"V skutočnosti neexistuje žiadna temná strana mesiaca. Celý sa nachádza v temnote,“ znie na konci piesne Eclipse, ktorá uzatvára album The Dark Side of the Moon. Nihilistický opus zaoberajúci sa dobrom a zlom v istom zmysle výstižne odráža Watersovu komplikovanú osobnosť.
Žiadne kompromisy, neoblomnosť, jasné sledovanie svojho cieľa… Waters tvorbe podmienil takmer všetko, dokonca aj na úkor dobrých vzťahov a nakoniec aj samotnej kapely. Dnes si možno niekto pod pojmom Pink Floyd vybaví Davida Gilmoura a jeho melodický rukopis, prípadne undergroundový šarm Syda Barretta. Je však takmer nemožné opomenúť zásluhy angažovaného intelektuála, ktoré nedokáže zatieniť ani obrovský múr postavený medzi ním a zvyškom kapely.
U rodáka z anglickej dedinky Great Bookham sa záujem o verejné dianie objavil už v ranom veku. Do veľkej miery sa o to pričinilo aj úmrtie jeho otca, ktorý pár mesiacov po Watersovom narodení padol v druhej svetovej vojne. S ďalším zakladateľom skupiny – Sydom Barrettom – sa stretol už na základnej škole, prvú kapelu však s ostatnými členmi sformoval až počas štúdia architektúry. Na túto éru si neskôr Pink Floyd spomenuli albumom Music for Architectural Students (1969). Ako neskôr vyhlásil Barrett, ich neskoršie kompozície a štúdiové postupy mali vždy niečo spoločné s tým, že mysleli ako architekti.
Po rôznych obmenách mena sa Pink Floyd sformovali v roku 1965. Spočiatku to bol práve bohém Barrett, ktorý tvoril typický psychedelický zvuk raných "Floydov“. Po úspechu debutového albumu The Piper at the Gates of Dawn (1967) však čoraz viac začal prepadať drogám, kým ho nakoniec nahradil David Gilmour. Umeleckým šéfom skupiny sa stal Roger Waters, ktorý začal písať novú éru konceptuálnych albumov. Začiatkom progresívneho a symfonického rockového štýly kapely bol album Atom Heart Mother (1970), plne sa však rozvinul v jednom z najzásadnejších albumov Pink Floyd – Dark Side of the Moon (1973).
Na albume sa Waters snažil nájsť východisko zo situácií, ktoré ľudí privádzajú do šialenstva. Kým sa sústredil na texty a koncept, Gilmourovi prenechal hudobné vyznenie albumu. Ako však neskôr priznali ostatní členovia kapely, už vtedy u neho začali badať snahu stať sa centrálnou figúrou formácie. Odzrkadlilo sa to aj pri práci na ikonickom projekte The Wall, ktorý bol inšpirovaný Watersovým životom. Plne zanietený do tvorby si však neuvedomoval, že stenu si paradoxne buduje okolo seba. Kapelu opustil v polovici 80. rokov a vrhol sa na dráhu sólového umelca. Kapelu Pink Floyd však vždy vnímal ako svoj projekt a dokonca sa so zvyškom skupiny súdil o používanie jej mena.
Fanúšikov kapely zrejme netešila ostrá mediálna prestrelka, ktorá neskôr nastala. Podľa Gilmoura a Nicka Masona bol Waters arogantný diktátorský egomaniak, podľa Watersa bol zase zvyšok kapely lenivá a chamtivá banda bastardov. Súboj sa nakoniec zmiernil a obe strany dokonca spolu vystúpili v roku 2005 na jednom pódiu. Podľa hudobníkov však išlo o výnimku, ktorá sa nebude opakovať.
Watersove sólové projekty mali úspech, no nikdy sa plne nedokázali vyhnúť porovnávaniu s pinkfloydovskou érou. A v tejto fáze tvorby zostal verný konceptuálnym projektom, ktoré často reagovali na spoločenskú situáciu. V reakciách na politické dianie je Waters horlivým a často aj kontroverzným komentátorom.
Témam ako utečenecká kríza či stupňovanie politickej agresie premiešaným so špecifickou melanchóliou sa nevyhýba ani na poslednom albume Is This the Life We Really Want? (2017). Svojich priaznivcov však naďalej teší aj naživo – obrovskými scénickými koncertmi. Naposledy si ho slovenskí fanúšikovia mohli vychutnať aj tento rok v máji, keď s turné Us + Them zavítal do susednej Viedne.
3-krát Roger Waters
- Známy je jeho obrovský koncert The Wall – Live in Berlin, ktorý odohral po páde Berlínskeho múru.
- Overtúra jeho opery Ça Ira vítala v roku 2004 nové štáty Európskej únie (aj Slovensko).
- Ako člena skupiny Pink Floyd ho v roku 1996 uviedli do Rokenrolovej siene slávy.
