Váš posledný album To the Bone je zároveň vaším najúspešnejším. Dosiahol 3. miesto v britskom albumovom rebríčku, 2. miesto v Nemecku a v auguste 2017 sa tiež dostal do desiatky najpredávanejších albumov v Európe. Je to tým, že je prístupnejší, popovejší, teda menej tvrdý ako predchádzajúce nahrávky?
Fakt, že piesne boli o niečo priamejšie a prístupnejšie pre poslucháča, tomu veľmi pomohol. Naozaj aj na koncertoch sa začalo objavovať mnoho nových fanúšikov. Ale tiež je pravda, že moja základňa fanúšikov sa v priebehu niekoľkých rokov stále zvyšuje, takže zakaždým, keď nahrám nový album, má väčší dosah ako ten predchádzajúci. Moja hudba má tendenciu vždy sa šíriť pomaly, a hlavne spôsobom, že jeden o nej povie druhému a ten zase ďalšiemu.
Na tomto albume ste spolupracovali aj so slovenským gitaristom Davidom Kollarom. Prečo ste si spomedzi všetkých záujemcov o spoluprácu vybrali práve jeho?
Milujem spôsob, akým David pristupuje k hre na gitare, pretože nedokážem poriadne určiť, o aký štýl ide. Ide o veľmi jedinečný prístup, sú tam prvky rocku, džezu, avantgardy či dokonca elektroniky. Je to úžasné, myslím si, že je skutočným hudobníkom 21. storočia.
Ste maximálne produktívny a máte nesmierne bohatú kariéru. Ako tvoríte? Ste ten typ, čo je stále nespokojný s výsledkom a dávate si s tým, čo vypustíte von, načas?
Pri písaní nového materiálu vždy bojujem, je to pre mňa vôbec najťažšia časť. Sťažuje sa to tým, že sa snažím vždy, každou novou nahrávkou, zlepšiť, posunúť, vyvíjať, meniť veci. Nemám totiž záujem robiť dvakrát rovnakú hudbu a opakovať sa. Snažím sa vždy nájsť nový prístup, nový hudobný slovník a nové témy alebo technológie a experimentovanie si vyžaduje určitý čas.
Vaša hudba je veľmi náročná z hráčskeho hľadiska a človek pri nej vlastne asi musí byť trochu perfekcionista. Nemali ste však niekedy na javisku pocit, že síce to, čo hráte, je z technického hľadiska takmer dokonalé, ale akoby vám unikala emócia či atmosféra daného momentu?
Nie, a je to aj tým, že v skutočnosti na javisku častokrát dosť improvizujem a mením piesne. Nie je to síce vždy perfektné a dokonalé, ale páči sa mi to. Prevažná väčšina gitarových sól je iná ako na štúdiovej nahrávke a dokonca niekedy pozmením aj samotnú štruktúru jednotlivých piesní.
Kto vás z hľadiska kompozície počas vašej kariéry najviac ovplyvnil?
Pravdupovediac ani neviem. Mojím najväčším hrdinom celkovo v rámci hudby je určite Prince. Jeho plagát som mal na stene počas dospievania, ale nie som si istý, či ma nejako ovplyvnil práve z hľadiska kompozície. No vzhľadom na to, že som známy najmä preto, že robím viac vážnejší konceptuálny rock, nahrávkou, ktorá kreovala moju hudobnú identitu, je Dark Side of the Moon od Pink Floydu. Počul som ju ešte ako veľmi malý, keď si ju púšťal otec. Práve odtiaľ pravdepodobne prišla idea rozprávať istý príbeh pomocou hudby. Spraviť z albumu neobyčajnú muzikálnu cestu, nielen poskladať nejakých desať piesní dokopy.
Vašou neoddeliteľnou súčasťou je kapela Porcupine Tree, ktorú ste založili ešte v roku 1987. Čo vnímate ako najväčší rozdiel v rámci sólového komponovania a koncertovania v porovnaní s obdobím Porcupine Tree?
Myslím si, že tam asi nie je príliš veľký rozdiel. To, čo robím teraz, vnímam ako isté pokračovanie toho, čo som robil aj s Porcupine Tree. Skladal a spieval som svoje piesne a mal som po boku skvelých muzikantov, ktorí ich vedeli interpretovať. Možno najväčším rozdielom je však predsa len to, že teraz sa môžem hudobne pohnúť viacerými smermi oveľa jednoduchšie. Porcupine Tree, ako mnoho iných kapiel, si vytvorila špecifický, definovateľný zvuk a tiež hudobné osobnosti. Bolo to síce dobré, ale tiež to začalo byť pre mňa trocha obmedzujúce. Ale aj keby som stále nahrával s Porcupine Tree, vzdialil by som sa od metalového štýlu. Cítil som totiž, že som to v rámci neho dotiahol najďalej, ako som mohol.
Môžu vaši fanúšikovia očakávať na bratislavskom koncerte aj skladby z obdobia Porcupine Tree?
Áno, na koncertoch hrám vždy piesne z celej mojej kariéry, teda aj z obdobia Porcupine Tree či projektu Blackfield.
Príležitostne píšete o hudbe aj do magazínov ako Classic Rock či Loudersound. Ako vnímate súčasnú experimentálnu a progresívnu rockovo-metalovú scénu vo svete? Koho by ste vyzdvihli?
Skúšal som o hudbe aj písať, ale zistil som, že je to pomerne náročné. Mám preto obdiv pre všetkých hudobných žurnalistov, ktorí sa tým živia. Čo sa týka otázky, úprimne tento smer teraz príliš nesledujem. Môj najobľúbenejší album za posledný rok je Negative od kapely Low. Ide o zvláštnu, no zároveň krásnu nahrávku. Tiež som momentálne veľkým fanúšikom new wave scény či klasickej hudby a soundtrackov. Konkrétne ma najviac zaujali Nils Frahm a Max Richter, páči sa mi, ako kombinujú tradičné vážne prvky s modernou elektronikou.
Vašu tvorbu zaznamenáva aj koncertný film Steven Wilson: Home Invasion z The Royal Albert Hall. Kto prišiel s týmto nápadom?
Eagle Rock, jeden z najväčších producentov koncertných filmov, sa obrátil na môj manažment s nápadom zdokumentovať show. Najprv som sa zdráhal, pretože som mal pocit, že je tu nejaký prvok kompromisu a nevedel som si predstaviť, ako sa atmosféra zo živého vystúpenia prenesie na diváka v kine. Ale naskytla sa šanca to urobiť na mojom obľúbenom mieste, v The Royal Albert Hall v Londýne, počas zhruba troch nocí. Použili sme pomerne veľa kinematografických techník ako rozdelené obrazovky, prekrytia, spomalené zábery či efekty rozmazania, čím sme sa snažili preniesť čo najdôveryhodnejšie atmosféru a pocity koncertného zážitku na diváka. A musím povedať, že som veľmi spokojný s konečným výsledkom.
Aké sú vaše najbližšie hudobné plány? Máte už nový materiál na ďalší album?
Mám, som zhruba v polovici procesu. Je to opäť veľmi odlišné. Nemôžem o tom vravieť príliš, ale ak boli moje posledné nahrávky istou referenciou na minulosť, najnovšia nahrávka bude veľmi súčasná, teda bude odrazom dneška. Uvidíme, ako to celé nakoniec dopadne. Nedal som si však deadline k dokončeniu, musí to prísť samo.
Anglický hudobník a producent Steven Wilson sa narodil v novembri 1967 v londýnskom Kingstone. O dvadsať rokov neskôr založil progresívnu rockovo-metalovú kapelu Porcupine Tree, ktorá ho najviac preslávila. Od roku 2001 pôsobí aj v projekte Blackfield spolu s izraelským rockovým spevákom Avivom Geffenom. Podieľal sa tiež na remastrovaní niekoľkých albumov kapiel Jethro Tull či King Krimson. Od roku 2008 má na konte päť sólových štúdiových albumov, pričom posledný z nich s názvom To the Bone vyšiel v roku 2017.
