Bola Živá príležitosťou spätne si uvedomiť, ako veľmi vás posledné tri turné zmenili?
Keď sme Živú dávali dokopy, veľa som o tom premýšľala. Vyberáte pesničky, dokola ich počúvate a stále sa tak vraciate do situácií, ktoré ste počas koncertov prežívali. Je až neuveriteľné, čo všetko sme zvládli. Pamätám si, že keď som čakala druhé dieťa, písala mi kamarátka. Okrem gratulácie dodala, že určite urobíme viac práce ako doteraz. Nedokázala som pochopiť, ako môže niekto urobiť viac práce s dvoma deťmi ako s jedným. Ona už dve deti mala. No možno je to naozaj tak, a v mojom prípade to funguje, že čím menej času človek má, tým viac sa snaží priestor nájsť a naplno ho využiť. Vždy, keď si nájdem chvíľku voľného času, zapnem sa a musím niečo spraviť, pretože nikto iný to za mňa nespraví. Teraz však už niekoľko mesiacov fungujeme v takom tempe, že ho veľa naozaj nemám. A musím priznať, že ma to trochu hnevá. Rada by som začala pracovať na nových skladbách. No keď som sa spätne obzrela za týmito tromi turné, povedala som si, že taký obrovský kus práce je jednoducho hodný zaznamenania.
Kedy prišiel vôbec nápad turné zaznamenať?
Nahrali sme už koncert z turné Moruša: Biela v pražskom Divadle Archa. Bolo to síce v poslednej chvíli, nevládali sme, ale nakoniec sa to podarilo. Pri Čiernej sme takisto nevládali, no pred bratislavským koncertom sme si povedali, že to nemôžeme nechať len tak. Aj keď to bolo mimoriadne náročné, nejako sme to nahrali. Pri Takmer Sólo to bolo podobné. Vraveli sme si: Prepána, veď niekto by to mal zaznamenať, a tak vznikla aj táto nahrávka. Špeciálne sme to neplánovali, no zrazu sme mali v rukách rozsiahly materiál. Eddie (Stevens, partner a producent Jany Kirschner, pozn. red.) ho postupne mixoval, no až od marca sa do toho pustil naplno a zabralo mu to niekoľko mesiacov. Snažil sa ten zvuk nájsť, no žiaľ, často v kvalite nahrávky narážal aj na rôzne nedostatky. Vo výsledku to nie je žiadna vypiplaná „lajvka“.
Nebol to tak trochu zámer?
V podstate áno. Z nedostatku, že sme nahrávania do detailov neplánovali, sa napokon stal zámer. No s prihliadnutím na všetky nedostatky a časový tlak musím povedať, že sme dali dokopy slušnú a najmä autentickú zvukovú nahrávku. Zároveň je veľmi fajn mať takýto album v portfóliu. Už len preto, že sa to zachová, nestratí. Ide o podstatnú súčasť mňa, môjho života, ale aj slovenskej hudby ako takej, veď na tých projektoch spolupracovalo viac ako dvadsať hudobníkov. Živá zaznamenáva jednu významnú etapu a myslím, že je veľmi dôležitá aj pre samotných hudobníkov. Aby videli, čo všetko sa za turné skrýva.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Pôvodne ste vraj tak trošku očakávali, že Eddie koncertné nahrávky ešte viac vycibrí, no napokon prišla odmietavá odpoveď.
V tom vie byť veľmi nekompromisný. On totiž neuznáva dokonalú hudbu. A to je presne môj problém, ktorý sa ukázal napríklad pri nahrávaní albumu Pelikán. Neustále som v piesňach hľadala dokonalosť, až sa z nich postupne vytrácala duša. Kým ja sa vždy snažím, aby to bolo ešte o čosi lepšie, on je tak trochu „pankáč“. Hudobne je to, samozrejme, veľmi vzdelaný človek, no jeho prístup je niekedy radikálny. „Nie, nič neopravujem!“ „Nie, tento spev bude úplne ticho.“ „Prečo má byť ticho?“ „Pretože to má fungovať ako celok, toto nie je pesnička, to je kompozícia.“ Jednoducho to vidí trochu inak a niekedy sa kvôli tomu dostávame do rozkolov. No sme spolu už dlhšie a zvykáme si na to, že buď sa stiahnem ja, alebo on. Bývajú však aj situácie, keď neustúpi ani jeden a potom máme niekoľko dní tichú domácnosť. No všetky tieto partnerské chvenia sa na pódiu vracajú v podobe pozitívnej energie. Dokonalosť často hľadajú najmä speváčky. Je ťažké počuť sa a nesnažiť sa potlačiť spev ešte trošku dopredu. A potom počuť radikálne nie. V konečnom dôsledku to však interpreta posúva dopredu. Dostáva o sebe neskreslenú informáciu. Živá je obraz o mne, o tom, aká v skutočnosti som.
Myslela som, že na záznamoch živých koncertov sa vo všeobecnosti nedá veľmi skryť.
V dnešnej dobe sa už dá všeličo. Dá sa dolaďovať, strihať, prespievávať… Čo len chcete. Všetko sa odvíja aj od toho, koľko času máte a ako veľmi vám záleží na tom, aby to bolo autentické. Keď chcete iba peknú nahrávku, možno sa tam zase stratí niečo iné. Živá nahrávka by mala zachytiť nevyspytateľný okamih, moment, keď človek stojí na pódiu. Ten sa nedá nastrihať či upraviť.
Na dvojalbume Živá možno nájsť koncertné úpravy piesní ako Sama, Duch mesta, Miluješ nemiluješ, Na čiernom koni, Modrá, Pokoj v duši, Krajina rovina… Skladby Máj krásny máj a O hore a vtáčkovi sú tam dokonca dvakrát. Prečo?
Materiálu bolo naozaj veľa a bolo nám ľúto ho vyhadzovať. Niektoré skladby sa na turné opakovali a zdali sa nám rovnako silné a hlavne v predvedení odlišné, že sme sa rozhodli ich na albume ponechať v rôznych verziách. Najskôr sa mi to síce nepozdávalo, ale potom som to pochopila. Na prvom CD sú skôr známejšie piesne, to druhé, kde sú aj dve verzie týchto skladieb, je o trochu alternatívnejšie, dalo by sa povedať umeleckejšie.
Nahrávka sa aj vďaka bookletu s fotografiami a rozsiahlymi zápiskami stala akýmsi pohľadom do zákulisia turné. Išlo o vytvorenie nejakej formy albumového dokumentu?
Presne. Chceli sme, aby to tak pôsobilo. Sú tam napríklad aj nepreložené texty od Eddieho. Mali sme pocit, že ak by sme ich preložili, stratili by autenticitu. Eddie je súčasťou našich životov, aj keď mu občas rozumieme viac, inokedy menej, hudobne aj jazykovo. Myslím, že Živá je skvelý dokument. Rada držím v rukách aj booklet, ktorý pripomína malú knižku. Musím povedať, že som na tento dvojalbum naozaj hrdá.
V sprievodných textoch ste boli nesmierne úprimná. Turné ste opísali so všetkými radosťami, ale aj strasťami, ktoré na hudobníkov počas neho číhajú.
Nechceli sme sa hrať na majstrov sveta, tváriť sa, ako sa nám ohromne darí. Pri Moruši: Bielej sme ešte našťastie mali silného partnera a koncertnej šnúry sa ujal Palo Murín. Myslím, že pomohlo jeho účinkovanie v kapele Tornádo Lou. Cítil nás hlavne ako muzikant. Keby si to všetko vložil do tabuľky, povie si, že toto nikdy nemôže dopadnúť dobre. Ale nakoniec to „ukočíroval“ s ľahkosťou, pragmatizmom a chladnou hlavou. Na Morušu: Čiernu sme sa potom snažili zohnať nejaký ozajstný manažment, no tieto plány celkom stroskotali. A samozrejme, všetky peniaze sa minuli na nahrávanie albumu a prvé turné. Postupne som prešla asi šiestimi či siedmimi manažérmi. Na rovinu, ten projekt od začiatku nechcel nikto robiť. Dokonca ani môj stály manažér Jožko Šebo. Všetci sa na mňa dívali, akoby som sa zbláznila. Chcela som to vzdať, no vtedy prišla Linda (Linda Vallová, speváčkina manažérka, pozn. red.) a povedala: „Ty to nevzdáš, dáme to. Nejako ti pomôžem.“ Takže zrazu sme sa ja, Linda a Lucia Fazekašová stali tour manažérkami a robili sme rozpočty, o ktorých sme nemali ani šajnu. Doma som ešte po večeroch počítala peniaze z predaných lístkov, ale všetko bolo nakoniec úplne inak. Čakali sme ešte nejaký sponzorský príspevok, ktorý sme nakoniec nedostali, ale o tom všetkom sa koniec koncov dočítate v booklete albumu.
Aj keď ste dopredu vedeli, že turné bude stratové, hudobníkom ste to nepovedali…
Dohodli sme sa, že sa to v žiadnom prípade nesmú dozvedieť. Veď ako sa hovorí: Loď sa potápa, muzikanti hrajú. Kvôli celkovej atmosfére sme držali pokerové tváre. Splatili sme to však celkom rýchlo. Našťastie som už v hudobnom biznise celkom sebestačná a raz za čas si môžem dovoliť aj zariskovať. Alebo sa dostať do situácie, že som pri vypredaných sálach v mínuse 20-tisíc eur.
Pekne to v úvodnom texte bookletu vystihol Eddie Stevens. „Tri turné, ktoré tento album zachytáva, odrážajú túžbu Jany Kirschner priniesť divákom čo možno najlepšie živé vystúpenia bez ohľadu na cenu. JK z nich nemala žiaden zisk, v skutočnosti sa dostala do straty.“
Išlo najmä o ľudí, dať im čo najviac. Myslím, že ich nikto neoklamal. Turné k Moruši: Bielej bolo extrémne emotívne. Na koncertoch sme prežívali explózie radosti, no zároveň aj strach. Nevedeli sme, ako ľudia zareagujú na to, čo sme na nich práve vybalili.
Je pravda, že pri skladbe Idú ste na nahrávke schovávali potlesk, pretože sa vám nezdal dostačujúci?
(smiech). Áno, je to pravda. Vraveli sme si, že táto kompozícia je predsa hodná oveľa väčšieho potlesku, na druhej nám neprišlo vhodné ho tam pridávať. Pri piesni Idú ide o súčasnú komponovanú hudbu, s popom to nemá nič spoločné. Keď ju ako prvú pesničku na turné počuli najmä starší fanúšikovia, museli sa sami seba v duchu pýtať: „Úúú, čo sa to tu deje?“ Moruša: Biela však mala veľmi silný príbeh, ktorý ľudí vtiahol. Bolo to o starej hudbe, našich koreňoch… Pamätám si, že naše prvé stretnutia s fanúšikmi boli absolútne úžasné. Cédečká sa predávali ako na bežiacom páse.
Takže ste vždy dokázali poraziť počiatočné rozpaky?
Na konci sme ich vždy zlomili. Nehovorím o žiadnom hudobnom násilí, ale divákov sme dostali na našu stranu. Ľudia dokážu reagovať aj na oveľa komplikovanejšiu hudbu, ale aj filmy či umenie. Je však dôležité, aby dostali nejaké „vodítko“. Aby im umelec trochu pomohol, a to sa pri Moruši stalo. Dali sme im príbeh a oni ho na koncertoch prežili. A takisto, ako sa na živých koncertoch Morušu naučili mať radi fanúšikovia, naučila som sa to aj ja.
Predtým ste k Moruši vzťah nemali?
Predtým som ju vnímala skôr umelecky. Keď sme ju dokončovali, musela som myslieť na milión iných vecí. Z hľadiska sebafinancovania išlo o naozaj veľký nezávislý projekt. Ak mám byť úprimná, už som si ani nepamätala, čo sme vlastne nahrali a čo všetko som tam popísala. Uvedomila som si to až na pódiu, keď sme piesne začali skúšať. Vtedy som si vravela: Kedy som toto napísala? Naozaj, asi prvý polrok počas príprav a produkcie Moruše som chodila s telefónom prilepeným na uchu. Výrazne mi vtedy pomohla Shina (hudobníčka a spolumajiteľka vydavateľstva Slnko records, pozn. red.), ale aj tak to bola ťarcha. V podstate sa zo mňa stal biznisman, no pri Moruši: Čiernej som to už znášala lepšie. Aj keď sme vedeli, že prerobíme, neurobili sme žiaden kompromis. Žiadnu „kulehu“ sme neskúsili ani na divákov, ani na muzikantov. Teraz možno používam slovo biznis viac ako predtým, no podľa mňa to k nezávislosti jednoducho patrí.
Foto: Slnko records
Na nahrávke Živá sú aj skladby z turné Takmer Sólo, kde ste sa snažili náročné aranžmány novších aj starších piesní podať jednoducho a s ľahkosťou. Zjavne to bolo aj myšlienkou turné. Ukázať, že ľudia nepotrebujú žiadne spektakulárne šou a efekty. Potrebujú niečo dôverné, na čo sa dokážu napojiť.
V tejto súvislosti mi napadá napríklad Katarzia, ktorá nám na pár koncertoch predskakovala na turné Moruša: Biela. Keď som ju vtedy videla, presne som si povedala, že niekto nepotrebuje veľa. Ak má hudobník jasný odkaz a niečo z neho vyžaruje, ľudia prijmú aj hodinu, hodinu a pol, normálny koncert len s gitarou. Čo ja viem, možno k niečomu jednoduchšiemu spejem aj ja. Gitara ma stále baví. Nemá to však byť jednoduchosť v zmysle tanec, hudba, klobása. Čo sa týka turné Takmer Sólo, bola to jedna z mojich najobľúbenejších koncertných šnúr. Aj preto, že nás bolo tak málo. Pri kvante muzikantov, ktorí boli súčasťou Bielej a Čiernej, sa niekedy nestihnete s každým pred koncertom ani porozprávať. No pri Takmer Sólo sme boli stále spolu, boli sme taká banda. Mali sme z toho radosť, stala sa z nás rodina. Pri predchádzajúcich turné sme tiež mali aj hudobníkov z iných žánrov. Pri Bielej napríklad „klasikárov“, teda ľudí, ktorí nášmu rokenrolovému prístupu nemuseli až tak rozumieť. No kým som na začiatku mala obavy, neskôr sa to vyjasnilo a naše priateľstvá vydržali doteraz. Myslím, že to malo význam.
Celé sa mi to zdá ako jeden veľký reštart. Bodka za všetkým, čo odštartoval projekt Moruša…
Je to taká pomyselná bodka. Už to cítim aj ja a myslím, že aj Shina. Určite je to výdych, no za výdychom vždy nasleduje aj nádych. Už som sa s Lindou dohodla, že na budúci rok budeme hranie veľmi selektovať. Plne sa sústredíme na to, aby sme nahrali nový album. Čas beží a nápady prilietajú, ale hneď aj odlietajú. Máme už nejaké demá, no bojím sa toho, že keď niektoré pesničky okamžite nenahráme, zostarnú. Ocitnú sa v šuplíkoch, nahrávačoch a potom ich už človek necíti, pretože je niekde inde ako ony. A možno je to naopak. Nie pesničky, ale človek starne. Preto je nesmierne dôležité nájsť vo vydávaní hudby kontinuitu a stále prinášať niečo nové.
