Piatimi skladbami nás zaviedlo na juh Európy, ba i do Mexika. Druhá časť smerovala Čarodejnou láskou od Manuela de Fallu k hudobnému crossoveru, keď v zvolenej symfonickej verzii part mezzosopránu zaspievala a zatancovala naturálnym, emotívne podfarbeným hlasom päťdesiatdvaročná Španielka Esperanza Fernández. Krátky, na efekt stavaný Danzón č. 2 od Mexičana Artura Márqueza preslávili venezuelskí mládežníci Gustava Dudamela, no snahu o ohnivú náladu preukázala aj Slovenská filharmónia pod taktovkou Georga Pehlivaniana. Najpôsobivejšie momenty večera však priniesol Nicolas Altstaedt ako sólista Koncertu pre violončelo a orchester č. 1 od Camilla Saint-Saënsa a Adagia s variáciami od Ottorina Respighiho. Senzitívna hra sólistu, kultivovaný zamatovo temný zvuk nástroja a výrazové formovanie oboch skladieb boli zážitkom.
K najsilnejším magnetom tohto ročníka patril návrat Petrohradskej filharmónie na čele s legendárnym, čochvíľa osemdesiatročným Jurijom Temirkanovom. Tri desaťročia na čele orchestra vytvorili silné puto budiace pocit, že dirigentské gesto je skôr symbolické. Temirkanov nepotrebuje taktovať, strážiť súhru, jemu postačuje náznaková vlna rukou, charizmatický pohľad vyžarujúci názor a prirodzený rešpekt. Obzvlášť v domácom repertoári. Rimského-Korsakovove Symfonické obrazy z opery Legenda o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fevronii a Čajkovského Symfónia č. 6 h mol Patetická nenechali nikoho na pochybách, že festival navštívil špičkový orchester, ktorý vie rovnako kultivovane vzplanúť do mohutných zvukových dimenzií, ako si vychutnávať filigránske farbičky najjemnejšej dynamiky. Nuž a bonusom bolo prvé stretnutie s technicky virtuóznym a rovnako citlivým Yefimom Bronfmanom v Prokofievovom 2. klavírnom koncerte g mol. Po štyroch dňoch sme počuli rovnakú skladbu v odlišných nuansách, no dišputa, či strhol väčšmi Igor Levit alebo Yefim Bronfman, je čisto akademická.
Ak výlučne ruská programová zostava je u Petrohradských filharmonikov mimo pochýb, tak Musorgskij, Rachmaninov a Prokofiev v podaní ostravskej Janáčkovej filharmónie budí otázniky. Ignorovanie domácej tvorby a ponuka danej dramaturgie (aj ich akceptácia zo strany BHS) je diskutabilná. S jednou výnimkou. Tou bolo frapujúce podanie Rachmaninovovho Koncertu pre klavír a orchester č. 3 d mol tridsaťjedenročným opavským rodákom Lukášom Vondráčkom. Považovať jeho výkon len za uragán brilantnej techniky, strhujúceho rytmu a široko nadýchnutých fráz by nepokrylo celkovú hĺbku pretavenia ťažkého diela do invenčne vybrúsenej, s orchestrom zohranej podoby. Ak Janáčkova filharmónia už samotným menom evokuje najväčšiu osobnosť moravskej hudby, bolo by namieste vymeniť Prokofievovu symfóniu č. 5 B dur, hoci poctivo pod taktovkou Ilana Volkova naštudovanú, za reprezentatívny opus z domácej kuchyne. Napokon, storočnica Československa by tiež mohla byť motívom.
