Robert Pospiš: Whitmanove básne sú ako piesne bez hudby

19.05.2018 16:00
Robert Pospiš
Pri nahrávaní albumu Spev tebe sa stretla sedemčlenná medzinárodná formácia (Robert Pospiš druhý sprava). Autor:

Ani po sto rokoch od smrti slávneho poeta Walta Whitmana (1819-1892) neprestali jeho slová inšpirovať umelcov. Jeho tvorbe podľahol aj hudobník Robert Pospiš, ktorý sa spoločne s Martinom Sillayom a Nikolajom Nikitinom rozhodol Whitmanove básne zhudobniť. Album Spev tebe, ktorý vznikal v New Yorku v spolupráci s renomovanými hudobníkmi Stanleym Banksom, Johnom Petersom, Taru Alexanderom, ale aj so slovenskou spoluúčasťou speváčky Hanky G, vyjde vo vydavateľstve Real Music House už začiatkom júna.

Na Whitmanovom diele vás vraj očarila hudobnosť poézie. Konkrétne išlo o knihu Spev o mne, čo je aj úvodná báseň jeho najznámejšej zbierky Steblá trávy. Ako vie hudobník určiť, ktorý text má takéto kvality?

Walt Whitman nie je prvý básnik, s ktorého dielom sme pracovali. Už v rámci albumu Exodus som použil básne autorov ako John Donne či Arthur Rimbaud, takže som už nejaké skúsenosti mal. Pri Whitmanovi sme sa však vyslovene prepli do amerického obdobia, ktoré sme vnímali veľmi intenzívne. Jeho texty mi prídu veľmi príbuzné bítnickej poézii, ktorá v podstate položila základy amerického pesničkárstva a vychádza z nej napríklad aj Bob Dylan. Systém ukladania slov a atmosféry mi prišiel veľmi otvorený a hneď, ako som si jeho poéziu prečítal, vedel som si ju predstaviť ako text pesničiek. Prišlo mi to veľmi hudobné. Akoby to boli piesne bez hudby. Je vzácny jav, že to tak na mňa pôsobilo takpovediac na prvé pozretie, pretože väčšinou sa poézia vnára do hudby komplikovanejšie. Keď som však čítal Whitamana, niekde vzadu v hlave som už počul zvuk, ktorý by to mohlo mať. A tak vznikol aj nápad na tento album.

Súvisí to aj použitím voľného verša, ktoré bolo na tú dobu prevratné?

Určite. Mám k voľnému veršu pozitívny vzťah ako textár, no rovnako sa mi páči aj v hudbe. Hudobníkovi dáva väčšiu voľnosť. Nemusí sa sústrediť len na rým. Môže si ho posúvať a to je podľa mňa veľmi dôležité. Bol to jeden z dôvodov, prečo ma Whitman tak očaril. Ide skoro o nejaké voľné otvorené rozprávanie.

Je voľný verš medzi hudobníkmi obľúbenejší?

Práve naopak. Povedal by som, že väčšina hudobníkov preferuje skôr pravidelný verš. Môžu pracovať s rýmom, často využívajú slová končiace sa na „o“, alebo na „a“, čo je v slovenčine veľmi obľúbené, pretože to môžete natiahnuť donekonečna. Mne sa však s voľným veršom pracuje dobre. Ja to totiž nevnímam ako poéziu, ale skôr ako príbeh. Každá báseň, ktorú som na album z toho obrovského množstva vybral, bola príbehová a súvisela s tokom americkej atmosféry. To bol aj cieľ nahrávky. Vytvoriť mozaiku Ameriky z pohľadu nás Európanov. Nechceli sme to nutne vyskladať z ľudských príbehov. Ani použité básne nie sú smerované na jednotlivca, ale skôr na spoločnosť.

Walta Whitmana pre jeho progresívne názory spoločnosť najskôr vnímala rozporuplne. V čom bol podľa vás jeho prínos?

Whitman bol homosexuál a často pri jeho príbehu odznieva, aký bol statočný, že sa k tomu na tú dobu priznal. No priznám sa, že tento moment ma v jeho tvorbe zaujal menej. Podľa mňa bol jeho prínos v hlbokej a veľmi slobodnej poézii. V kontexte obdobia, v ktorom tvoril, je až neuveriteľné, aký moderný jazyk používal. Keď čítate jeho básne, ktoré v tej dobe nemajú žiaden aktualizačný moment, nepovedali by ste, že sú 120 rokov staré. Jazyk a tempo sú stále aktuálne. Ani neviem, či mi pri jeho mene sedí termín básnik. On bol skôr americkým Tolstým. Bol to človek príbehu, človek krajiny, človek, ktorý určite miloval život a vedel sa z neho tešiť. Zároveň tam však nachádzam aj niečo tajomné a smutné. Nejde však o ťaživý európsky smútok, skôr americký. Všetko sa vám najskôr zdá idylické, zrazu však zisťujete, že nie je všetko tak, ako sa javí.

Už od začiatku ste chceli nahrávať album v Amerike. Ako ste povedali v jednom rozhovore, "chceli ste zachytiť vzduch, ktorý dýchal aj Whitman“. Cítiť prítomnosť obdobia, v ktorom žil, aj v súčasnom New Yorku?

V New Yorku som bol už viackrát. Mám to mesto rád. Pripomína mi babylon, a to ma na ňom fascinuje. No také bolo aj vtedy, keď v ňom žil Whitman. Má množstvo básní, ktoré venoval špeciálne New Yorku či Manhattanu. Kód, ktorý zachytil, tam stále je. Na jednej kope žije množstvo rôznorodých ľudí, ktorí sa z toho tešia a zároveň z toho ťažia. Pre niekoho môže New York predstavovať neusporiadanú masu, ale ak tam strávite viac ako tri dni, zistíte, že má svoj systém. Ide o nekonečný kolotoč umeleckých prístupov a pocitov… Mesto má jednoducho svoje svetlo, ktoré videl aj on. Od konca 19. storočia, keď zomrel, sa v meste, s výnimku mrakodrapov, zmenilo len veľmi málo. Ulice, križovatky, to všetko tam stále je. Povedal by som, že atmosféra New Yorku tvorí 50 percent z celej nahrávky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Walt Whitman #Robert Pospiš & Martin Sillay #Nikolaj Nikitin
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk