Koniec je stanovený na december. Kým príde, ešte bude veľké rozlúčkové turné Elán 50 rokov tour 2018. Začne sa 28. augusta v Banskej Bystrici a vyvrcholí v Prahe.
Čo sa zmení vo vašom živote v januári 2019? Prejaví sa koniec kariéry aj u vás doma?
Bude to samé oddychovanie.
Predstavujem si vás ako rentiera v kresle, s cigarou a pohárikom, ale zároveň neverím tomu obrazu. To nevydržíte.
Bude to stopercentne tak. Nemám o nič záujem, s nikým nechcem nič mať, nikoho nechcem vidieť. Budem zavretý v tichu a nebude o mne počuť nič.
Vy už dávno o tom snívate. Ako to, že ste sa teraz naozaj rozhodli vyhlásiť koniec? Predtým ste hovorili, že kvôli kolegom, ktorí majú malé deti a musia zarábať, pokračujete. Deti už odrástli?
Nie, ale už som pre nich hral dosť dlho. A potom – treba skončiť, kým sme na vrchole.
Dosť starých kapiel sa práve vracia na scénu. Zrejme hudobníkom, ktorí skončili kariéru, niečo chýba.
Komu chýba, ten nech hrá. Mne nechýba nič, ja som spokojný. Hral som päťdesiat rokov ako otrok. Stačilo.
Je to polstoročie. Výročie vzniku Elánu sa kryje s výročím okupácie v roku 1968. Ako ste tie časy vnímali vy?
Normálne. Žili sme, snažili sme sa žiť, ako sa dalo. Prišli Rusi, to bolo na prd, ale my sme práve chceli začať hrať, a tak sme hrali. Bez ohľadu na všetko sme s Vašom Patejdlom založili kapelu. Potom sme desať rokov makali, kým sme sa dopracovali k vlastnej aparatúre a k možnosti robiť vlastnú muziku. Dostali sme sa na Lýru, a na druhý raz, v roku 1980, sme vyhrali s Kaskadérom druhú cenu. Odvtedy sme slávni, už to išlo.
To nemôže byť len tak, že vám to tak dlho vydržalo. Máte nejaký trik? Hovorievate, že je to vďaka inteligencii.
No, to je bez debaty, ale veľmi dôležité je aj to, že sme sa spojili s vynikajúcimi textárom. Boris Filan je polovička úspechu Elánu. Jeho texty sú svetové.
Čo vám Boris dal okrem textov?
Boris je najlepší kamarát, akého mám. A najmúdrejší chlap, akého poznám. Kamarátov ja veľa nemám. Kapela – to je jasné a potom ešte Jaro Linka, môj tréner boxu. Ináč, priateľov mám riedko, lebo so mnou je aj ťažké sa kamarátiť.
Mnohí sa chceli s vami kamarátiť?
Tisíce, tisíce… Prídem do krčmy a ľudia ma začnú objímať a volajú ma na pohárik a pochvaľujú si – ako dobre, že sme sa stretli. To ja neznášam, a preto radšej nikam nechodím.
Je vám lepšie v zahraničí, kde vás nepoznajú? Ste rád v cudzine?
My sme prešli celé Rusko, Ameriku, Austráliu, hrali sme v Afrike. Okrem Južnej Ameriky sme hrali všade. Tridsať rokov sme cestovali. Boli roky – trvalo to desaťročie – keď sme hrali 250 koncertov ročne. To znamená, že sme stále sedeli v aute a hrali. Takže, ja už nechcem nikam ísť. Netúžim nikam ísť, najlepšie mi je doma.
Kedysi vás vzrušovali nové mestá? Tešíte sa na mestá, v ktorých budú koncerty rozlúčkového turné? Ku ktorému mestu vás viažu nejaké spomienky?
Najradšej mám rodné mesto Bratislavu. Je to podľa mňa vynikajúce miesto na život. A je zopár miest, ktoré mám rád, ale nebudem ich menovať. Bratislava je však najlepšia.
Vy ste naspievali ako hosť so skupinou Kustom Kompany Band pesničku Johny paštekár, ktorá pranieruje cezpoľných Bratislavčanov. Nahral ju s vami Erich Boboš Procházka a speváčka Anna Bellová. Aký bol ohlas?
Raz prišiel za mnou človek, ktorý pesničku napísal, zložil a produkoval, pýtal sa, či by som ju nenaspieval a ja som povedal, že dobre. Ohlas bol veľký, mnohých ľudí to naštvalo, ale „sranda“ musí byť, netreba to brať doslovne. To je celé, čo ja k tomu hovorím.
Viete, že na Záhorí zasa Bratislavčanov volajú paštekári? Takže, to je relatívne, ale dobre, že si vieme jeden z druhého uťahovať. Má Slovensko zmysel pre humor?
Ja si myslím, že zmysel pre humor máme veľmi silný. A je to jediné, čo nám zostáva. V našom postavení maličkého národa si z toho všetkého môžeme robiť len „srandu“. Bojovať proti tej presile, čo stojí proti nám, je beznádejné.
Kto je tá presila? Štáty? Ekonomika?
Amerika je strašne zlá. Robí strašne zle na celom svete.
Ale my sme zvyknutí, že Amerika je úžasná. Aj počas normalizácie sme čítali americkú literatúru, poznali sme ich hudbu, filmy. Amerika bola v mnohom pre našich ľudí inšpiráciou. Určite aj pre vás bola americká hudba významná. Máte rád americkú hudbu?
Mám rád soulovú hudbu, tú starú hudbu. Moja najobľúbenejšia kapela je Chicago, a to je tiež americká kapela. Prešiel som Ameriku dvakrát a už tam viac nemusím. Ako by som to povedal? Oni sú dobrí, robia všetko dobré – teda pre seba – ale celému svetu škodia, lebo celý svet len využívajú a zneužívajú. Na všetkých vojnách iba profitovali, proste, Amerika je Amerika, ja im držím päste, nech sa im darí, ale nechcem s nimi nič mať.
Možno majú smolu, že sú tá jednotka vo svete, a to je vždy ťažká pozícia… Lepšie je vidieť z boku než z vrcholu, ale aby sme sa vrátili k vám: vy ste tiež taká jednotka na vrchole. Takže, nie ste troška ako taká Amerika?
S mojím postavením mám naozaj problém. Mám množstvo fanúšikov. Milióny. Ale aj veľa zarytých a veľmi závistlivých nepriateľov. Takže, život je ťažký a je to konštantný boj.
Kto sa dostane na posledný koncert Elánu 20. decembra 2018 v O2 aréne? Len tí najväčší fanúšikovia a priaznivci?
Už je vypredané. Viem, že tam budú všetci, ktorí chcú. Dobrí aj zlí. Len sa modlím, aby koncert dobre dopadol.
Môže dopadnúť aj zle? Stalo sa vám, že ste mali na koncerte konflikt alebo „okno“, že ste niečo zabudli?
To sa mi nestalo…
Ani ste sa za tých päťdesiat rokov nepotkli alebo nespadli?
Nie, ale často boli na koncerte provokatéri, ktorí kričali „Táhni domu!“ a podobne. Vtedy odhodím gitaru a idem sa biť.
A kto vyhráva?
Prídu bodygardi a odtrhnú nás, ale ja také správanie neznášam. Komu sa nepáči, nech na koncert nepríde. Ja hrám tým, ktorí to chcú počúvať, a tí, ktorým sa nepáči, nechcú počúvať a chcú škodiť, tak nech zostanú doma.
Citovali ste výkriky v češtine, znamená to, že výtržníci boli odtiaľ? V Česku ste však aj veľký miláčik.
Jasne, tam máme šialene dobré publikum. Sú nadšení a spievajú od začiatku do konca po slovensky. Celý koncert. Hovorím, je výborné vystupovať, ale – nie je to ľahké.
Obávate sa že by sa mohlo stať niečo tohto druhu? Bitka?
To si nemyslím. Bodygardi budú všade, budú strážiť, takže veľmi rýchlo spacifikujú toho, kto by chcel vážne škodiť.
Ešte aj dnes sa viete biť?
Ja som vyškolený. Mám za sebou sedem rokov karate, šesť rokov boxu, ale – nebijem sa. Ja som sa bil trikrát v živote, a to tiekla krv. Našťastie, nie moja. Už sa nemusím biť. Mám bodygardov, ktorí všetko vyriešia.
Bude sa záverečné turné niečím líšiť od ostatných?
Bude to monštruózne turné, ale naozaj monštruózne.
Čiže?
Stovka ľudí stavia tri dni scénu, aparatúra má tristotisíc wattov, sú tam rôzne svetlá, svetelné steny, všetko, čo dnes existuje. Bude to monštruózne, mohutné a ťažké, ale ja by som sa bez toho zaobišiel. Ja potrebujem denné svetlo, aparatúru a publikum. Kto chce mega zážitok, tak ho bude mať. Je to veľa aparatúry, kamier, technikov, policajtov, sestričiek, ochranky. Strašne veľa ľudí sa okolo takých koncertov živí, preto je to bohovsky drahé. No a ja to musím „odziapať“.
Čo budete mať oblečené? Máte na scéne kostým či civilné šaty?
To ešte neviem. Najradšej mám čierne tričko a čierne rifle.
Koľko toho máte v skrini? Ako vyzerá šatník rockovej hviezdy? Máte aj oblek?
Ja som nenormálne skromný. Stále nosím jedny džínsy a dve košele. Mám asi tri obleky. Jedno sako nosím občas na koncerty. Sú to také tie intímne koncerty, niekde v divadle, vtedy hrám v saku a v čiernej košeli. To je troška iné, ale ja sa najlepšie cítim v teniskách, v tričku a v džínsoch. To je moja koža.
Hodnotíte oblečenie na ženách?
Ženy vnímam inak: Ženy sú podstata života. Bez žien by nemal zmysel.
Takže nová pieseň Ľúbim ťa je určená ženám? Na koho pri speve myslíte?
Na svoju ženu. Ja mám bohovskú ženu. Som jeden z posledných v slovenskej pop muzike, čo má pôvodnú manželku. A to už niekoľko desiatok rokov. Takže, spievam pre ňu, ale aj pre tisíce ľudí, ktorí počúvajú. Je to dobrá vec, ľuďom sa to ľúbi, tak sme spokojní.
Pieseň zložil ďalší váš textár Pavol Jursa…
On je s nami tiež od začiatku. Spoznal som ho ako tanečného partnera mojej ženy v Lúčnici. Je povolaním ekonóm, ale veľmi tvorivý človek, písal básne, muziku, texty atď. Oslovil som ho, či by nechcel skúsiť aj pre nás niečo urobiť a odvtedy stále s nami je. Je to cenný, veľmi zvláštny človek. Netypický, slobodný. On je proste umelec. Tam sa nedá viacej povedať. O všetkých spolupracovníkoch Elánu vznikol k 50. výročiu dokumentárny seriál.
Nepokúšali sa pre vás písať aj nejaké ženy? Prečo neuspeli?
Písali pre nás – a uspeli.
Nechystáte sa v rentierskom živote písať aj vlastné pamäti?
Ja som v niekoľkých knižkách opísaný, som v encyklopédiách, v učebniciach. Ja si myslím, že sa mi neoplatí písať pamäti, lebo ľudia už o mne všetko vedia, a to, čo nevedia, to sa ani nedozvedia, lebo nechcem. Ja sa skrátka utiahnem a zmiznem, nebudem k dispozícii.
A zmizne aj vaša pravá ruka Karolína Halenárová, zvaná Karotka? Aj celá kancelária, kde aj dnes sedíme?
Karotka zostane. To je agentúra, ktorá sprostredkováva rôznych umelcov a predáva rôzne pakšaméty – tričká, šiltovky, poháre a všetko možné, čo si ľudia objednávajú. A raz bude šéfka elánskeho múzea.
Múzeum? Kde by to malo byť?
Niekde v Bratislave. Domček, na ktorom bude napísané Elán, a kto tam príde, uvidí všetko, čo je teraz v tejto kancelárii. Všetky veci, ktoré Elán sprevádzali od začiatku. Hudobné nástroje, plagáty, darčeky, všeličo…
Keď vás osobne niekto – už ako doma ukrytú legendu – pozve hosťovať, pôjdete? Môže Elán existovať prípadne bez vás?
Samozrejme, že áno. Jano Baláž má obrovské štúdio, najlepšie v Európe, a Vašo píše muzikály, uživia sa bez problémov. Oni nie sú závislí od Elánu, ale samozrejme, nechcú skončiť. Chcú, aby som hral ďalej. Lebo Elán všetci chcú, ale ja mám toho dosť.
Nevystúpite ani pri nejakej výnimočnej príležitosti?
Budeme hrať ešte budúci rok, po tom, čo sa všetko skončí. V septembri budeme hrať na narodeninách Borisa Filana.
Čo keď vás zavolá nejaká mladá speváčka do duetu?
Nemám dôvod.
Ale nehovorte, že na sto percent nie, lebo sa môže stať niečo výnimočné. Budete chcieť napríklad niekomu mladému pomôcť alebo vás zaujme ako Lo Hruzová. Radšej napíšeme, že pravdepodobne už nevystúpite.
Dobre.
Na rozlúčkovom koncerte bude niekto s vami vystupovať?
Ťažko pri našom dvaapolhodinovom koncerte ešte ľudí niečím zaťažovať, lebo sú potom unavení. Možno, že niečo bude, nič nie je isté, ale radšej nechcem.
Poznáte už dramaturgiu koncertu? Ktorá pieseň bude tá naozaj posledná?
Máme toľko pesničiek, že sa bude ťažko vyberať. Je jedno, čo to bude, len to musí byť dobré a dôstojné a bude to jedna z tých starých. Nie sme zlí, napríklad.
Na záverečnom koncerte bude vrcholiť aj výročie vzniku Československa. Dala vám niečo česká hudba a kultúra, dali ste niečo jej?
Dali sme si navzájom, čo sa dalo. Česko je veľmi dôležitá krajina pre nás. Rozišli sme sa na úrovni a je obrovský úspech Slovákov, že majú vlastný štát a že funguje. Úspech je už to, že sme vôbec tu, lebo počas celej histórie boli tendencie zrušiť nás ako národ. Ale nedali sme sa, a to je naše najväčšie víťazstvo. No a Česi, to je starý národ, mali kráľa, ktorý vládol celej Európe. Takže majú veľa cenného a mali veľký vplyv aj na kultúru Slovenska. Česku vďačíme za veľa. Ja som celé detstvo čítal české knihy, ale – aj my sme dali Čechom veľa.
Myslíte si, že dostanete nejaké vyznamenania na konci kariéry? Či už od Čechov, či od Slovákov. Potrpíte si na vyznamenania?
Mám všetky ceny, aké sa tu rozdávali – Krištáľové krídlo, slávikov a všetko možné. Mám toho mraky, ani neviem, kde to je.
A od prezidenta máte?
Nie, ale ja som nikdy netúžil po cenách, hovorím, ani neviem, kde ich mám.
Keby ste vy dávali cenu Elánu, kto ju dostane?
Boris Filan. Je veľmi múdry a ocenil by som, že začal s nami robiť. To bolo pre nás nenormálne dôležité.
Ponúkol sa vám?
Nie, my sme ho boli požiadať, aby s nami robil texty. Robil vtedy v televízii, sedel v kancelárii a my sme s Vašom vošli, predstavili sme sa a povedali sme, že sme kapela, zháňame textára a že jeho uznávame. Boli sme aj za Peterajom, ale ten odmietol. Boris nám dal na skúšku tri-štyri texty a my sme začali.
Všetko išlo tak hladko?
Bolo to dosť zložité. Ja som pomenil nejaké slová, ale Boris vyhlásil, že s nami končí. Postupne sme sa tak zblížili, že ja si bez neho neviem predstaviť ani Elán, ani svoj život.
Čím vás upútal?
Písal pre Hammela texty a bol uznávaný. V tej dobe totiž, keď ste chceli niečo hrať, tak ste museli dať text komisii debilov, ktorí všetko škrtali, kým z pesničky nebol totálny blábol. Potom to schválili. Stále sme skúšali, ale nevedeli sme cez tie komisie prejsť. Vedeli sme však, že textári ako Filan a Peteraj boli takí dobrí, že na nich si tie komisie celkom nedovoľovali. Oni písali tak, že komisie tomu ani nerozumeli a nevedeli, čo škrtať. Vedeli prekľučkovať úskaliami, komisie neprišli na to, čo je vlastne v tom texte. To sme potrebovali.
Vedeli by ste sa rekvalifikovať? Alebo robiť psychológa, čo je vaša vyštudovaná profesia?
Človek sa učí celý život, ale – ja mám vysokú školu. Psychológa by som nechcel robiť. Psychológiu používam v praxi, ako každý človek, mám na to aj talent, ale prečo by som mal počúvať o starostiach ľudí. Ja o nich viem všetko, ale počúvať ich? Najlepší psychológ je každý sám sebe. To je základ. K psychológovi idú zložití ľudia. Keď im niečo kážete, tak preberáte za nich zodpovednosť. To by som nechcel.
Prečo ste teda išli študovať psychológiu?
Nechceli sme ísť na vojnu, lebo Elán by sa rozpadol. Dali sme si za úlohu, že každý vyštuduje nejakú školu. Sestra študovala na vysokej psychológiu, takže som o tom niečo vedel a aj som sa tam bez problémov dostal.
Čo by ste na záver kariéry povedali svojmu publiku?
Ja mám základnú filozofiu: Ži a nechaj žiť. Keď chcete zlepšovať tento svet, tak začnite od seba. A užívajte si života.
Ale dnes sa ľudia najradšej tuším vadia…
A pozerajú do mobilov, to je hrozné niečo! Nastúpite do električky a tam päťdesiat ľudí kuká do mobilov, nikto sa s nikým nebaví, to je hrozné!
Ako by ste to nazvali ako psychológ? Je to čierna diera?
Je to informačná explózia, ktorá svoje následky ešte len prinesie. Myslím si, že to je veľmi nebezpečné pre ľudstvo, ak sa uberá týmto smerom. Ale nedá sa s tým nič robiť. My už tento svet nezachránime, ale naše deti alebo vnúčatá, by mohli, pokiaľ ich nepokazíme. Nesmieme ich nechať celý deň sedieť pri počítači. Deti musia na ulicu a hrať sa s loptou. Ísť do lesa.
Máte vnučky a vraj vás poslúchajú.
Ja som jediný, ktorého ešte nezlomili. Všetci ostatní robia to, čo deti chcú, ale u mňa sa musia správať tak, ako treba. A keď sa tak nesprávajú, tak môžu ísť preč. Ony to vedia, stále sa snažia ma zlomiť – aby som bol ich otrok ako ostatní.
Čo chcete od vnučiek?
Musia sa normálne baviť, spievať, tancovať a robiť veci, ktoré sú prirodzené. No ony by najradšej boli na počítači.
Máte v rodine hudobníka – nasledovníka?
Moji obaja synovia sú na hudbu nadaní, ale hudbu nerobia, len ju počúvajú. Z nich nasledovníci nebudú, ale niektorá z vnučiek by určite mohla. Sú talentované, výborne spievajú, tancujú, takže – keď to budú chcieť robiť, budem ich podporovať. Nie som však veľmi za to, lebo muzikantský chlieb je ťažký.
Ale vy končíte v plnej sile, v dobre nálade. Priam rozkvitáte.
Každý týždeň trikrát trénujem s fyzioterapeutom, aby som vedel chodiť. A to už 12 rokov. Takže, nič nie je zadarmo. Je to ťažké.
Jožo Ráž
Líder kapely Elán sa narodil 24. októbra 1954 v Bratislave. Vyštudoval psychológiu na FFUK, ale venoval sa výlučne hudbe. V lete roku 1968 založil s Vašom Patejdlom a ďalšími hudobníkmi kapelu Elán. V roku 1980 získali na Bratislavskej Lýre druhú cenu a začala sa ich hviezdna sláva. Spolupracovali s viacerými textármi, najznámejší je Boris Filan. V roku 1999 mal Jožo Ráž vážny úraz, po ktorom bol dva mesiace v kóme. Postupne sa zotavil a vrátil sa na pódiá. V tomto roku oslavuje kapela 50 rokov od svojho vzniku a zároveň ohlásila koniec hrania. Pri tej príležitosti sa začne cyklus megakoncertov Elán 50 ROKOV TOUR 2018. Turné sa začne 28. augusta v Banskej Bystrici a vyvrcholí 20. decembra v Prahe.