Matia alias B-Complex: Život a hudbu vnímam ako synonymum

Pred dvoma rokmi nahrala skladbu s jednoduchým posolstvom „mít rád lidi“, témam, ktoré rezonujú súčasnou spoločnosťou sa však aktívne venuje aj naďalej. Slovenská producentka a dídžejka Matia Lenická alias B-Complex na ne zaostrí aj v pripravovanej relácii TV Pravda Latte Matiato.

15.10.2018 09:00
Matia B-Complex Foto: ,
Matia Lenická v bratislavskej Novej Cvernovke, kde v súčasnosti pôsobí.

Keď sme naposledy viedli rozhovor do denníka Pravda, hlavnou témou bola skladba Past Lessons For The Future a jej odkaz „mít rád lidi“. Išlo o reakciu na nenávistné prejavy v spoločnosti. Je to už viac ako rok a odvtedy spoločnosťou otriaslo mnoho zásadných udalostí. Ak by mala vzniknúť nejaká skladba, ktorá by ich odrážala, aké symbolické posolstvo by niesla?

Myslím, že „mít rad lidi“ je stále alfa a omega. A to aj v prípade, ak sa bavíme o marcových udalostiach. Ľudia sa radi vyhýbajú zodpovednosti. Veľmi ľahko nájdu vinníka, ľahko sa im na niekoho ukazuje prstom, a tým sa určí dôvod, prečo je situácia taká, aká je. Ale nikdy to nie je také jednoduché. Veľký problém je v tom, že sa nič nerieši. Je množstvo problémov, o ktorých vieme, ale zatvárame pred nimi oči. Čo je napríklad pozitívne na tom, keď sa Ficovi počas protestov niekto vyhrážal smrťou? Ak vychádzam z „mít rád lidi“, hovorím o tom, že keď má niekto silu a zodpovednosť, musí ju aj využiť a nielen vlastniť. Mnoho vecí u nás jednoducho vyhnilo až do štádia, keď museli ľudia vyjsť na námestia. Spoločnosť netvoria len lídri, ale my všetci, dôležité sú aj jednotlivé individuálne rozhodnutia.

Video

Vždy ste pripomínali, že je dôležité nezostať ticho a ozvať sa, a to sa týka aj umeleckej scény. Keď ste v marci iniciovali koncerty pre Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, pripomenuli ste, že umelci majú privilégium slobody v tvorbe. Zároveň by však malo byť ich zodpovednosťou, aby v čase krízy nezostali ticho. Splnili si v tomto smere podľa vás svoju povinnosť alebo ešte majú resty?

Mišo Kaščák mi to síce prisúdil, a ja si to naozaj vážim a teším sa z toho, ale z mojej strany tu musí byť objektivita. Myslím, že som bola skôr hlasom, ktorý mu pomohol sa rozhodnúť v čase, keď bol na vážkach. Ja sama nemám možnosti niečo také zorganizovať, aspoň nie v tom rozmere. Keď to zobral do svojich rúk, lepšiu úroveň to ani nemohlo mať. Mnohí z umelcov, ktorí tam vystúpili, vyrastali v období, keď hudba, kapely a speváci boli hlasom ľudu. V 90. rokoch to podľa môjho názoru bola aj kultúrna scéna, ktorá pomohla bojovať proti mečiarizmu a posunúť krajinu iným smerom. Kultúra mala dušu. Myslím, že to z našej generácie nevymizlo a reprezentujú to aj kapely ako Para či Korben Dallas. Tie koncerty boli veľmi dôležité, no bolo by ideálne, keby sa vtedy zapojili aj iné oblasti spoločnosti.

V tejto súvislosti mi napadá vyhlásenie českého hudobníka Tomáša Klusa, ktorý sa odhodlal k odvážnemu kroku – bojkotu všetkých médií spadajúcich pod impérium českého premiéra Andreja Babiša. Reagoval na to aj spevák Igor Timko, ktorý mu cez médiá odkázal, že politika na hudobnú scénu a vôbec zábavu nepatrí.

Znie to ako číry alibizmus. Hlavne treba spresniť, že Igor Timko nie je umelec, ale performer a medzi tým je obrovský rozdiel. Je tiež veľký rozdiel medzi hudobníkom a zvukovým technikom, maliarom či grafických dizajnérom. Nehovorím, že nemôžu byť rovnako kvalitné, ale k umeniu jednoducho patria aj názory a hodnoty. A to, že niekto hrá na gitaru a pýta sa, čím to je, ešte neznamená, že sa to aj dozvie… Pretože v skutočnosti to ani vedieť nechce. Pýtali ste sa, či si kapely splnili svoju spoločenskú úlohu a podľa mňa sa ku Koncertom pre Jána a Martinu prihlásilo dostatočne veľa relevantných hudobníkov. Svedčí o tom aj koncert v Gregorovciach. Merať takú dlhú cestu si nedovolí niekto, komu na tom nezáleží. To nie je koncert na Námestí SNP, kam si napríklad bratislavská kapela len odbehne. Účinkujúci dokázali, že to nie je o peniazoch, alebo o tom, že si urobia reklamu, ale že tomu skutočne veria.

Ako B-Complex sa aktívne venuje dídžejingu,... Foto: Milada Vigerová
b-complex Ako B-Complex sa aktívne venuje dídžejingu, popri tom má rozrobených niekoľko vlastných projektov.

Aktívne sa angažujete na viacerých frontoch, či už je to hudba, koncerty, diskusie alebo sociálne siete. Je pripravovaná relácia na TV Pravda možnosťou, ako rozšíriť svoju „pôsobnosť“?

S Pravdou som vlastne vyrástla, pretože otec tam pracuje už 30 rokov. Aj keď nemusím so všetkým súhlasiť – a priznám sa, že ani nie som človek, ktorý denne číta noviny – v novinárskom prostredí som vyrástla. Keď mi niekto dá takúto ponuku, znamená to, že sa ku mne hlási, a tým pádom sa hlási aj k tomu, čo sa snažím reprezentovať. Aj takto sa dá ukázať, že odlišnosť a inakosť existuje. Predsa len sa ešte raz vrátim ku Koncertom pre Jána a Martinu. Len ťažko si predstaviť situáciu, že v roku 1989 vyjde „transka“ na námestie a bude riešiť občianske záležitosti. Doba sa však mení a práve toto je ukážka toho, že nie menšina musí byť silná a musí si práva vydupať, ale väčšina ich musí akceptovať. Do relácie mám možnosť pozývať si hostí, ktorých považujem za dôležitých a s ktorými sa budeme snažiť – možno aj odľahčenejšou formou – rozoberať témy, o ktorých sa tak často nehovorí.

Nebude to teda len relácia o umení?

Veľmi zjednodušene pôjde o „pokec“. Prvá hostka bude Monika z tanečnej skupiny mondance. Momentálne účinkuje aj v šou Česko Slovensko má talent. Pochádza z hiphopového prostredia, ale v súčasnosti sa venuje tancu vogue, ktorý zase vychádza z komunity LGBT. Ako heterosexuálne dievča sa zrazu, bez toho, aby si to vôbec uvedomila, dostala do situácie, že viacerí jej tanečníci sú gejovia alebo lesbičky. Myslím, že je zaujímavé počuť človeka, ktorý žije v takomto prostredí. Je to žena, ktorá cestuje po Európe a po svete, je naozaj talent a z toho, čo ju baví, si dokázala vytvoriť životný štýl.

Čo sa týka komunity LGBT, na sociálnej sieti ste kritizovali iniciatívu Za slušné Slovensko, ktorá v júli tohto roka otvorene nepodporila Dúhový pride. Sklamali tým vašu dôveru?

Mnohí z hnutia vedia, čo skutočne znamená slušné Slovensko, ale ako skupina sa k tomu neprihlásili. Komunita LGBT pomáhala v marci plniť námestia, aktívne sa zapájala, no keď bol dúhový pochod, zrazu sa na nich zabudlo. Argumentom v tom prípade nemôže byť: „Veď sme sa neprihlásili ani k tradičnej rodine“. Ocitli sme sa v situácii, keď sa iniciatíva už netýka celého Slovenska. V rámci našej komunity tu bola historická možnosť na jej legitimizáciu. Keby na gejov či lesbičky niekto útočil, niekto by mohol namietať – ale to sú predsa ľudia, ktorí s nami stáli na námestiach, tí, ktorí chcú rovnako ako my bojovať s korupciou. No hnutie sa zachovalo alibisticky a zažmúrilo pred tým oči.

Vo svojom štúdiu v bratislavskej Novej Cvernovke. Foto: Pravda, Robert Hüttner
Matia Lenická Vo svojom štúdiu v bratislavskej Novej Cvernovke.

Cítite akúsi satisfakciu aspoň ako „rezidentka“ bratislavského kultúrneho a kreatívneho centra Nová Cvernovka, ktorá pochod podporila vyvesenou dúhovou vlajkou na budove?

Nová Cvernovka je fantastický projekt, veľmi sa z neho teším. Verím, že bude motorom aj pre iné komunity, mesto alebo celý kraj. Tu sa dá vidieť, ako veci môžu fungovať, keď nie sú ovplyvnené korupciou a keď sa ponúknuté zdroje využijú naplno. Z budovy, ktorá bola pred troma rokmi v katastrofálnom stave, je dnes kreatívne a kultúrne centrum, ktoré žije počas celého roka. Každú chvíľku sa tu niečo deje, či už prednášky alebo koncerty, a dokonca aj keď tu nijaké podujatie práve nie je, výtvarníci, dizajnéri či filmári vás veľmi radi zoberú na neoficiálnu prehliadku. Zdravím každého, koho tu stretnem, bez ohľadu na to, či ho poznám, alebo nie, a to pre mňa väčšinou nie je jednoduché. Človek sa ocitne v celkom inom svete, zrazu začne veriť, že veci sa dajú naozaj robiť aj inak. A dúhová vlajka na budove k tomu len patrí. Celé to vzniklo bez mojej iniciatívy. To je ten rozdiel, či sa veci zmenia, alebo nie.

Jednou z možností, ako vyjadriť svoj názor, sú aj sociálne siete. Nedávno ste však práve na Facebooku napísali, že ste len jeden krôčik od zmazania tejto toxickej platformy.

Facebook mi v roku 2006 ukázala kamarátka z Kanady a v podstate som sa tak stala jednou z prvých Sloveniek, ktoré ho využívali. V tom čase som to vnímala ako stránku, kde môžem zverejňovať fotky, no dnes som tam už 12 rokov a vidím všetky zmeny, ktorými prešla. Musím priznať, že stránkam Facebook a YouTube do veľkej miery vďačím aj za svoj hudobný úspech, pretože v momente, keď sa mi najviac darilo, neboli tieto platformy brzdené algoritmami. Obsah bol organický. To, čo ľudia chceli, tam aj našli a to, čo sa im páčilo, šírili prirodzeným spôsobom. Išlo o akúsi protiváhu štandardným médiám, kde človek veľmi ťažko dostal priestor. Aj moja hudba, ktorá nemusela vyjsť v žiadnom oficiálnom vydavateľstve, mala na YouTube cez milión videní, len preto, že o to bol záujem.

Matia Lenická je absolventkou VŠMU v Bratislave... Foto: Robert Hüttner, Pravda
Matia B-Complex Matia Lenická je absolventkou VŠMU v Bratislave a elektronickej hudbe sa venuje už od dvanástich rokov.

Kde je teda najväčší problém?

Myslím, že dnes je veľký problém hlavne v krajinách, kde angličtina nie je prvým jazykom. Vidíme to napríklad v situáciách, keď nahlasujeme zjavne rasistický kontext a Facebook ho nezmaže, zatiaľ čo niektorých ľudí dokáže zablokovať kvôli nejakej hlúposti. Jeho tvorcovia po rokoch zistili dôležitú vec – ľudia radi klebetia a fungujú na nich negatívne správy, čo je trend, ktorý silne ovplyvňuje aj obsah správ. A na tomto princípe podľa mňa funguje momentálne. Podporuje hádky, polarizáciu spoločnosti, vytvára tábory. Zarába na získavaní a predaji osobných informácií užívateľov. Stránky, ktoré sú pochybné a propagandistické, nezruší, lebo majú veľkú mieru aktivity ich užívateľov. Pre Facebook to znamená, že sa ľudia na stránku vracajú a vidia tam reklamu.

V roku 2015 ste prvý raz na verejnosti prehovorili o tom, že ste bi-gender, teda že sa prezentujete ako žena aj ako muž. Mám pocit, že záujem médií o vašu osobu sa odvtedy zvýšil, nielen v bulvárnych a mienkotvorných denníkoch, ale aj v lifestylových magazínoch. Venuje sa podľa vás tejto téme v spoločnosti viac pozornosti ako povedzme pred troma rokmi?

Publicitu som vnímala už v začiatkoch pri dídžejingu, aj keď teraz sa to prehuplo do trochu inej roviny. Témam, ktorým sa venujem dnes, som sa však venovala aj vtedy. O to ľahšie bolo pre mňa v júni 2015 spraviť coming out, pretože som si celý čas neprotirečila, ale naplno som ukázala zodpovednosť voči sebe samej. Bulvár, ale aj mienkotvorné médiá sa spočiatku zamerali čisto na to, že sa nejakej Slovenke/Slovákovi podarilo preraziť v zahraničí. No kým vtedy sa ma ako bieleho muža pýtali na ďalšie plány, dnes sa ma pýtajú, či plánujem založiť rodinu. No aj keď sa mnou počas najväčšieho úspechu niekto hrdil, vedela som, že ten istý človek ma môže odkopnúť v momente, keď sa naplno prejavím. Celkovo však mám pocit, že v spoločenskom kontexte sa stali tieto témy širšou záležitosťou. Vždy to bude mediálne zaujímavé, pretože šokujúce odhalenia veľmi ľahko získavajú pozornosť. Sama som pred pár rokmi bojovala s tým, aby bolo jasné, že nechcem získať len nejaké lacné body, že som to prosto ja.

Nie je trošku únavné, že vás stále pasujú do úlohy názorovej líderky? Človek akoby nemôže urobiť ani jeden chybný krok, pretože si na ňom hneď zgustnú neprajníci…

Je to nesmierne vyčerpávajúce. V poslednom čase som aj pár ľudí poslala do kelu a pokojne si za tým stojím. K mojim aktivitám ľudia zaujímajú rôzne postoje, niekto ma podporuje, pre iného som stelesnenie nejakej vymyslenej propagandy. Ale aj v LGBT komunite sú rôzni ľudia a len to, že je niekto iný, neznamená, že bude super tolerantný. Naposledy som mala napríklad konflikt s košickým Dúhovým pochodom a som veľmi rada, že sa situácia nakoniec vysvetlila. Som na to hrdá, aj napriek tomu, že som „bojovala“ s ľuďmi, s ktorými som ani bojovať nechcela. Niektorí ma od toho odhovárali, pretože vraj môžem poškodiť celú komunitu, no keď sa deje niečo, s čím nesúhlasím, kritika musí smerovať aj dovnútra. Debatovanie a mudrovanie mám rada, je však pravda, že v poslednom čase sa latka mojej trpezlivosti zmenšuje. Aktívne sa tomu venujem už asi tri roky a cítim, že by mi neuškodilo dať si mesiac-dva pauzu.

Zostáva pri všetkých týchto aktivitách čas aj na hudbu?

Ten si nájdem vždy. V Novej Cvernovke mám štúdio, ktoré dokončujem už vyše roka. Dostali sme tu totiž len holé steny a rozpočet takisto nie je neobmedzený. Mám však rozrobených niekoľko projektov. Vždy pracujem buď naplno, alebo nepracujem vôbec. Neviem robiť trochu. Hranie je navyše situácia, keď viem najlepšie konfrontovať ľudí s tým, čo zastávam. A všetky tie sprievodné aktivity? To nie je moja práca, je to balík všetko v jednom. Mala som aj obdobia, keď som sa venovala výlučne hudbe, no to pre mňa nie je cesta. Presuny z hotela do hotela, jedno hranie za druhým… Nemala som kedy žiť vlastný život a deficitom inšpirácie tak musela trpieť aj moja hudba. Život a hudbu vnímam ako synonymum.

Čo sa týka dídžejingu, máte stále mimoriadne nabitý program. Dá sa to skĺbiť s profesiou producentky?

Dídžejing a tvorba sú pre mňa dve také odlišné veci, že veľa zo svojich skladieb ako dídžejka ani nedokážem zahrať. Jednoducho na to nie je vhodný priestor. Tvorba je oveľa intímnejšia, vyžaduje individualitu, zatiaľ čo dídžejing je práve tá performancia. Dídžejský set musí mať dušu, ale cieľom je roztancovať ľudí. Keď hrám, chcem, aby sa ľudia v klube bavili, a nie, aby sa škriabali po brade a premýšľali, aj keď ten moment tam, samozrejme, byť môže. Nie vždy sa to dá skĺbiť dokopy, niekto je dobrý dídžej, ale neprodukuje kvalitnú hudbu, iný má zase doma množstvo výborných skladieb, ale nedokáže ľudí zaujať na parkete. Je na každom, aby našiel ten správny balans. Osobne ako veľkú výhodu vnímam to, že keď práve neprodukujem niečo nové, hudbe sa aj naďalej venujem. Už len cez samotný výber skladieb. Teší ma, keď na drumandbasovej párty zahrám Elvisa Presleyho a jeho Can't Help Falling In Love, ľudia sa zrazu pochytajú za ruky, za pás a začnú tancovať „slaďák“. Aj keď ide o niečo, čo sa bežne nerobí.

Dídžejka Matia Lenická (uprostred) hrala v... Foto: Michal Maroš
Matia Lenická Dídžejka Matia Lenická (uprostred) hrala v kluboch po celej Európe, ale aj na Novom Zélande či v Austrálii.

Naposledy zarezonoval Jan Werich. Plánujete aj do budúcnosti pracovať s textom?

Text je pre mňa veľmi dôležitý. Vyrastala som na hudbe Kryla a Nohavicu, kde bola hlavnou esenciou ich tvorba. Moja tvorba je však vyslovene netextová, a preto som rada, že som naposledy použila slová Jana Masaryka tlmočené Werichom. V budúcnosti by som však rada spolupracovala s nejakým spevákom alebo speváčkou na živom projekte. Stále na niečom pracujem, či už na vlastných skladbách alebo remixoch, no práve kvôli nedokončenému štúdiu v Novej Cvernovke sa môže zdať, že to neodsýpa, ako má. Musím však povedať, že moju hudobnú činnosť vnímam ako privilégium. Keby som už v živote neurobila ani jednu skladbu, tak to tak má byť. Motorom nemôže byť pocit, že musím. Tak či onak budem spokojná s tým, čo po mne zostalo, či už hudobne alebo inak.

Matia Lenická

Narodila sa 9. mája 1984 v Šali. Hudba producentky a dídžejky vystupujúcej pod menom B-Complex patrí k najúspešnejším slovenským vývozným artiklom. Absolventka VŠMU v Bratislave sa elektronickej hudbe venuje už od dvanástich rokov. Zlom v kariére prišiel v roku 2009, keď Hospital, jedno z najprestížnejších drumandbassových vydavateľstiev, zaradil na kompiláciu Sick Music jej skladbu Beautiful Lies. Ako dídžejka hrala v kluboch po celej Európe, ale aj na Novom Zélande či v Austrálii. V roku 2015 verejne priznala, že je bi-gender, teda že vo svojom tele má ženský aj mužský rod. V osobnom živote aj tvorbe sa aktívne venuje spoločenským otázkam, pričom spoločným menovateľom je tolerancia či obhajoba menšín.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com chyba Newsletter
Viac na túto tému: #B-Complex #TV Pravda #Latte Matiato