Niet pochýb o tom, že Dežo Ursiny bol mimoriadnym skladateľom, ktorý tiež ako jediný dokázal zhudobniť extrémne náročné texty Ivana Štrpku. Ursiny napriek svojej predčasnej smrti za sebou zanechal množstvo krásne farebnej a unikátnej hudby, ktorá tu zostane už naveky. A to aj vďaka filmu Mateja Beneša a Maroša Šlapetu Dežo Ursiny 70. Ten je zostrihom z októbrového koncertu z roku 2017 v bratislavskom Majestic Music Clube na počesť hudobníkovi.
Sú koncerty slabšie, lepšie, výborné a potom také, čo zostanú ešte veľmi dlho v pamäti, možno až do konca života. Októbrový koncert k výročiu Ursinyho nedožitej sedemdesiatky patril do poslednej kategórie, išlo totiž o hudobný sviatok. Beneš so Šlapetom tušili, že to tak bude a povedali si, že prenesú zážitok z preplneného klubu aj na plátno. Aj keď by nejeden skeptik povedal, že to bude nuda, fungovalo to. Je však úplne jasné, že si tento koncertný film užijú najviac zarytí fanúšikovia hudobníkovej tvorby. Pre tých neznalejších ide zase o vskutku výstižný, dramaturgicky dobre uchopený prierez Ursinyho kariérou, vďaka ktorému ho môžu diváci bližšie spoznať ako skladateľa. Zazneli skladby upravené pre sláčikové nástroje v podaní Moyzesovho kvarteta, ďalšie z muzikálu Peter a Lucia s textami Jána Štrassera, ale aj Ursinyho najznámejšie hity ako napríklad Tvár v zrkadle, Svitá, Hovor mi či Modrý vrch.
Film asi najviac pripomína záznam koncertu Hrana – Pocta Marekovi Brezovskému z roku 2011, ktorý sa tiež konal v bratislavskom Majestic Music Clube. Podobnosť tu nie je len v montáži, ale aj v hudobnej experimentálnosti a rozmanitosti. Mierne paradoxne hlavným mínusom filmu Dežo Ursiny 70 je, že netrvá dlhšie. Nejde teda o do bodky presný záznam celého koncertu ako v uvedenej pocte Brezovskému, ale len zostrih, čo nejedného milovníka Ursinyho hudby mierne sklame, keďže je možné, že práve svoju obľúbenú pieseň či piesne vo filme počuť nebude. Je tiež škoda, že sa režijná dvojica neodvážila zájsť ešte ďalej a neponúkla skvelý a rafinovaný náhľad do zákulisia, teda nedostala kameru k hudobníkom pred či po koncerte, ako to spravil ich kolega Patrik Lančarič v dokumente Hrana Rockument (2015), na ktorom práve Beneš so Šlapetom spolupracovali ako scenáristi.
Dvojica tak musela staviť jedine na dobre zvládnutú montáž. Tá našťastie odrážala tempo aj rytmus skladieb priam dokonale. Komorný a statický úvod čoskoro vystriedal dynamický strih vyvolávajúci napätie a skladby gradovali až videoklipovým spôsobom. Keď zase bolo treba spomaliť, stalo sa. Tvorcovia sa naozaj postarali o síce jednoduchú, ale účinnú a poctivú filmárčinu, ktorá krásne dopĺňala citlivosť, osobitosť a kvalitu jednotlivých hudobníkov na čele s Ursinyho synom Jakubom. Práve jeho hlas či výzor až mrazivo pripomínali jeho otca a umocnili zážitok na maximum. Plusom, ktorý však už majú na svedomí hlavne muzikanti, nie filmári, je, že viacero skladieb zaznelo v novom šate. Až mal divák po každej piesni nadšene chuť tlieskať, rovnako ako sa to robí na koncertoch. Nehovoriac o mnohopočetnom podupkávaní nohou či neustálom hýbaní sa na sedadle.
Je pravda, že Dežo Ursiny 70 mohol ponúknuť viac, byť komplexnejším, rozsiahlejším aj pútavejším filmom vymykajúcim sa z kategórie koncertný film, plátno mu však rozhodne neškodí a jeho hodnota je najmä v tom, že vôbec vznikol. Tvorcovia stavili na istotu, splnili účel a na konci predsa len hádam u každého diváka vyvolali jeden veľký blažený úsmev od ucha k uchu a chuť dať si hneď repete.
Hodnotenie Pravdy:
- 4 hviezdičky z 5
- Dežo Ursiny 70 / Slovensko, 2018 / réžia: Matej Beneš, Maroš Šlapeta /námet a scenár: Jakub Ursiny / strih: Matej Beneš / slovenská kinopremiéra: 13. decembra.
