„Sám najradšej počúvam nahrávky bez toho, aby som vopred poznal meno interpreta. Považujem to za najobjektívnejšie. A často bývam prekvapený, keď sa pri odhade, kto to je, pomýlim,“ pokračuje. Netají, že pred každým koncertom býva veľmi nervózny. „Príchod na scénu je pre mňa zápasom so sebou samým, ale aj s nekonečnými obavami,“ priznáva izraelsko-americký majster čiernobielych klávesov. Práve klavír bude „zbraňou“, ktorou zvedú unikátny duel dvaja virtuózi. Po Igorovi Levitovi ponúkne vlastnú interpretáciu Prokofievovho Druhého klavírneho koncertu o generáciu starší Yefim Bronfman. A kto si nenechá ujsť ani jeden z koncertov, bude mať jedinečnú príležitosť porovnávať výkony oboch klaviristov.
Majiteľ Grammy Award – ani vo svete vážnej hudby nemá malý gramofónik menšiu cenu ako na pop scéne, len sa o jeho laureátoch nepíše – je veľkým fanúšikom britského komika a filmára režiséra Sashu Barona Cohena. Miluje aj filmy bratov Coenovcov. „Kto si chce cibriť zmysly a vkus, mal by počúvať vážnu hudbu, navštevovať galérie, čítať knihy. Zvedavosť je cestou k pochopeniu a hodnoteniu umenia,“ tvrdí virtuóz, o ktorom rozprávač v jednom z románov Philipa Rotha hovorí: „Keď počujem hrať Bronfmana, cítim sa nesmrteľný.“
„Pre publikum bude veľmi zaujímavé – pre skutočných milovníkov hudby – porovnať dva orchestre a dvoch umelcov interpretujúcich to isté dielo,“ pripomína Yuri Termikanov. Šéfdirigent Petrohradskej filharmónie, ktorá bratislavským divákom naservíruje výlučne ruských skladateľov. „Nemyslím si, že ich tvorba je niečo mimoriadne zvláštne, čo by bolo potrebné ľudom v iných krajinách vysvetľovať. Podľa mňa v hudbe, rovnako ako ani v iných druhoch umenia, neexistujú národné hranice. Kultúra je erbom ľudskosti, nie národa, tak ako veľké objavy vo svete vedy nepatria národom, ale celému svetu,“ tvrdí dirigent, ktorý na čele Petrohradskej filharmónie – najstaršieho ruského symfonického orchestra – stojí už tri desaťročia.
Okrem diel Prokofieva a Rimského-Korsakova uvedie aj Čajkovského Šiestu symfóniu. „Rozhodne ju nesmiem roztrhať,“ zveril sa autor v liste bratovi Modestovi Čajkovskému. Nedlho po premiére, kde ju skladateľ osobne dirigoval, zomrel. Vraví sa, že v hudbe jeho Patetickej cítiť predtuchu blížiaceho sa konca.
„Počas koncertu by sa mal vždy odohrať zázrak. Nehovorím o sebe, mám na mysli obecenstvo, ktoré by malo cítiť a vnímať, ako sa v tom okamihu rodí hudba, čo predtým ešte neexistovala. Poslucháči sa stávajú svedkami jej vzniku aj toho, ako kvalitne je interpretovaná,“ vyznáva sa Yuri Termikanov. „Keď diriguje, pripomína to magické ponáranie sa do hlbín dávno strateného sveta. Je veľký dirigent, jeden z posledných obrov 20. storočia,“ zhodnotil pred šiestimi rokmi francúzsky Le Monde.
