Ivan Buffa: Publikum nie je nepriateľom súčasnej hudby

, 30.01.2018 14:00
Ivan Buffa
Ivan Buffa od roku 2008 umelecky vedie úspešné hudobné teleso Quasars Ensemble. Autor: ,

Vždy vedel, že na to, aby viedol komorný súbor, nestačí byť len dirigentom, interpretom či organizátorom. Takisto sa nestačí len vyznať v repertoári, mať vízie a odvahu ich napĺňať. Ako umelecký vedúci musí byť všetko v jednom. Je to už desať rokov, čo sa Ivan Buffa rozhodol založiť Quasars Ensemble, profesionálne hudobné teleso, z ktorého sa postupne vyprofiloval jeden z najrešpektovanejších súborov na Slovensku. Svoje okrúhle výročie oslávi špeciálnym koncertom, ktorý sa bude konať 2. februára vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave.

Súbor Quasars Ensemble ste založili v čase, keď prepukla hospodárska kríza. Bol to dosť rizikový krok, lebo podobné súbory vo svete vtedy skôr zanikali… Ako toto rozhodnutie vnímate spätne?

Nevyberáte si, kedy sa narodíte, a rovnako si nevyberáte, kedy vstúpite do aktívnej praxe. Podmieňovať svoje túžby a umelecké ambície tým, čo sa práve deje okolo, by bolo nerozumné. Keby tak zmýšľali aj ľudia pred mnou, nikdy by sme tu nemali také klenoty, aké máme. Množstvo zaujímavých diel, nielen hudobných, vzniklo v neľahkých podmienkach. Moje rozhodnutie preto určite neľutujem, práve naopak.

Pôsobili ste v podobnom súbore v Rakúsku, kde je koncertný život predsa len bohatší. Mali ste pred desiatimi rokmi ambíciu povzniesť kultúru živých koncertov aj na Slovensku, prípadne ju rozšíriť aj do menších miest?

Máme za sebou projekty, ktoré siahali aj do malých slovenských miest, a práve tam si človek uvedomí, ako na tom v skutočnosti sme. Najmä čo sa týka všeobecného povedomia o vážnom umení ako takom, ale aj technického vybavenia týchto miest. To, čo je samozrejmosťou v akejkoľvek dedine povedzme v Rakúsku, nie je samozrejmé ani v našom hlavnom meste. Nie je to iba otázka financií, ako si to mnoho ľudí myslí. Ide o všeobecné nastavenie spoločnosti na Slovensku, to, na aké miesto vôbec staviame kultúru vo svojom rebríčku hodnôt, ako sme vzdelaní, kultivovaní.

Váš súbor sa popri súčasnej klasickej hudbe venuje aj hudbe starších epoch. Ako zháňate materiál pre taký obsiahly repertoár?

Aj keď si to mnoho ľudí neuvedomuje, komorný súbor stojí na rázcestí medzi komornou a symfonickou hudbou, a to so sebou v konečnom dôsledku prináša množstvo výhod, ale aj nevýhod. Hrávame repertoár, ktorý podlieha požičovným poplatkom, rovnako ako im podlieha symfonická hudba v orchestri. V orchestri si však môžu vybrať, či diela autora, ktoré ešte spadajú pod autorské práva, na koncert vôbec zaradia. Dokážu si to finančne naplánovať. Lenže repertoár Quasars Ensemble tvorí výlučne takáto hudba. Poplatky platíme nepretržite. Nevieme si tiež pomôcť ako sláčikové kvarteto, ktorému je v podstate jedno, či hrá Haydna, alebo súčasného autora – keď si materiál zakúpi, má ho navždy. To je zásadný rozdiel. Práve zahraničný repertoár je extrémne drahý. Sú to sumy, o ktorých sa bežnému človeku ani nesníva. Na druhej strane, keď chceme siahnuť po slovenskej hudbe, materiál je z veľkej časti zanedbaný.

Akých období sa to týka? Máte na mysli 60. roky?

Netýka sa to len obdobia 60. rokov. Vtedy sa špeciálne kvôli uvoľneniu pomerov smelo aj experimentovať. To však neznamená, že sa táto hudba tešila všeobecnej obľube režimu. Keď sa uvoľnenie v 70. rokoch skončilo, skladby zostali niekde v povetrí, prestali sa hrať, počas normalizácie mnoho umelcov odišlo zo Slovenska… Prešlo 20 rokov a skladby sa postrácali, rozkotúľali a my ich teraz hľadáme na rôznych povalách. Niektorí autori medzitým aj umreli. Nie je vôbec jednoduché dostať sa k nim. Čo sa týka historickej hudby, napríklad Alexandra Albechta, tak to je už úplná katastrofa. Veď my len teraz vydávame Jána Levoslava Bellu, a to bol romantik. Hudobný fond aj Hudobné centrum síce robia, čo môžu, ale stratenej hudby je oveľa viac. Ich náplňou práce je navyše spracúvať tvorbu, ktorá vzniká dnes, preto im nezostáva čas venovať sa autorom, ktorí už nežijú. Historickej hudbe už tobôž nie. Pomáhať musia všetci, a preto som vďačný aj Vladimírovi Godárovi, ktorý popri množstve slovenských diel vlastnoručne prepísal aj moje obľúbené Albrechtove nemecké piesne – skvost našej hudby. O čosi podobné sa snažím aj ja, vždy, keď mi to čas čo i len trochu dovolí. Často nachádzam niekde na povalách jediné exempláre skladieb, a to nie nejakých okrajových, ale svojho času medzinárodne ocenených. Nemôžeme predsa dopustiť, aby sa slovenská hudba postrácala, aby noty zmizli už naveky.

V repertoári vášho súboru je zastúpená aj súčasná hudba. Vy však toto slovné spojenie považujete za nešťastné.

Každá hudba bola raz súčasná. Aj Beethoven bol pre vtedajšie publikum nepochopiteľný, na poslucháčov pôsobil tak, akoby robil okolo seba "veľký rámus“. No hudobným myslením ďaleko presahoval svoju galantnú dobu. Dnes by nám to mohlo pripadať smiešne, Beethoven je samozrejmý ako samotná hudba. Takých príkladov je, prirodzene, mnoho. Keď si uvedomím, ako rýchlo utieklo našich desať rokov alebo takmer tri desaťročia od pádu komunizmu, myslím, že ani 100 rokov nie je taký dlhý čas. Plynie skutočne rýchlo a dnes už nie sú súčasné ani niektoré skladby ešte žijúcich skladateľov. Hudba sa vyvíja, má svoje fázy, niekedy je odvážnejšia a inokedy, naopak, čerpá z minulosti. Strieda sa to a potom sa veľmi ľahko môže stať, že keď v dvojportréte hráte diela autora spred 100 rokov a posledné skladby žijúceho autora, zďaleka nie sú také rozdielne, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Niekedy sa stáva, že autor spred sto rokov znie dokonca odvážnejšie ako ten zo súčasnosti. Myslím si, že delenie hudby na súčasnú a historickú nemá zmysel. Pojem súčasná hudba sa možno hodí niekomu, kto a priori nemá rád zmenu a neprijíma nič, čo nepozná. Nedôveruje tomu. Potrebuje dôkazy a stretnutia s dielami, ktoré už overil čas.

To je dôvod, prečo sa snažíte paralelne predstavovať diela starších a nových autorov?

Aj to je jeden z dôvodov. Zároveň nechcem súčasnú hudbu vyčleňovať do geta, pretože sa na nej dá krásne pochopiť, ako sa hudba vyvíjala. Veď ako to lepšie porovnáte, ako keď dva vývinové stupne priradíte k sebe? Dajú sa z toho odčítať nielen inšpiračné zdroje súčasnej hudby, možno dokážeme lepšie uchopiť aj tú historickú. My si síce myslíme, že starej hudbe rozumieme, ale nie je to tak. Najviac rozumieme tej súčasnej, pretože hovorí o tom, čo dnes žijeme. Nemôžeme chápať pocity ľudí zo začiatku 20. storočia a starších epoch už vôbec nie. Ocitáme sa v celkom iných životných situáciách. Myslím si, že ak v programe staviame skladby z rôznych epoch vedľa seba, poslucháčom, ale aj samotným hudobníkom to pomáha viac pochopiť práve historickú hudbu.

Takisto upozorňujete na to, že pojmy ako súčasná či atonálna hudba môžu pôsobiť zbytočne odstrašujúco. Cestou je skôr zasadiť ju do klasického repertoáru.

Tomu sa však inštitúcie skôr vyhýbajú z obavy o stratu publika. A niekedy protestujú aj samotní interpreti. Je to paradox. Profesionálni interpreti tvrdia, že to robia kvôli publiku, pretože sa boja, že ľudia prestanú chodiť na koncerty. Publikum je pritom oveľa menší nepriateľ súčasnej hudby ako interpret. Aj stáli návštevníci Slovenskej filharmónie by možno sami ocenili, keby sa v repertoári objavila aj novšia hudba, ale nevedia, komu majú smerovať svoje požiadavky. Nevedia, že inštitúcia si myslí, že práve oni sú ten dôvod.

To znie ako začarovaný kruh…

…ale veľmi ľahko odčarovateľný. Kto chce, cestu si nájde, kto nechce, nájde si tisíc dôvodov, prečo to nepôjde. Treba povedať aj to, že sa situácia už pomaličky mení a moderné diela v kamenných sálach aj vďaka osmeleným dramaturgom pozvoľna pribúdajú. Na margo atonálnej hudby si neodpustím jednu parafrázu, ktorú stále rád spomínam. "Arnold Schönberg sa raz spýtal: Atonálna hudba, to je hudba bez tónov?“ Pojmy vymýšľajú hudobní teoretici a často im nerozumieme ani my skladatelia. Ani pojem atonálna hudba nevymyslel Schönberg, nemôže za to, že ho s ňou stále spájajú. Takisto ako Quasars Ensemble. Zaškatuľkovali nás ako súbor, ktorý hrá súčasnú hudbu, napriek tomu, že 70 percent nášho repertoáru takáto hudba netvorila.

Možno ide skôr o to, že patríte k málo súborom, ktoré prezentujú súčasnú hudbu na Slovensku.

Sme ochotní hrať súčasnú hudbu, využívať netradičné postupy hry, jednoducho všetko, čo so sebou nové diela prinášajú. Zatieni to však ostatné aktivity, ktorým sa venujeme. A je ich skutočne dosť. Na úvod koncertu pri príležitosti nášho výročia uvedieme Siegfriedovu idylu Richarda Wagnera, a to určite nie je súčasná hudba. Takisto Arnolda Schönberga a jeho revolučnú Komornú symfóniu z roku 1906. Skladba Michaela Jarrella je síce súčasná, no takisto má už takmer desať rokov (samotný skladateľ tento rok oslávi šesťdesiatku). A ďalších desať uplynie rýchlo. Dnes už nežije takmer žiadny predstaviteľ svetovej avantgardy, ktorá produkovala legendárne diela. Nežijú dlhšie, niektorí už možno 20 rokov, a ich hudbu tu stále počujeme veľmi málo. Som tiež veľmi rád, že sólistom koncertu bude jeden z najznámejších huslistov súčasnosti Ilya Gringolts. Už na Slovensku hral klasický repertoár. Skladbu Michaela Jarrella som si však nevybral ja, mal ju vo svojom repertoári a vysoko si ju cení. V tomto zmysle je veľmi metodické, že k nám rešpektovaný huslista príde zahrať skladbu prominentného žijúceho autora, ktorý sa tiež na koncerte zúčastní.

Raz ste vyjadrili znepokojenie nad tým, že pedagógovia akoby nechceli, aby sa žiaci venovali súčasnej hudbe. Jej prvky by vraj mohli prenášať aj do interpretácie klasického repertoáru. Vy sám ste pedagóg, ako vnímate túto obavu?

Pokojne si môžu podebatovať s Ilyom Gringoltsom o tom, aké rušivé prvky súčasná skladba priniesla do jeho interpretácie. On je takisto zaškatuľkovaný ako huslista klasickej hudby a ako virtuóz, pretože ako najmladší v histórii vyhral Paganiniho súťaž. Na jednom zo svojich programov uvádza všetkých 24 Paganiniho capriccií, a to si naozaj nemôže dovoliť každý. Zároveň ich však kombinuje so šiestimi capricciami Salvatora Sciarrina, fantastického, ešte žijúceho talianskeho autora, experimentátora so zvukom a s tichom, ktorý využíva všetky atribúty vyjadrovacieho jazyka súčasnej doby. Gringolts ich kombinuje na svojom recitáli, pričom málokto vie, že tento chýrny virtuóz študoval aj kompozíciu.

Nekladie súčasná hudba na technickú zručnosť interpreta jednoducho vysoké nároky?

To je to isté, ako keď si inštitúcia myslí, že publikum na to nemá. Má na to a majú na to aj žiaci. Otázka skôr znie, či na to má pedagóg. No nechcem, aby to vyznelo príliš všeobecne. Samozrejme, sú výnimky. Nehovoríme o všetkých pedagógoch, interpretoch, ale ani o všetkých skladateľoch. Nie všetci skladatelia sú vynikajúci, ba dokonca ani priateľskí.

Cítite medzi skladateľmi rivalitu?

Primerane tomu, aká je realita v každom odvetví. Akurát na malom Slovensku je to trochu viac vidieť. Súvisí to najmä so zmenami režimu, čím sa veľakrát menil aj mainstream. Aj keď sa však časy menili, ľudia spolu stále existovali a nebolo to vždy v ľahkých podmienkach. Nielen v zmysle akceptácie. Veď židovským skladateľom išlo počas druhej svetovej vojny o holý život. Nebolo to jednoduché storočie. Viacerí slovenskí skladatelia sa navzájom pourážali, nechodia si vzájomne na premiéry, nerešpektujú sa tak, ako by mohli. No ťažko im niečo vyčítať, každý z nich prežil svoje. Ale možno konštatovať, že čím mladšia generácia, tým viac sa spory stierajú.

Aký potenciál sa podľa vás ukrýva v súčasnej skladateľskej generácii?

V prvom rade ide o generáciu, ktorá sa narodila po roku 1989, čo dáva jej osobnostnej výbave celkom inú štartovaciu pozíciu. Hranice sú otvorené, všetky informácie dostupné, no to môže byť niekedy aj kontraproduktívne, pretože hrozí, že zlenivejú a budú povrchní. Ale nadaní sú rovnako ako ich predchodcovia. Vedia o svojich možnostiach a využívajú ich, aj ich mentálne videnie je menej obmedzené. Uvidíme. Je to silná generácia. Sú prísľubom nielen pre mňa, ale aj pre celú krajinu, že nám pomôžu upevniť pozíciu voči svetu. Tam, žiaľ, stále len doháňame. Dištanc sa však stále skracuje a súčasní skladatelia už majú šancu zažiť, že nebude existovať vôbec. Ich tvorba už nemá prekážky k tomu, aby mohla paralelne fungovať so svetovým vývojom.

Desať rokov je určite vhodný čas na bilancovanie a pohľad späť do minulosti. Čo ale vidíte, keď sa pozeráte dopredu? Aké projekty by ste s Quasars Ensemble ešte chceli zrealizovať?

Vďaka rezidenčným projektom či rôznym pozvaniam na hudobné festivaly sme mali možnosť obsiahnuť takmer celý slovenský ansámblový repertoár. Takisto množstvo dominantných ansámblových diel 20. storočia, ktoré si súbor ako ten náš mohol vysnívať. V tomto zmysle sa vo mne jedna kapitola uzavrela. Bola to kapitola človeka, ktorý vnímal komorný súbor, jeho storočnú existenciu, spoznával diela a mal ich možnosť realizovať. Ak ma v mojom živote čaká ešte jedna dekáda, určite chcem rozvíjať to, čo bolo v tej prvej načrtnuté, a to portréty významných žijúcich autorov. Mojím plánom je teda venovať sa viac súčasnej hudbe. Pretože som sa ako interpret súčasnej hudby za tých desať rokov venoval prevažne starej hudbe.

Ivan Buffa (1979)

  • Študoval klavír a kompozíciu v Bratislave a na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Michaela Jarrella.
  • Od roku 2008 umelecky vedie úspešné hudobné teleso Quasars Ensemble, s ktorým v roku 2013 prevzal ocenenie Krištáľové krídlo.
  • Nahral 10 CD s hudbou 20. storočia, uviedol viac než 100 slovenských di­el.
  • Ako dirigent obsiahol ansámblový repertoár siahajúci od neskorého romantizmu, impresionizmu, neoklasicizmu a expresionizmu cez povojnovú avantgardu až po najnovšie diela.
  • Je predsedom Spolku slovenských skladateľov, člen festivalového výboru Melos – Étos, vyučuje kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výročie #Quasars Ensemble #Ivan Buffa #Ilya Gringolts
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk