Práve umelecká rozhľadenosť violončelistu Jozefa Luptáka (48) a jeho snaha o netradičné dramaturgické spojenia do veľkej miery definovali identitu podujatia, ktoré najlepšie vystihuje slogan: Bezprostrednosť a radosť z hry. Medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie, ktorý sa začína 17. septembra, už po devätnásty raz na niekoľko dní obsadí rôzne miesta Bratislavy.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Konvergencie sú za rohom, čo znamená, že ako riaditeľ práve prežívate jedno z najhektickejších období, v ktorom musíte doladiť množstvo detailov. Vy však nie ste len riaditeľ, ale aj interpret, ktorý účinkuje vo viacerých programoch. Sú Jozef Lupták organizátor a Jozef Lupták hudobník priatelia? Nemáte niekedy pocit, že jeden druhého vzájomne potláčajú?
Vždy sa najviac teším hlavne na hudbu. Na samotné hranie a stretnutia s ľuďmi – či už sú to hudobníci alebo publikum. To je cieľ, ktorý chcem dosiahnuť, a v našom prostredí sa k nemu viem dostať jedine tak, že sa venujem aj "dolaďovaniu detailov“. Dlhé roky som sa tomu vzpieral. Nechcel som byť organizátor a robil som to z nutnosti. Teraz mám pocit, že som sa s tým trochu zmieril. Je to súčasť celého procesu a navyše mám okolo seba skvelý tím ľudí, ktorí mi pomáhajú. Aj keď festival nie je ich hlavným zdrojom obživy, dávajú do toho srdce a majú pocit zmysluplnej práce. Spolupracujeme už roky, no stále ich to baví. Ak si náhodou robím starosti, je to len prejav mojej osobnosti. Máloktorú aktivitu prežívam podobne intenzívne ako Konvergencie. Je to veľká ťarcha, ale aj veľká radosť. Jedno aj druhé zároveň.
V dôvere, akú prejavujete svojmu tímu, vnímam aj istú paralelu s komornou hudbou. Niektorí ju označujú aj ako hudbu priateľov, čo odkazuje na intímnu atmosféru, ktorá počas koncertov vzniká. Človek má až pocit, že takéto prostredie odhalí každého pokrytca.
Presne tak to je. Samozrejme, predstierať sa dá hocičo, ale v úzkej spolupráci sa faloš zakrýva len veľmi ťažko. Stačí si predstaviť sláčikové kvarteto, ktorému sme sa venovali v posledných rokoch a ktoré je vrcholným symbolom komornej hudby. Mám však rád aj jej variabilitu – od duet až po osem, deväť či desať hráčov. V každom prípade ide o veľmi intenzívnu, ako ste povedali, priam intímnu komunikáciu medzi interpretmi, no zároveň aj o ich dialóg s publikom. Preto je niekedy zložité preniesť komornú hudbu do veľkých sál. Už sa nám to podarilo vo väčších kostoloch alebo vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Interpreti však musia byť natoľko zrelí, aby sa dokázali prejaviť nielen ako hráči, ale aj ako osobnosti. Mali by sa s hudbou zžiť, vytiahnuť z nej to najsilnejšie a preniesť to k divákom. Iba tak sa dá docieliť pocit intímnosti aj vo veľkých sálach. Najväčší ohlas však pravidelne mávame na koncerty v design factory. Ich návštevníci často hovoria o elektrizujúcej skúsenosti, ktorá sa nedá nahradiť zážitkom z väčších koncertov. Veď aj názov komorná hudba pochádza z talianskeho musica da camera, teda hudba do izby alebo do malého priestoru.
Nebola však práve pre svoju povahu komorná hudba kedysi mierne dehonestovaná?
Neviem, či prívlastok dehonestovaná celkom sedí, ale pravda je, že väčším priestorom sa otvorila až v romantizme. V baroku a klasicizme si viac cenili sakrálnu, chrámovú hudbu. Komorná hudba sa netešila veľkej popularite, no tej sa koniec koncov neteší ani dnes.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Máte pocit, že súčasný divák sa vyberie radšej na koncert symfonického orchestra?
Pravdepodobne áno. Aj publikum musí mať istý druh odvahy, aby prišlo na koncert komornej hudby. Prostredie je naozaj intímne. Divák sa na koncerte otvára rovnako ako hudobník. Predpokladom je zvedavosť a otvorenosť, no základom je, aby sa cítil komfortne. Nie je to pre každého. Keď hráme vo väčších sálach, o koncerty je veľký záujem. Samozrejme, že svoju úlohu zohrá aj atmosféra miesta či skvelí hudobníci, no ľudia zväčša vítajú aj možnosť stratiť sa v dave, zostať v akejsi anonymite. To v malom priestore možné nie je. Kto však raz zažije pulzujúcu energiu komorného koncertu, trúfam si povedať, že tomu celkom prepadne. Zistí, že sa nie je vôbec čoho báť.
Spomínali sme priateľské väzby, s čím súvisí aj otvárací koncert Konvergencií, počas ktorého sa predstaví aj Iva Bittová. Ide o jej festivalovú premiéru. Usilovali ste sa o ňu už dlho?
Ivu som vnímal už od svojich študentských čias, či už v spolupráci s kapelou Dunaj, alebo cez sólové projekty. Vždy sa mi veľmi páčilo, čo robí, že je v tvorbe autentická. Navštívil som mnoho jej koncertov, dokonca som sa s ňou stretol aj osobne, ale nikdy sa nám akosi nepodarilo prepojiť sa. Až doteraz.
Bol impulzom Marián Varga, konkrétne skalický koncert na jeho pamiatku, kde ste si koncom januára spoločne zahrali?
Určite bol mostom, no prepojení bolo viac. Jedným z nich je aj Vlado Godár, ktorý s Ivou Bittovou spolupracuje už dlhé roky a ktorý ma k nej priviedol. Počas otváracieho koncertu v premiére zaznejú aj štyri piesne zo záhoráckej ľudovej tradície, ktoré napísal pre Ivu a pre mňa. Pridáme aj niekoľko piesní Bartóka či Janáčka, ktoré pre ňu Vlado kedysi upravoval. Záver bude patriť ľudovým piesňam Luciana Beria, ktoré Iva fantasticky interpretuje. Osobne sa na tento koncert veľmi teším a verím, že si spolu aj trošku zaimprovizujeme.
Na otváracom koncerte odznie aj skladba Solo Cello for Jozef Lupták, ktorú pre vás napísal Marián Varga a ktorá dlhší čas ležala v zásuvke. Keď ste ju pred festivalom študovali, postrehli ste nejaké odkazy, ktoré tam vložil špeciálne pre vás?
Skôr som tam našiel typické Mariánove kontrasty. Jeho vnímanie hudby do veľkej miery odrážalo aj jeho osobnosť. Pôvodne som ho žiadal, či by pre mňa nenapísal sólový koncert pre čelo a sláčikový orchester. Aj súhlasil, no v tomto nebol veľmi dôsledný. Skladba, ktorú odohrám, mala byť vlastne prídavkom k väčšiemu dielu. Rozsahom nie je dlhá – má asi 4 až 5 minút. Skrýva však v sebe viacero motívov a tém, ktoré chcel podľa mňa plne rozviť práve v spomínanej väčšej skladbe. Nikdy ju však nedokončil. Mám aspoň toto a som za to rád. Skladba časom síce trošku zapadla prachom, obaja sme na ňu zabudli, no keď som si po jeho smrti dával dokopy všetky noty, zistil som, že je tu niečo, čo som ešte neodpremiéroval.
Už sme spomínali Konvergencie na ľudovú nôtu, sú tu však aj Konvergencie na bigbítovú nôtu. Okrem piesní Mariána Vargu zaznie na festivale aj tvorba Deža Ursinyho, konkrétne hudba z jeho nezrealizovaného muzikálu Peter a Lucia. Ste dramaturgicky otvorení aj takýmto projektom?
Dramaturgia je naozaj hravá, no vždy skrýva aj určitý zámer. Pôvodne sme chceli program, ktorý bude súvisieť s Československom, pretože sa od toho odvíja aj jedna z tém festivalu. No z Česka sme už mali potvrdených Ivu Bittovú a Eben trio z Prahy. Projekt Peter a Lucia však rovnako evokuje roky Československa a kvalitnú tvorbu, ktorá v tom čase vznikala. Správne by sa malo hovoriť P + L. Rozprával som sa o tom aj s tvorcom textov Jánom Štrasserom či s autorkou libreta Altou Vášovou. Nejde o muzikál, ale o jeho koncertnú verziu. Teším sa, že na Konvergenciách zaznie aj tvorba Deža Ursinyho. Rád sa vraciam k hudbe všetkých tých bítnikov 60. a 70. rokov, pretože ide o naozaj hodnotné obdobie našej histórie.
Zároveň ide o obdobie, ktoré ukazuje, že komorná hudba a bigbít si nie sú až také vzdialené…
Na prvý pohľad spolu možno nesúvisia, ale väzby tam určite sú. Čiastočne sa v tom odráža aj moja osobnosť. Nevyrastal som len na klasike, ale aj na rockovej muzike, ktorá mi je rovnako vlastná. Preto sa mi zdá celkom prirodzená snaha nájsť medzi nimi prepojenia. O tom sú Konvergencie. Veď z rovnakej tradície ako klasické piesne Schuberta, Brahmsa alebo Respighiho vychádzajú aj piesne 20. a 21. storočia – či už ide o rockovú alebo dokonca popovú tvorbu, ktorú na festivale reprezentovala napríklad Jana Kirschner. Stále ide o pieseň, len inak spracovanú a prispôsobenú pre uši súčasného poslucháča. Aj Marián Varga preberal témy klasikov ako boli Bach, Haydn, Bartók či Rimskij-Korsakov a pretváral ich do niečoho nového. O to sa na festivale snažím aj ja.
Stále sú tu však klasické "konvergenčné“ projekty ako napríklad program Zjasnená noc, ktorý zacieli na tvorbu Beethovena, Brahmsa a Schönberga. Obzvlášť sa v rámci neho tešíte na festivalovú premiéru huslistu Dalibora Karvaya.
Už dlhšie som premýšľal, prečo Dalibor nikdy nehral na Konvergenciách. Naše svety zrejme neboli dostatočne prepojené. Vždy sa profiloval ako sólista, a tak som ho aj vnímal. Vytvoril som mu preto na festivale trochu viac priestoru. Zahrá aj niečo z Beethovena, ktorý tvorí jeho repertoár.
Spoločným menovateľom je v prípade tohto koncertu Viedeň. Spája sa s ňou nielen život troch skladateľov, ale aj Dalibora Karvaya, ktorý tam pôsobí ako pedagóg. Bol to zámer?
Snažíme sa o posilnenie väzieb, je však zaujímavé, že s Viedňou to ide ťažšie. Štyridsať rokov sme boli rozdelení železnou oponou a návrat k spoločnému hudobnému životu je oveľa pomalší, ako som pôvodne očakával. Ja som navyše študoval najmä v anglosaských krajinách, takže som k nim akosi prirodzene inklinoval viac ako k Viedni.
Kým niekto má na festivale premiéru, iní ho už vnímajú ako domácke podujatie. Jedným z nich je aj váš bývalý pedagóg, violončelista Robert Cohen, s ktorým ste zrejme už dávno prekročili oficiality vzťahu žiak učiteľ.
Náš vzťah sa rozvinul počas roka, ktorý som strávil štúdiom na Kráľovskej akadémii. Po asi mesiaci či dvoch môjho londýnskeho pobytu mi ponúkol, aby som býval v jeho rodinnom dome. Tam sa to celé začalo. Už predtým som však u neho absolvoval niekoľko kurzov. Zoznámili sme sa v roku 1993. Roberta Cohena som vnímal ako zjavenie. Vyrastal som na ruskom systéme vyučovania, čiastočne českom, ako celá moja generácia. Malo to svoje výhody, ale aj nevýhody. Študent nemal v porovnaní s pedagógom de facto žiadnu veľkú hodnotu. Učiteľ bol len ten, kto ho mal pripraviť, aby vedel hrať. Robert Cohen bol prvý pedagóg, pri ktorom som cítil, že mám rovnakú hodnotu. Bez ohľadu na to, či som dokázal hrať ako on. V tom čase som bol ešte len na ceste. Pripadal som si trošku ako Alica v krajine zázrakov, pretože som zrazu našiel niekoho, kto mi ľudsky vyhovoval. Nastala symbióza umeleckého aj osobnostného.
Naplnili ste teda podstatu musica da camera a hrali ste spolu v jednej izbietke?
Mal som samostatnú bytovú jednotku, ale bola s domom prepojená. Stačilo sa len dohodnúť, vyšiel som k nemu hore do pracovne a tam sme muzicírovali. Ide o istý druh výučby, ktorý ma nesmierne zaujíma. V baroku a klasicizme sa tak učilo bežne. Študent prišiel k svojmu majstrovi a zdieľal jeho život. Učil tak aj Vivaldi a mnohí ďalší.
Počas Konvergencií uvediete aj The Alehouse Sessions – program odkazujúci na obdobie v britskej histórii, ktoré degradovalo hudobníkov a vyhnalo ich do krčiem a hostincov. Ako podľa vás spoločnosť vníma hodnotu a postavenie súčasných umelcov, najmä v kontexte klasickej hudby?
Napríklad v baroku mali umelci veľkú hodnotu, ale bolo ich výrazne menej. V čase romantizmu sa zase ich vplyv a hodnota trošku precenili. Sčasti sa to vrátilo aj v 20. storočí, v medzivojnovom či v povojnovom období. Mám pocit, že v súčasnej spoločnosti sa to obrátilo. Po revolúcii síce umelci mali svoj hlas, ale špecificky v klasickej hudbe sa ich hodnota akosi stratila. My sa ju snažíme nanovo nájsť a priviesť späť. Hudba, ktorú hráme, nie je mŕtva, naopak, má obrovské pozitívne účinky na samotnú existenciu človeka – duševnú, ale aj telesnú. Myslím, že ten obrat nastane čoskoro. Svedčí o tom nárast vystresovaných a vyhorených ľudí, pre ktorých môže byť liečivým elementom.
Dôležitou úlohou umelcov je aj reflexia súčasného diania. Aj preto ste sa rozhodli venovať diela Ľuboša Bernátha (Večný tmel bytia) a Martina Burlasa (Black Swan) pamiatke Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej?
Ľuboš Bernáth sa mi ponúkol sám ešte na jar, v čase, keď sme organizovali Koncert pre Jána a Martinu. Vtedy sme to ešte zrealizovať nestihli, ale dohodli sme sa, že skladba odznie na Konvergenciách. Ten čas je tu stále s nami. Stále ide o nevyšetrenú vraždu, nevieme, kto za ňou stojí, prečo sa to stalo, aj keď dohady tu sú. Musíme realitu reflektovať, pretože v nej žijeme. Bol som preto rád, že sa mi Ľuboš Bernáth ponúkol. Zhodou okolností som sa o tom rozprával aj s Martinom Burlasom. Aj keď mal spočiatku odmietavý postoj – nechcel túto tému zneužívať – neskôr to vnútorne spracoval a kompozíciu napísal. Ide o sólovú, ale mnohovrstevnú skladbu, pri ktorej budem používať looper (elektronický prístroj na nahrávanie a opakovanie jednotlivých zvukových motívov, pozn. red.). Teraz sa s ním učím pracovať.
Možno sa vám koncept violončelista s looperom zapáči natoľko, že ho budete používať častejšie.
Myslím, že áno. Už teraz sa mi to páči.
Neučíte sa len vy. V lete trénujete študentov počas majstrovských kurzov, pričom ich výsledky prezentujete aj v rámci festivalu. Máte pocit, že je im komorná hudba blízka?
Ak áno, tak len obligátne. No nechcem to veľmi súdiť, pretože na školách pôsobím len ako externý pedagóg. Aj pri našich masterclassoch som si však uvedomil, že žiaci sú vedení k tomu, aby boli buď sólistami, symfonickými hráčmi, alebo pedagógmi. Na tom, samozrejme, nie je nič zlé, ale komorná hudba im ponúka oveľa širší záber realizácie. Dokonca sa z nej dá čiastočne aj žiť, pretože aj keď ide o menšie projekty, môže ich byť veľa. Študenti však k tomu nie sú vedení. Keď prídu na naše komorné kurzy, spočiatku sú vydesení, no už druhý či tretí deň si uvedomia, že ich nejdeme bičovať. Naopak, chceme ich vtiahnuť do radosti z muzicírovania. V komornej hudbe treba poznať všetky hlasy, nielen svoj. Skladbu musia interpreti poznať vcelku a každý sa stáva malým dirigentom súboru. Keď si toto študenti uvedomia a uvoľnia sa, neskutočne si to užívajú. Už druhý rok máme pozitívnu skúsenosť. Žiaci sú z kurzov nadšení a každý chce hrať na koncerte. Na školách sa koncertov často boja, tu sa však chcú prejaviť, pretože cítia tvorivú symbiózu, ktorá počas kurzov vznikla. Vidím v tom veľký zmysel a hľadám cesty, ako to rozšíriť.
