina. Keď som naňho narazil už asi šiestykrát, nedalo mi to: Mám také šťastie, že vás tu vždy stretnem! Nadšene som mu povedal a dočkal som sa odpovede: To bude asi tým, že tu pracujem. Tak ako jeho otec je jedným z kmeňových pracovníkov štúdia.

S Honzom Vedralom, autorom knihy Miro Žbirka...
S Honzom Vedralom, autorom knihy Miro Žbirka Zblízka a producentom Robom Cassom. (zľava) Autor: archív M. Ž.

Ktoré miesta tam máte najradšej?

Stopercentne Štúdio 2. Dôverne ho poznám z fotografií a rôznych záznamov. Nikdy ma neprestane baviť, ale miesto, na ktoré sa teraz teším, je Štúdio číslo tri, kde The Beatles nahrali album Revolver. Je to menšie štúdio ako dvojka, a, naopak, do jednotky sa zmestí celý symfonický orchester.

To bude teda váš darček k narodeninám?

Keby to tak bolo, vôbec neprotestujem. To sa nedá ničím prebiť. Dostanete darček a zároveň môžete tvoriť. Nahrať vlastné piesne. Čo môže byť viac? Predpokladám však, že budú aj iné darčeky a že ma niekto s niečím prekvapí.

Nedávno vás prekvapili počas filmového festivalu v Trenčianskych Tepliciach, kde na moste slávy pribudla tabuľka s vaším menom. Ako je vám spoločnosti Claudie Cardinale či Jeremyho Ironsa?

Vzhľadom na to, že som nakrútil jeden film Neberte nám princeznú, to bolo veľké prekvapenie. Mala tá Marie Rottrová pravdu… V prestávkach nakrúcania, pri horúcom čaji s rumom, mi stále opakovala, že na tento film sa budú ľudia pozerať aj po rokoch. Je to tak, Neberte nám princeznú sa stále objavuje v televízii. Myslím si však, že cena sa spája aj piesňami do filmov, ktoré som robil.

Keď ste nakrúcali Neberte nám princeznú, nemali ste ešte tridsať. Ako ste vtedy vnímali ľudí, čo mali 65?

To je dobrá otázka, najmä v súvislosti s populárnou hudbou. V tom čase mal 66 rokov Frank Sinatra, ale určite som si nevedel predstaviť, že v takomto veku budú ešte hrať rockeri, že budú chodiť ako penzisti po svete s rockovými gitarami. Členovia skupiny Rolling Stones hrajú a nahrávajú albumy, takže všetko je inak. Roky pribúdajú a my v hudbe pokračujeme. V tomto zmysle prestal byť vek podmienkou, aby sme mohli pôsobiť v populárnej hudbe.

Spolupracujete s muzikantmi, ktorí sú generačne mladší. Vystúpi na vašich koncertoch aj syn David, ktorý hrá na bicích?

Kedysi, ešte ako chlapec, so mnou vystúpil na českej Grammy – hudobnej cene Anděl s piesňou Cesta zakázanou rýchlosťou. Dnes však nemá veľa času. Venuje sa škole a anglickej kapele, s ktorou už aj nahrával. Keď som ho nedávno videl hrať, nemohol som uveriť, že to je môj syn. Spôsob, akým hrá na bicích, pripomína Taylora Hawkinsa z Foo Fighters. Prekvapuje ma to, lebo do Londýna pôvodne odišiel študovať film.

Jeho filmové zručnosti ste využili v klipe Tadamdam si dám…

Áno, David a jeho kamaráti, Filip Kratochvíl (syn Lucie Bílej) a Oliver Torr, dali dokopy klip. Považoval som to za chlapčenskú hru a výsledok ma prekvapil. A neskôr, už odborne pripravený z filmovej univerzity, mi natočil takmer sám klipy k skladbám Prišla z Londýna, All My Days, Live a Voľný deň z albumu Miro. David však musí v prvom rade dokončiť školu, nechcem ho priveľmi zamestnávať.

Meky Žbirka so synom  Davidom.
Meky Žbirka so synom Davidom. Autor: archív M. Ž.

Sledujete jeho filmovú tvorbu?

Sledujem. Nakrútil už zopár pekných filmov, aj krátku, citlivú snímku o mojom devätdesiatdva­ročnom strýkovi Davovi – A life in a day of Uncle Dave. Je to neuveriteľný muž. Kedysi mi povedal, čo v ktorý deň robí, a to dodnes dodržiava. Keď som sa mu nedávno nemohol dovolať na pevnú linku, povedal: Ty nevieš, že v sobotu som vonku? Myslím, že aj pre túto pravidelnosť sa dožil takého vysokého veku.

V čase vašej mladosti bola pre vás hudba všetkým, čím je pre vaše deti?

Žiaľ, musím povedať, že pre môjho syna znamená hudba veľmi veľa.

Žiaľ?

Som normálny rodič, prajem Davidovi, aby sa venoval niečomu, čo potrvá dlho. On však pokukuje po hudbe, nedá sa nič robiť. Hudbou bol obkolesený, mal prístup ku všetkým zásadným LP platniam a k CD, ktoré som zbieral. Neexistuje neistejší chlebík ako hudobný svet. Najmä v Anglicku, kde je obrovská konkurencia. Nie všetci sú The Beatles, to bola obrovská výnimka. Je kopa rôznych skupín, ktoré majú úspech v danom čase. O pár mesiacov, rokov zmiznú a nahradia ich iné.

Pri Linde ste pokojnejší?

Ak náhodou speváčka Martha nemôže, Linda za ňu pokojne v piesni Čo bolí, to prebolí, ktorú hráme takmer na každom koncerte, zaskočí. Nemusí sa ani rozospievať, ani cvičiť, zaspieva a odíde akoby nič. Nebojím sa, že by chcela byť speváčkou. Nemusí byť na pódiu. Rada nám pomôže, ale inak má vlastný svet. Má vzťah k deťom, pravidelne so mnou chodí na akciu, kde raz za rok odovzdávame špeciálne vycvičených psov ľuďom, ktorí to potrebujú. Linda má vzťah k dobročinnosti a pracuje pre niekoľko nadácií.

Miro Žbirka s dcérou Lindou.
Miro Žbirka s dcérou Lindou. Autor: archív M. Ž.

Možno v duchu vášho albumu Empatia. Ako ste na tom vy?

S empatiou som Katku unavoval ešte v čase, keď toto slovo nebolo také populárne. Preberal som empatiu zo všetkých strán, videl som v nej odpoveď na všetko, s čím sa v dnešnom svete stretávame, čo nám pripadá nedokonalé. Angličania majú na to taký krásny výraz: To be in his shoes (Chodiť v jeho topánkach). Ľahko sa o tom hovorí, ale veľmi ťažko sa to napĺňa. Dokázať sa vcítiť do iného človeka by bol univerzálny liek na mnoho problémov, ktoré dnes medzi sebou ľudia majú. Preto som nazval aj svoj album Empatia, hoci ma od toho Kamil Peteraj odrádzal. Tuším mal aj pravdu. Nemám pocit, že by každý deň hrali v rádiu pieseň Empatia. Pre mňa je to však stále dôležité.

Čo vás vie najviac rozladiť?

Ja sám, moje nedostatky. Keď sám seba sklamem, keď moja reakcia nie je úplne ideálna. Hnevá ma to oveľa viac v tomto veku, keď by som už niečo mohol vedieť. Sú však aj iné veci, ktoré ma štvú.

Brexit vás hnevá?

Brexit ma štve, ale asi nie som objektívny. Hoci v poslednom čase sa snažím Angličanov pochopiť. História tejto krajiny ma veľmi zaujíma a dobieham všetko, čo som kvôli ostnatému drôtu do roku 1989 nemohol. Pre mňa bola Británia rozprávková krajina, odkiaľ prichádzali fantastické veci – hudba, Sherlock Holmes. Dnes sa snažím mať s Anglickom čo najväčší kontakt. Veľmi som potrápil ľudí, ktorí mi inštalovali televízne programy, pretože potrebujem mať doma každý jeden anglický televízny kanál. Neviete si predstaviť, do akých zúfalých situácií som technikov dostával, keď sa mi ich snažili vyladiť. Sledovaním týchto programov som sa stal akousi studnicou neužitočných znalostí. Britániu mám do detailov naštudovanú, viem, ktorý kraj ako vyzerá a v čom sú jeho špecifiká. Aj pri hodnotení brexitu sa snažím z toho vychádzať. Je to ostrov, Británia bola vždy iná ako zvyšok Európy – červená tehla, červené telefónne búdky… Bolo by smutné prísť o tú originalitu, ale nie na úkor spolupráce. Keby som si mal vybrať, tak nejakú mäkšiu formu brexitu.

Zasiahne to aj hudobnú scénu?

Určite. Hudobníci z Británie, ktorí budú chcieť prísť na nejaký náš festival, musia rátať s tým, že ich zdržia na hranici kontrolovaním batožiny a aparatúry. Pre nás je to zlá predstava. Zažili sme zatvorené hranice. Môj strýko Dave nechápe, ako môžeme mať voľnú hranicu s Nemeckom. Čo keď niekto autom prevezie niečo nebezpečné? Samozrejme, že to hrozí, ale nepreváži to fantastický pocit z toho, že hranice môžem voľne prejsť a nikto ma tam nezastavuje a nezdržiava. A preto som ochotný riskovať, že na naše územie sa dostanú imigranti. Je to zvláštne, lebo Londýnčania sú už dávno s prisťahovalcami pomiešaní. Na londýnskej ulici, kde bývala moja mama, sú z ľavej strany našimi susedmi Indovia a z pravej dvojica – Poľka a Turek. A oproti bývajú nefalšovaní černošskí hip-hoperi.

Meky Žbirka

Narodil sa 21. októbra 1952 v Bratislave ako najmladší z troch bratov slovenskému otcovi a anglickej matke. V populárnej hudbe začínal ako člen skupiny Modus. V roku 1977 získal spoločne s Jankom Lehotským a Marikou Gombitovou zlatú Bratislavskú lýru za pieseň Úsmev. V roku 1981 založil s Lacom Lučeničom skupinu Limit a vydal sa na sólovú dráhu. Prvý samostatný album dostal názov Doktor Sen (1980), ostatný album Miro vydal v roku 2015. V roku 1982 sa stal československým Zlatým slávikom, v rokoch 2002, 2004 a 2005 slovenským Slávikom. Z prvého manželstva má dcéru Denisu (43) a vnučku Zaru (7), z druhého manželstva s Katkou dcéru Lindu (27) a syna Davida (23).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Symphonic Tour 2017 #narodeniny #Miro Žbirka #Abbey Road
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk