Či už to boli kapely ako A Tribe Called Quest, džezový velikán Miles Davis či súčasní vplyvní hudobníci ako raper Kendrick Lamar alebo producent Flying Lotus, každý jeden z nich pochopil, koľko sa oba žánre dokážu od seba naučiť. Priniesť ich fúziu na slovenskú scénu sa rozhodol aj One Day Jazz Fest, ktorý v nedeľu večer ponúkol divákom v bratislavskom klube Ateliér Babylon naozaj netradičné spojenia.
Sadnúť si, či postaviť sa pod pódium? Aj to boli otázky, ktoré hneď na úvod vyplynuli z rôznorodej povahy koncertu. Sála bratislavského klubu ponúkala obe možnosti a boli to zrejme priaznivci džezu, ktorí sa nakoniec rozhodli vychutnať si koncert posediačky v úzadí, prípadne s výhľadom z balkóna. Že nepôjde o klasický džezový koncert, naznačil svojím výberom aj DJ Matthew.Sax. Divákom čakajúcim na oneskorený štart vystúpenia totiž z reproduktorov robila spoločnosť aj americká raperka Nicki Minaj.
Návrat do klubu
„Pre džezový festival je to trošku špecifická akcia,“ priznal riaditeľ festivalu a bubeník Martin Valihora a zároveň pozdravil návštevníkov, ktorí postupne zapĺňali aj prázdne miesto pred scénou. "V Amerike, ale aj iných miestach na svete, je klub miestom, kde sa spájajú rôzne subkultúry,“ odôvodnil voľbu komornejšieho priestoru a vyzval ľudí, aby sa nebáli prejaviť. Priestor Ateliéru Babylon však následne ukázal aj svoju odvrátenú stránku.
Prvá časť večera patrila fusion zoskupeniu True Crew Project, no komunikáciu medzi partiou skúsených hudobníkov – Eugena Vizváryho, Dávida Hodeka, Michala Bugalu, Richarda Csina a Martina Valihoru – často narušovali zvuky a šumy, ktoré neboli výsledkom ich improvizačného vytrženia. Iné, tentoraz úmyselné, narušenie prišlo spolu so speváčkou Anitou Soul. Ženský element a závan R&B bol na scéne príjemným osviežením a nebola to len jej dlhá zlatá retiazka či elegantné tepláky, ktoré napovedali, že na pódium onedlho zavíta aj ďalší, pre nedžezovejšiu časť publika možno najočakávanejší hosť večera. Na okraji pódia už stál muž v bielom tričku a slnečných okuliaroch, a nebolo treba bližšieho skúmania, aby v ňom diváci spoznali rapera Rytmusa.
Patrik Vrbovský, ako ho verejnosť pozná pod civilným menom, nezvolil jednoduchšiu verziu jednej nacvičenej skladby, ale skôr formu medley zloženého zo staršej aj novšej tvorby. Aj keď nešlo o free style hiphop, ľahkosťou, s akou na ľudí valil rýchly spád slov, tzv. flow, a „prepínal“ sa z jednej skladby do druhej, pripomínal majstrovstvo improvizácie rovnako ako jeho džezoví kolegovia, ktorí sa v tom momente, naopak, sústredili na konkrétny opakujúci sa motív. „Ja dobrú náladu mám, keď s vami počúvam funk,“ znelo z pódia akosi uveriteľnejšie ako predtým. Napriek tomu však Rytmus pri záverečnej „klaňačke“ z neznámych dôvodov chýbal. Nechýbal však najmladší článok koncertu, len sedemročný basgitarista Áron Hodek, ktorý sa po boku brata Dávida blysol rovno v dvoch skladbách.
Test diváckych limitov
Aj keď hlavná pozornosť večera bola venovaná prepájaniu žánrov, boli to najmä bicie nástroje, ktoré jasne udávali rytmus koncertov – v doslovnom aj prenesenom význame. Kým v True Crew Project to bol tandem Hodek + Valihora, druhú časť si pre seba uzurpoval americký bubeník Chris Dave s projektom Drumhedz. Dave patrí k inovátorom, ktorí v hudbe spájajú džezové a hiphopové prvky. Magazín Rolling Stone ho zaradil medzi 100 najlepších bubeníkov sveta, niektorí mu zase hovoria „najnebezpečnejším bubeníkom súčasnosti“. Publikum sa, samozrejme, nemuselo báť žiadneho ohrozenia, iba ak jeho ostrého rukopisu, ktorý preskakujúc od štýlu k štýlu poriadne otestoval poslucháčske limity.
Foto: TIBOR KUNA
Začiatok koncertu Chrisa Davea a Drumhedz sprevádzali ambientné ruchy pripomínajúce fragmenty skladieb aj hovoreného slova. Experimentálny úvod bol možno veľmi dobre zvoleným ťahom na to, aby ľudí pripravil na celkom nový hudobný zážitok. Svojsky odetí hudobníci na scéne na počkanie menili tempo skladieb, skákali od žánru k žánru, no prvotný zmätok postupne vystriedal pôžitok z inštrumentálnej precíznosti. Ak má skupina kvalitný základ, môže si dovoliť ponúknuť aj hravú nadstavbu a nadhľad, a kto na ich hru pristúpil, mohol si, napriek zhoršenej kvalite zvuku, vychutnať naozaj výnimočný koncert.
Hlavným cieľom večera bolo prepojiť na jednom pódiu hudbu rôznych kultúr a v tomto smere koncerty v ničom nezaostávali. Problémom však bola technická stránka, na ktorú sa priamo pred divákmi posťažoval aj samotný riaditeľ festivalu. Aj keď horší zvuk nedokázal celkom zatieniť kvality koncertu, určite ich nevyzdvihol, a tak zostáva výzvou pre organizátorov, akým smerom sa pri podobným projektoch vyberú v budúcnosti. Tento ročník One Day Jazz Festu sa však ešte nekončí. Na divákov čaká ešte niekoľko koncertov, letná edícia festivalu vyvrcholí 13. júla na nádvorí Eurovea v Bratislave programom 100 rokov CZ/SK JAZZ.
