Jiří Černý: Poslucháčom skúsenosťami šetrím čas

Teší ho, keď ľudí stojí veľa peňazí. Znamená to, že dôverujú jeho vkusu a investujú do hudby, ktorú im odporúča. Práve to vníma ako najväčšie ocenenie svojej kariéry presahujúcej šesť dekád. Nestor československej hudobnej žurnalistiky Jiří Černý sa počas dvoch aprílových večerov predstaví v Bratislave. V kníhkupectve Artforum priblíži 25. 4. profil hudobníka Deža Ursiniho, o deň neskôr sa s programom Ro(c)kovanie (pokračovaním slávnych antidiskoték) presunie do V-klubu.

21.04.2018 16:00
Jiří Černý Foto:
„Jednoducho ľuďom hrám to, čo sa mi najviac páči,“ tvrdí uznávaný český hudobný publicista Jiří Černý.
debata

Ako ste raz spomenuli, to, čo máte pred sebou, vás baví omnoho viac, ako spomínanie na minulosť. Pri rozhovoroch však často nemáte na výber. Nemáte pocit, že sa tak trochu ocitáte v koži hudobníkov, o ktorých ste písali?

Určite mi pripadá, že rozhovorov okolo mňa je viac, ako sa na novinára hodí. Radšej by som sa bavil o hudobníkoch alebo iných umelcoch, no chápem, že by bolo nekolegiálne ľuďom z redakcií nevyhovieť. Pochopiteľne ma teší, keď vidím novinára, ktorý sa na rozhovor poriadne pripravil.

Legendárne mená dnes už len ťažko poskytujú rozhovory, a ak, tak si publicista nemá robiť nádeje, že pripraví najlepší rozhovor svojho života, pretože často nie je čas ísť do hĺbky. Zvykli ste používať aj nejaké finty, vďaka ktorým vás hudobníci pustili bližšie?

Náš učiteľ na Karlovej univerzite, reportér František Gel, nás žiadne finty neučil. Tvrdil však, že ozajstný reportér vie o predmete svojho záujmu všetko, čo sa dá dopredu zistiť. Potom si to ide vlastne len overiť. O to sa snažím celý život.

„Asi je písané vo hviezdach, že človek má hudobníkov počúvať, nie chodiť s nimi na kávu a víno.“ To sú vaše slová. Dokázali ste vždy vo svojich článkoch oddeliť osobnosť, autora hudby, a jeho tvorbu ako takú? Neovplyvňujú sa navzájom?

Bohužiaľ, niekedy sa mi hodnotenie diela umelca od jeho mimoumeleckého života oddeliť nepodarilo. Vždy som to však považoval za chybu. Až keď to kritik dosiahne, môže posudzovať, kde sa tvorba a život navzájom prelínajú. To je však jedna z najťažších vecí vôbec. Pritom si nemyslím, že by bola podstatná.

V tejto súvislosti ste vstúpili aj do sporu s vaším kolegom Janom Rejžekom, ktorý kritizuje umelcov v zoznamoch ŠtB. Ste v zásade proti alebo vám prekáža skôr zjednodušovanie tejto témy?

Budem konkrétny. To, ako Jan Rejžek zaobchádza so zoznamom spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti, považujem za povrchné a veľmi často zavádzajúce. Chcelo by to omnoho viac času a dôkladnosti.

Nedávno v Bratislave vystúpila Joan Baezová. Pokým v roku 1989 na Bratislavskej lýre vyjadrila podporu signatárom Charty 77, tentoraz podporila organizátorov protestov na Slovensku a zaspievala slovenskú hymnu. Patrí politická angažovanosť na pódium a ak áno, do akej miery?

Do akej miery? Na to nepoznám žiaden recept. Rozhodne by bolo neprirodzené, keby niekto umelcom takéto recepty predpisoval. Keď som si preberal v pražskom Národnom divadle Cenu Ministerstva kultúry ČR, bolo pre mňa nemysliteľné, aby som pri tejto príležitosti neodsúdil vzťah prezidenta Zemana k českým novinárom.

Vy ste nikdy ako spoluzakladateľ Občianskeho fóra nepremýšľali o politickej kariére? V jednom z vašich dávnejších rozhovorov som čítala, že vstúpiť do politiky by bolo možno dôležitejšie, ako písať o hudbe.

Na politický zápas musíte mať silu. Tú ja nemám. Keby som bol o 20 rokov mladší, stihol by som politiku aj hudbu. Vážim si každého umelca, ktorý sa o to snaží.

Kvôli svojmu názoru ste v čase nastupujúcej normalizácie museli opustiť redakciu Československého rozhlasu. V roku 2013 vám zase za podporu Karla Schwarzenberga stopli v rozhlase reláciu Klub osamělých srdcí seržanta Pepře. Cítili ste v istom zmysle, že sa história opakuje? Je aj to dôvod, prečo sa lepšie cítite na voľnej nohe?

V tomto zmysle sa história neopakuje, cenzúra pred novembrom 1989 a po ňom sú „nebe a dudy“. Tiež si nie som celkom istý, či by som v živote aspoň na chvíľu nebol radšej normálny zamestnanec s platenou dovolenkou a nemocenským poistením. Na to, aby ste boli na voľnej nohe, musíte byť naozaj zdravý. Poviem to jasnejšie. Od tej doby, čo moja dcéra prešla z voľnej nohy k pracovnej istote, som si veľmi oddýchol.

Na Slovensko prichádzate so svojou chýrnou antidiskotékou. Teraz ide o Ro©kovanie. Kedysi ste vďaka nej sprostredkovávali ľuďom hudbu, ku ktorej sa nemali šancu inak dostať. Ako ju vidíte dnes, keď je k hudbe takpovediac neobmedzený prístup?

Vďaka demokratickým pomerom je to inak. Jednoducho ľuďom hrám to, čo sa mi najviac páči. Nič zložitejšie za tým nie je. A neskromne si myslím, že skúsenosti mi dovoľujú ušetriť poslucháčom čas, ktorý by stratili, keby museli sami skúšať, čo sa im páči alebo nie. Občas o sebe počúvam: „Ten chlap ma ale stál peňazí!“ Myslím tým platne, ktoré som odporučil. Túto vetu mám azda zo všetkých svojich ocenení mojej práce najradšej.

A čo písaná hudobná publicistika? Aký má dnes význam?

Zrejme omnoho menší ako predtým. Inak by neskrachovala tlačená podoba londýnskeho New Musical Expressu, bez ktorého si svoju prácu počas posledných päťdesiatich rokov neviem ani len predstaviť. Som asi staromilec, denne musím držať v ruke výtlačky novín a časopisov. Internet je u mňa až na druhom mieste.

Prichádzate do bratislavského V-klubu. Čo si pri tomto mieste vybavíte v spomienkach ako prvé?

Neviem si spomenúť, aj keď som tam kedysi strávil mnoho času. Pre mňa však Bratislava vždy bola a naďalej zostane korzom.

Nie je v tých spomienkach meno Dežo Ursiny, ktorého profil predstavíte v kníhkupectve Artforum? Čím vás Ursiny zaujal?

Práve s Dežom mám z „Véčka“ spomienku na to, ako mi ktosi pri jednej z posluchových diskoték lepil stovku na čelo a nešťastný Dežo mi opakoval: „Stále hraj a hovor len anglicky.“ Inak ma zaujal vlastne všetkým vrátane širokého okruhu záujmov a hlbokej citlivosti. Ale nad všetkým bol jeho renesančný talent.

Slovenská bigbítová scéna 60. rokov si celkovo robí veľké zásluhy na tom, že do Československa priniesla novú autentickú tvorbu. Vidíte to aj vy takto jednoznačne?

Zásluhy slovenskej scény by som zúžil na Deža Ursinyho, Mariána Vargu a Paľa Hammela. Tí boli jednoducho nedostihnuteľní a priblížili sa svetovej špičke viac ako ktokoľvek iný z českých muzikantov.

Máte 82 rokov, no stále ste nesmierne vyťažený. Ste však rovnako aktívny aj pri hľadaní nových mien a talentov? Je ťažké, z pohľadu publicistu, ale aj poslucháča, neupadnúť do nostalgie?

Nie som gigant, starnem. Keď sám objavím nový talent, musí ísť o veľkú náhodu. Ak človek prepadá nostalgii, môže si za to sám. Ozajstný intelektuál by mal týmto pokušeniam odolať. Veď staroba má toľko pôvabov, ktoré mladým dlho zostávajú skryté. Vždy ma bavila história, ale nikdy nie tak ako dnes.

Čo vás stále ženie vpred? Je za tým aj pocit zadosťučinenia, niekedy celkom jednoduchá radosť, že si napríklad v tlačených novinách nájdete svoje meno?

Najviac ma asi ženie vpred môj pôvod. Predkovia boli krajčíri, zámočníci, murári, pltníci… Predo mnou asi nikto nemal maturitu. Otec aj mama, obaja krajčíri, často pracovali až do rána. Keď to však odo mňa odkukala dcéra, už ma to nedojímalo, ale desilo. Tiež sa teším z toho, keď sa po mojich programoch tlieska. A áno, stále rád čítam svoje meno v novinách. Ale veľkú rolu zohráva aj to, že som v živote zarábal málo peňazí, čo sa teraz zlepšilo. Rád by som, aby žene, dcére a vnučke zostalo po mne viac ako len platne a knižky.

Jiří Černý (82)

Vyštudoval žurnalistiku a češtinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V rokoch 1961 – 1965 pracoval ako kultúrny redaktor týždenníka Mladý svět. Keď dostal z ideologických dôvodov výpoveď, živil sa ako publicista na voľnej nohe. V Československom rozhlase pripravoval hitparádu Dvanáct na houpačce či program Desky načerno. Počas začínajúcej normalizácie musel miesto v rozhlase opustiť, no novú hudbu ľuďom prinášal prostredníctvom „posluchových diskoték“ známych ako antidiskotéky. V roku 1989 spoluzakladal Občianske fórum. Po revolúcii bol pri zrode časopisu Rock & Pop a stal sa jeho šéfredaktorom. Napriek vysokému veku stále pracuje – publikuje články, recenzie či portréty osobností, vystupuje v rozhlase a televízii. Je tiež autorom niekoľkých kníh a na svojej stránke pravidelne glosuje hudobné dianie. V roku 2013 získal za prínos v oblasti kultúry Cenu Ministerstva kultúry ČR.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #Dežo Ursiny #V-klub #Jiří Černý #hudobná publicistika