Jana Kozáková z kapely Mukatado: V Londýne som bola diva

Banskobystrická kapela Mukatado stúpa na rebríčku popularity. Práve vydala nový Album Korene, kde je aj hit Husičky. Známe sú však aj staršie piesne – Do vody alebo Vekový rozdiel, kde s líderkou kapely Jankou Kozákovou spieva džezmen Peter Lipa.

Po prvýkrát prekvapili v roku 2009, keď sa ako neznáma skupina stali náhradníkmi Nely Pociskovej a Kamila Mikulčíka na Eurovízii v Moskve. Speváčka Janka Kozáková a gitarista Peter Dobrík nám rozprávali aj o tom, ako písali pesničky pre Lenku Dusilovú či Luciu Šoralovú.

Jana Kozáková a Peter Dobrík z kapely Mukatado.
Jana Kozáková a Peter Dobrík z kapely Mukatado. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Ste stále populárnejší, ale každý nevie, čo znamená názov Mukatado. Kto ho vymyslel?

Janka Kozáková: Už sme dlhšie skúšali a stále sme nemali názov. Keď sa začali rysovať koncerty, uvedomili sme si, že sa musíme nejako volať. Náš basgitarista mal priateľku a jej dieťa na prechádzke zrazu povedalo: Mukatado letí… Bola to skomolenina slova lietadlo a nám sa tak zapáčila, že sme si ju prisvojili. Brali sme to však len ako zábavu a vôbec sme nepredpokladali, že toľko vydrží. Myslela som si, že po dvoch rokoch názov zmeníme.

V jednej trampskej pesničke sa spieva „hoši z Rikatáda“, to poznáte? Nemyslia si ľudia, že spievate country?

JK: Aj Rikatado už zaznelo…
Peter Dobrík: Alebo sa ľudia pýtajú: A tí Japonci už prišli?
JK: Dozvedeli sme sa tiež, že po rómsky „mukatado“ znamená variť múku… Tento výraz sa dá pochopiť aj ako „variť z vody“, že – veľa toho nenavaríš! Nevieš robiť…
PD: Počkať, a čo zápražka? Nie je z múky? A aká je dôležitá!

V každom prípade Mukatado momentálne – ako ozajstné lietadlo – veru „letí“ ! Čoraz viac sa o kapele hovorí a spolupracujú s vami dobrí hudobníci aj z iných zoskupení… Žije sa vám lepšie?

JK: Ani neviem, ale ľudia mi viac píšu listy a maily. Stane sa, že keď ma vidia v televízii alebo počujú v rádiu, napíšu mi. Dokonca mi prišiel mail od istého pána, ktorý sa započúval do piesne Do vody a nevedel, kto to spieva. Vraj bol taký zvedavý, že zastal na krajnici a kus z nášho textu zadal do Googlu. Tak zistil, že to spievame my. To ma milo prekvapilo.

Jana Kozáková z kapely Mukatado.
Jana Kozáková z kapely Mukatado. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Čo bolo pred pomenovaním Mukatada? Ako vznikla kapela?

JK: Ja som mala predtým inú kapelu, aj gitarista Peťo Dobrík mal inú kapelu. Mukatado sme potom zakladali spolu. Mali sme veľa piesní a to nás posmelilo.

Boli ste si istí, že vaše pesničky zaberú?

JK: Z tých piesní si na svoje CD vybrali niektoré skladby speváčky Lucia Šoralová a Lenka Dusilová. Potom sme si povedali, že to skúsime. Pozvali sme muzikantov a niečo sme naskúšali. Vôbec som si nemyslela, že sa tým raz budeme živiť. Bolo to v roku 2001 a ja som mala 19 rokov.

Aká to bola vtedy partia ľudí? Kamaráti? A kde ste skúšali? V garážach?

JK: Kapela bola založená na kamarátskych vzťahoch.
PD: A skúšali sme v sklade civilnej obrany na sídlisku Sásová. V zime tam bol chlad, dalo sa kúriť iba jedným ohrievačom. Keď bolo päť stupňov, tak skúška už bola dobrá! A mali sme vetrovky. Spočiatku sme ani nepozerali na detaily, napríklad na inštrumentálnu zručnosť.
JK: Ja som sa na skúšanie pozerala ako na zábavku…

Kedy ste pocítili, že máte šance na úspech?

JK: Keď nás začali pozývať na koncerty a mali sme ich už aj osemdesiat do roka.

Ešte stále je zvláštne, ak je líderkou kapely žena? Rešpektujú vás ako vedúcu osobnosť?

JK: Väčšinou áno. Mám aj nájomných muzikantov a tí z kapely sú radi, že organizačné veci vybavujem ja. Najlepšia som, keď manažujem druhých, nie seba… Pre druhých viem vybaviť hocičo, ale pre seba je to ťažšie. Chceli by sme preniknúť do zahraničia, spolupracovať so zahraničnými producentmi. Na to však treba veľa peňazí. Keď chcete prísť do kontaktu s tamojšou vyššou vrstvou, tak kde sa stretnete? Len v nejakom drahom nahrávacom štúdiu.

A čo vás láka? Londýn?

JK: Amerika.
PD: V Londýne sme už párkrát boli. A stadiaľ zasa prišli hudobníci k nám do Banskej Bystrice. Teraz máme načatú spoluprácu s poľskou speváčkou…

Ešte sa vráťme k tomu Londýnu. Boli ste sa inšpirovať, alebo azda niečo viac?

JK: Šlo o inšpiráciu. Boli sme v štúdiu na Abbey Road, kde nahrával Žbirka a samozrejme Beatles. Boli sme tam na prednáške Alana Parsonsa, ktorý nahrával s kapelou Pink Floyd. Rozprával o tom, ako nahrával, ako pracoval so zvukom, ako vyrábal prvé sample, slučky…
PD: Vysvetľoval to veľmi podrobne a rozprával aj zážitky, ktoré pri tom boli s hudobníkmi. Bolo to veľmi vtipné.
JK: Mali vtedy analogové pásy na kotúči a lepili ten pás. Dali to na metlu a dokola sa to točilo…
PD: Takí správni šialenci…
JK: Zasvätili nás do akustiky miestnosti, ako to tam majú urobené. To sa nám zišlo, lebo máme v Banskej Bystrici vlastné štúdio.

Spolupracovali ste aj hudobne so zahraničím?

JK: Spolupracovala som s anglickou skupinou Brothers Rasputin asi pred troma rokmi. Oni tiež pracovali v Air Studio London, ktoré zariaďoval manažér Beatles George Martin. Mali tam zaujímavé analógové vybavenie, nahrali sme spolu jednu pieseň. Oni strašne radi chodia k nám na Slovensko a vždy sa tu strašne opijú. Vraj je to tu lacné. Naše štúdio sa im veľmi páči. Hovoria, že my Slováci máme dobré hudobné nápady, ale že sme asi veľmi bohatí, lebo pre nich nahrávame „demáče“. Hovoria, že my Slováci máme dobré hudobné nápady.
PD: Sú veľmi pedantní. Div že nie pol roka mixujú bicie do jednej piesne. Zvukár tam stojí sedemsto libier a štúdio od tisíc do dvetisíc libier na deň. Na Slovensku je to oveľa lacnejšie a úroveň je dobrá.

Čo Angličanov oslovilo na vašich pesničkách? Ľudové motívy?

JK: Celkovo sa im páčia naše hudobné nápady. Bola som aj prekvapená, ako sa ku mne správali. Považovali ma za divu! Pritom som tam šla s malou dušičkou. Dali nám dobrú cenu na nahrávanie, ale my máme vlastné štúdio doma. Možno však tú ponuku niekedy využijeme.

V roku 2009 ste sa chceli zúčastniť na súťaži Eurovízia. Nebolo vám ľúto, že ste skončili ako náhradníci Nely Pociskovej a Kamila Mikulčíka?

JK: V štátnom kole sme s pesničkou Ja sa mám skončili ako druhí. Nebolo by zlé zvíťaziť, ale neplakali sme do vankúša. Nela s Kamilom už boli známi, nás vtedy ešte ľudia veľmi nepoznali. Súťažila tam vtedy aj Mária Čírová s pesničkou Búrka. Napriek tomu, že ľudia za našu pesničku hlasovali, rádiá ju nehrali – to nám bolo ľúto. Ale teraz hrajú v Slovenskom rozhlase naše pesničky.

Jana Kozáková z kapely Mukatado.
Jana Kozáková z kapely Mukatado. Autor: archív kapely Mukatado

Uznávate Eurovíziu ako súťaž?

JK: Občas tam objavia niekoho zaujímavé – veď tam kedysi bodovala Celine Dion či ABBA. Takže my by sme ich nezatracovali. Nemám extra rada hudobné súťaže, ale ako prezentácia to nie je zlé.

Skúšali ste aj iné talentové súťaže?

JK: Nie, po Eurovízii nám stačilo. Bolo to náročné na čas aj na financie, medzi skúškami sme večne na niečo čakali. Bolo to oveľa stresujúcejšie, než odohrať koncert.

Mukatado už na jeseň 2009 hralo ako predkapela na najväčšom turné Richarda Müllera v 16 mestách v Česku a na Slovensku. Ako sa vám to podarilo?

JK: Po Eurovízii nás oslovil Rišov manažér, že na koncert v Trnave nemajú predkapelu – či by sme si pred nimi nezahrali. Potom nám v Sony Music vyšlo cédečko, Richard si ho vypočul a z vydavateľstva volali: Idete s ním na šnúru.

Pesničky od vás má aj Lucia Šoralová. Čím ste ju zaujali, keďže je známa tým, že si potrpí na vysokú kvalitu?

JK: Na svoj prvý album Zblízka si vybrala až tri – Marisse, Niekto vo mne a Dážď. Nahrávali sme to v Prahe u Davida Kollera a dokončil to Oskar Rózsa. Spoznali sme sa cez spoločných kamarátov. Pamätám si, že som jej doniesla asi 40 piesní na kazete. Mala som vtedy asi 18 či 19 rokov.

A ako sa o vás dozvedela Lenka Dusilová?

PD: S Davidom Kollerom sa poznáme vyše 20 rokov, bol som s ním na šnúre. S mojou predošlou kapelou sme mu raz v Lučenci dali cédečko: David, toto sme my. On si to zobral, pustil si to v aute a o tretej ráno mi zavolal: Idete s nami zajtra na šnúru. Vtedy mal ešte kapelu Pusa. Tvoril ju David, Lenka Dusilová a ďalší rockeri. S Davidom sa priatelíme dodnes. Vedel, že píšeme pesničky a raz zavolal, či nemám niečo pre Lenku. Tak sme sadli do auta a niečo mu doniesli. Vybrali si vtedy dve pesničky. Dokonca sme s Jankou vtedy písali český text na servítku v reštaurácii.

Ktorá pesnička to bola?

PD: To už je asi 15 rokov, mal som vtedy rap-metalovú kapelu, mladí chlapci sme boli, divokí. V kluboch sme boli veľmi úspešní. Ani neviem, ako sa volala… Počkajte, nájdem to v mobile.
JK: Spieva sa tam: nebe nade mnou…
PD: Tu je pesnička Had, ďalšia Telo a na tú servítku vtedy Janka písala nežný text nazvaný Janka. Som celkom unesený z tých moderných technológií. Dnes nájdete všetko hneď. Kedysi, keď chceli David a Lenka pesničku, museli sme sadnúť do auta a vydať sa do Prahy.

Stále ste v kontakte?

JK: Jasné, sme kamaráti. Kým sa Lenke nenarodil syn, často sme sa stretávali.
PD: Poznám hádam všetkých muzikantov v Česku a na Slovensku a David Koller je ten najpracovitejší. Chodí spať o tretej nad ránom a o piatej už vstáva a maká v štúdiu. Všetky peniaze investuje do hudby. Keď chce amerických producentov, zoženie ich a dva týždne s nimi nahráva na Morave. Američania mu pošlú dlhočizný zoznam všetkého, čo chcú a on to bleskovo zoženie.
JK: Raz ti volal, že je so Žbirkom v člne.

V člne?

PD: Vtedy boli záplavy a volá David: Péťo, neuveríš, čo sa tu deje. Počul som akési čľapotanie v mobile a David: Sme so Žbirkom v člne, plavíme sa do štúdia. Išli nahrávať, viezli ich hasiči.
JK: Keď sa s Davidom na niečom dohodnete, všetko vždy platí.

Ale zahovorili sme ten text zo servítky. Prečo ste ho písali na servítku?

JK: Základ textu napísal Peťo a refrén som písala ja. Zo žartu sme si povedali, že ho napíšeme v češtine. Že im ukážeme. Chcela som to napísať po česky, ale nemala som žiadny papier, tak som písala na servítku. Ale bolo v nej množstvo chýb, musela som ju písať znova.

Inak vy ste obaja Bystričania? Ako ste sa zoznámili?

JK: V jednom bystrickom pube som mala koncert a o týždeň tam mal koncert Peťo. Tam sme sa videli prvýkrát.
PD: Keď som Janku počul, hneď som vedel, že toto dievča na to má. Neviem, čo si si ty myslela o našej kapele – hrali sme tak nahlas, že všetci museli ohluchnúť. Boli sme najhlasnejší.

Ako vlastne spolu tvoríte?

JK: Buď Peťo hrá na španielke a ja vymýšľam spevovú linku. Posledný album Korene vznikal tak, že Peťo nahral klavír a ja som si spievala. Niekedy mi napadne melódia len tak, bez nástroja. A potom do toho píšeme texty, keď už je melódia hotová. Akurát pesnička Vekový rozdiel vznikala opačne – na hotový text. To napísal Rudo Rusiňák a je to dueto s Petrom Lipom.

Jana Kozáková, Lucia Šoralová (vľavo) a Richard...
Jana Kozáková, Lucia Šoralová (vľavo) a Richard Müller. Autor: Ľuboš Pilc

To je vaša jediná pesnička s Lipom?

JK: Jediná, ale Peťo Lipa nerobieva duetá – tento je jeho prvý. Veľmi sa mi páčila jeho stará pieseň Maturantky a keď som zistila, že text napísal Bystričan, zavolala som mu a urobili sme spolu pieseň Dievčatá na ocot. Povedala som mu, že by som rada spievala s Lipom. A on: jasné, o čom chceš text. A ja na to: nechcem nič so sexuálnym podtónom, lebo on také rád píše. Tak sme prišli na Vekový rozdiel. Možno ešte niečo spolu vytvoríme.

A od čoho to závisí?

JK: Od okolností. S niekým sa míňate a pritom aj on chce spolupracovať, aj vy by ste chceli. Máme dueto s Romanom Galom Galvánkom z kapely OBD, s Robom Opatovským. Dlho sme sa míňali s Martinom Valihorom, ale potom sme niečo spolu nahrali. A teraz sa už zasa päť rokov nevieme zísť.

Čo chystáte najnovšie?

JK: Plánujeme projekt Vlčie maky – to bude spojenie ľudových piesní s džezom. Budú to podpolianske piesne a chcem spraviť aj dve autorské, vyberám si do toho ešte muzikantov. Chceme, aby to bolo počúvateľné. Aj hrateľné.

Už ste si zložili niečo, čo ste nevedeli zahrať?

PD: Mnohé veci z cédečka nehráme, lebo nezoženieme toľko muzikantov. Napríklad sláčikový orchester.

Ľudové motívy sú už v piesni Husičky.

PD: Tam to bolo tiež zvláštne, na veľký klavír hral džezmen Emanuel Görči, Oskar Rózsa na basu a Stanko Palúch na husle a mali sme vynikajúceho cimbalistu z Moldavska – Marcela Comendanta.

Aké máte vlastne hudobné vzdelanie?

JK: Žiadne, všetci okolo mňa majú, len ja nie.
PD: Život.

Ale Jankin otec bol vraj hudobník?

JK: Áno, mal bigbítovú kapelu a hrával aj ľudovky v súbore Partizán.
PD: Bol náš veľký fanúšik.
JK: Chcel chodiť na všetky naše koncerty, ale zakázala som mu to, lebo ma potom veľmi kritizoval. Ale naučil ma byť na seba náročná.

Na cédečku spolupracovalo aj trio Margetky. Čo sú zač?

PD: To sú súboristky zo Šumiaca, strašne dobré. Zaujali nás horehronské spevy, tam je presne taký folklór, aký potrebuje popová hudba.
JK: Oni sa chúďatká pýtali, či to majú naspievať popovo. My sme to chceli, naopak, mať zaspievané ľudovo. To sú perfektné baby.

Janka, pritom vy ste sa vraj nechceli venovať ľudovej hudbe. A teraz?

JK: Mňa najviac baví soul, ale to tu veľmi nefrčí. Prvá naša pieseň s ľudovým nápevom bola Do vody. Bola som prekvapená, ako to ľudí oslovilo. Je to napísané v podpolianskom nárečí.
PD: Napísali sme to zo žartu. Mysleli sme si, že sa to nikomu nebude páčiť.

Jana Kozáková z kapely Mukatado.
Jana Kozáková z kapely Mukatado. Autor: archív J. K.

Teraz sú ľudové motívy celkovo v móde. Máte aj kroj?

JK: Ja nemám, len po otcovi máme doma detviansky.
PD: Ale v Podpoľaní má skoro každý doma kroj, majú vzťah k folklóru.
JK: Boli sme na festivale Horehronské dni spevu a tanca v Hrochoti a mladí ľudia tam pri ľudovkách mali zatvorené oči, tak to prežívali.
PD: Asi pred štyrmi rokmi sme sa boli pozrieť na folklórnom festivale a tam boli starí ľudia. Teraz žiadni starí, všetko boli mladí. Ale asi je to dobre – ľudovej hudbe u nás asi rozumie viac ľudí ako soulu.

Prečo ste album pomenovali Korene? Ako návrat ku koreňom?

JK: V podstate áno.
PD: Je tam všetko, čo človek počúval ako malý.
JK: Zvláštne je, že hoci ma najviac baví soul, tak popové texty sa mi ľahko nepíšu. Zato folklórne zo mňa priam vypadávajú. Pritom otca som videla hrať ľudovky naživo asi raz. Asi to máme kdesi v krvi.

Jana Kozáková
Speváčka a skladateľka sa narodila 1. mája 1982 v Banskej Bystrici v muzikantskej rodine (otec bol basgitarista a kapelník na Bystrických zvonoch). Kapelu Mukatado založila v roku 2001, vyšli im tri albumy (Vo výšinách, Iba láska a Korene). V roku 2009 založila spolu s Petrom Dobríkom nahrávacie študio PJ Sound studio a vydavateľstvo PJ Records, kde vydali vyše 20 titulov, organizuje spevácke súťaže a skladá hudbu pre iných interpretov.

Peter Dobrík
Gitarista, skladateľ a gudobný producent sa narodil 1. marca 1974 v Banskej Bystrici tiež v hudobníckej rodine a má kapelu 220V. Ako producent sa venuje sa kapelám, ktorým aranžuje hudbu pri nahrávaní. Koncertoval s Lenkou Dusilovou, Luciou Šoralovou, produkoval a zložil stovky piesní. Venuje sa zvuku v nahrávacom štúdiu PJ Sound studio.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Peter Dobrík #Mukatado #Jana Kozáková #Husličky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk