Anglické texty sú už minulosť

Akú hudbu ste doma počúvali?

Peter: Heavy metal. Starší brat hral na bicích a bratranci v nás nechali rockový odkaz. Priviedli nás ku kapelám Led Zeppelin, Metallica, Deep Purple alebo Iron Maiden. Vyrastali sme v takom gitarovom ovzduší. Keďže otec spieval hity a učil sa ich hrať od kapely ABBA alebo BONEY M, aj takáto hudba sa u nás púšťala.

Viktória: Rodičia mali vždy blízko k hudbe. Otec hrával na gitare pri ohni, spievali sme si spolu s ním. A mama mi ako malej spievala každý večer pred spaním. Uspávanky a ľudovky. Doma nám často púšťali Scorpions, Helloween, ale aj Nohavicu alebo Nedvědovcov.

Kedy ste sa začali venovať hudbe?

Peter: Hudbu som mal doma odmalička. Otec bol spevák, s kapelou hrával na svadbách a zábavách. Muziku sme počúvali od rána do večera. Počas základnej školy som hral na husliach, neskôr som začal hrať na gitare a už sa to so mnou viezlo.

Viktória: Od šiestich rokov som chodila na klavír. V desiatich som prišla do obdobia vzdoru, keď som všetko odmietala. Nechcela som chodiť na klavír ani do školy. Je mi ľúto, že som nepokračovala, dnes by som mohla vedieť oveľa viac. Aj na spev som chodila len dva roky. Napriek tomu mi to dalo veľa, vďaka štyrom rokom klavíra sa viem teraz ľahšie zorientovať v notách, ktoré potrebujem pri učení sa na trúbke, a tie hodiny spevu mi pomohli k správnemu dýchaniu, čo je pri speve veľmi dôležité.

Foto: Dominika Kentošová

PBP-white-room 1 Vydanie albumu Labyrint by malo zavŕšiť koncertné turné po slovenských mestách.

Herci a niekedy aj muzikanti zvyknú svoje deti od umeleckej dráhy odhovárať. Vaši rodičia vám kariéru muzikanta odobrili?

Peter: S tým sa nedalo už nič robiť. Jedného dňa som sa rozhodol, že pôjdem študovať na konzervatórium a začal som poctivo cvičiť hru na gitare. Rodičia spočiatku chceli, aby som študoval aj iný odbor, ale to by som nezvládol. Mňa ani to konzervatórium ktovieako nebavilo… Cítil som sa v hudbe ako doma, vedel som, že budem muzikant.

Akú mali predstavu rodičia o vašom povolaní?

Peter: Podľa otca som mohol byť ešte masérom alebo farárom, vnímal to ako službu ľuďom, príjemné spojenie práce a zábavy. Snažil sa mi len uľahčiť život.

Chodili ste do kostola?

Peter: Nemohli sme, lebo rodičia boli učitelia. Aj pokrstený som bol načierno. Som veriaci, hoci nechodím do kostola.

Čo všetko predchádzalo vzniku kapely IMT Smile, ktorú ste zakladali?

Peter: Prvú kapelu Orfen sme založili s bratom na strednej škole. Vystriedalo sa v nej veľmi veľa známych muzikantov – Miro Tásler, Ivan Tásler, Tomi Okres, ktorý hrá teraz v Chinaski, Alexander Bárta alebo Rasťo Kopina… Tešili sme sa, že hráme peknú hudbu a po skúške môžeme spolu chodiť na pivo. Keď kapela zanikla, prešiel som do novozaloženej kapely IMT Smile.

Foto: Jano Stovka

izba 1 Peter Bič Project

Váš odchod z kapely IMT Smile v roku 2010 bol spojený s ambíciou uspieť na zahraničnom hudobnom trhu?

Peter: Nie, práve naopak. Pri tom veľkom humbugu, ktorý bol spojený s IMT Smile – veľa koncertov, neustále cestovanie – som si v Košiciach s kamarátmi založil kapelu, ktorá spočiatku nemala ani názov. Chceli sme si len občas zahrať po krčmách a v kluboch. Potom, čo na nás začalo chodiť stále viac ľudí, vydali sme album, na ktorom nám hrali rôzni hostia – Peter Lipa, Martin Husovský z Komajoty aj Rasťo Kopina z kapely Noc a deň. Začali sme tvoriť pesničky, ale bez ambícií hranosti v rádiách. Chceli sme robiť hudbu, ktorá nás baví, anglické pesničky, ktoré v tom čase rádiá nehrali. Lenže stalo sa to, s čím sme nerátali – našu pieseň Hey Now začali rádiá hrať a stala sa dokonca najhranejšou skladbou roka 2013. Zase sme boli na veľkých pódiách, koncertoch a cestách… Znovu sme do toho padli.

Už vtedy ste vedeli, že vaša kapela bude otvoreným projektom, do ktorého budete pozývať muzikantov z iných zoskupení?

Peter: Nerátal som vôbec s ničím. Všetko vznikalo nevinne, náhodne. Dlho sme nevedeli ani nájsť názov kapely. Koncertovali sme vždy pod iným menom a ľudia nevedeli, na koho vlastne idú. Keď sme začali hľadať nejaký seriózny názov, zhodli sme sa na tom, že kapela by mala niesť moje meno, keďže ľudia ma poznajú. Nemal som v pláne meniť zostavu, v ktorej boli ľudia, ktorých som mal rád, s ktorými som sa dobre cítil. Takto to fungovalo isté obdobie, ale dnes sa ukazuje, že sme skutočne projektom, celkom inou zostavou. Dášu Kostovčík nahradila Viktória Vargová, Matúša Pavlíka za klávesmi vystriedal Rasťo Boroš, na base hrá Tina Timková a na husliach František Jano.

Kde ste objavili Viktóriu?

Viktória: V jednej košickej kaviarni, kde som pracovala ako čašníčka. Peter tam mával stretnutia s kapelou pri kávičke. Zaujalo ho moje tetovanie notovej osnovy na hrudi. Pýtal sa ma, či mám niečo spoločné s hudbou. Keď som mu povedala, že rada spievam, rozhodol sa, že mi pomôže s vydaním singla. Kým sa tak stalo, v kapele nastali zmeny, odišla speváčka a Peter mi ponúkol spoluprácu.

Foto: Dominika Kentošová

coskoro-Dominika Kentosova 9 2 Pri nakrúcaní klipu k piesni Čoskoro si Dominika zahrala aj na trúbku.

Poznali ste Petrovu kapelu?

Viktória: Vtedy už áno, ale rovnako ako mnoho iných ľudí som pesničku Hey Now z prvého albumu Say It Loud pripisovala zahraničnej produkcii. Znela tak vynikajúco!

Nebol vabank zobrať neznámu a neskúsenú speváčku, ktorá si dovtedy spievala len doma?

Peter: Je pravda, že Viki si dovtedy spievala len doma. My sme boli už zabehnutá kapela, ktorá vydávala albumy a hrala na koncertoch. Svoju neskúsenosť kompenzovala talentom. To bolo zrejmé už z nahrávok, ktoré mi Viki poslala. V tom období som rozmýšľal aj nad zmenou štýlu hudby v kapele. Chcel som sa vrátiť späť k našim koreňom, k slovenským textom a hudbe. Viki sa mi do toho celého hodila. Svojím nádherným falzetom, zjavom aj osobnosťou. Oplatilo sa to. Ľudia ju veľmi dobre prijali. Majú radi jej hlas.

Aké pesničky boli na demo nahrávke?

Viktória: Poslala som Petrovi demo, na ktorom som spievala pieseň Wicked Game od Chrisa Isaaka, v sprievode klavíra. Peter: Dostalo ma to. Presne to som potreboval. Bolo to také nádherné, že sme pieseň nahrali dokonca aj na album.

Aké boli prvé spoločné koncerty?

Viktória: Mala som príšernú trému, ktorá ma obmedzovala. Nemala som žiadne skúsenosti, nevedela som, ako sa lezie na pódium, a už vôbec nie, čo sa tam robí. Bola a stále je to pre mňa obrovská škola. Všetci v kapele stáli za mnou, aj keď mi vypadol text alebo som mi stiahlo hrdlo a nevydala som ani tón. Priamy prenos a ja som len stála a odspieval to za mňa Peter. Napriek tomu, zakaždým keď stojím na pódiu, som za to šťastná a veľmi vďačná najmä Petrovi. Vďaka nemu môžem robiť to, čo ma baví a napĺňa.

Vďaka Viktórii ste teda začali spievať?

Peter: Áno, máte pravdu, vďaka nej, ale nie kvôli tomu vystúpeniu. Spievanie ma vždy lákalo. Piesne skladám a doma som ich spieval. Chcel som si to vyskúšať a Viktória ma presvedčila, aby som do toho išiel. Musím povedať, že nám ladia hlasy, čo je veľké plus. Takže stále chodím na spev a baví ma to.

Viktória: Veľmi sa teším, že Peter začal spievať. Páčila sa mi jeho zastretá farba hlasu. Keď sme si spolu spievali, veľmi pekne to znelo. Teším sa, že na novom albume máme krásne duetá.

Viktória, vy ste zase začali hrať na trúbke. Prečo ste si vybrali taký náročný nástroj?

Viktória: Je to skutočne zložitý nástroj, ktorý nádherne znie. Vôbec som netušila, že to bude až také náročné. Inšpirovala som sa Juliou Stone, ktorá tiež hrá na trúbke. Teším sa, že si na nej môžem zahrať aj na koncertoch.

Prispôsobili ste hudbu kapely hlasu novej speváčky?

Peter: Producent vždy musí skladať hudbu na telo – hlas speváka. Keďže môj bratranec Ivo mal blízko k funku, robili sme viac tanečnú hudbu. Aj preto, že Dáša Kostovčík mala vyššie položený hlas a spievala dobre po anglicky. Krásny, zamatový hlas Viktórie sa spojil s mojou predstavou vrátiť sa k slovenskej tvorbe.

Foto: Dominika Kentošová

PBP Dominika Kentosova 1 Viktória Vargová a Peter Bič

Album Labyrint sa nepodobá na vašu predchádzajúcu tvorbu…

Peter: Album Labyrint je skutočne prelomový. Začali sme na ňom spievať po slovensky, spolupracovať s textárom Vladom Krauszom, vymenili sme muzikantov. Ja som začal spievať, hrám na klavíri. Po dvadsiatich rokoch v tejto brandži som sa začal učiť niečo nové, aj ostatní muzikanti začali hrať na nové nástroje. Všetkých nás to veľmi baví, album nám dal vietor do plachiet, preto k nemu robíme aj turné.

Od začiatku máte vždy jasnú predstavu, ako bude album vyzerať?

Peter: Niekedy mám presnú predstavu, inokedy idem do toho strmhlav a netuším, čo sa bude diať, čo z toho vznikne. Konečná verzia albumu vzniká až priamo v štúdiu. Tak vznikal aj album Labyrint. Deväť piesní, z ktorých je šesť singlov – prvý singel Nedívaj sa tak už spred dvoch rokov.

Pieseň Čoskoro je hraná aj v rádiách. Ako vznikal ku nej klip?

Viktória: Natáčanie klipu ma veľmi bavilo. Nápad dostal Peter a nevedela som sa dočkať, kedy do toho pôjdeme. Horšie to bolo s ostatnými členmi kapely, ktorých sme museli presviedčať, aby na mňa sypali múku, liali mlieko, smotanu…

Peter: Klip Čoskoro je uletený, veľa ľudí ho aj nesprávne pochopilo. Pýtajú sa, prečo v ňom Viktórii ubližujeme. Chceli sme ním povedať, že človek neprechádza len ružovou záhradou, ale aj ťažkými vecami, ktoré ho posilnia. Ľudí, ktorých si vyberáme na výrobu klipov, si dnes už vyberáme starostlivejšie, obraz je totiž v dnešnej dobe veľmi dôležitý.

Pesničky sú poetickejšie, pomalšie, aké sú reakcie fanúšikov, ktorí boli zvyknutí na inú muziku?

Peter: Ľudia majú radi poetiku, chcú počuť príbeh. Myslím, že z piesní cítia úprimnosť pri skladaní, textovaní, nahrávaní.

Čím sú texty Vlada Krausza také výnimočné?

Peter: Má v sebe obrovskú dávku poetiky, ktorou vie vystihnúť pocit, v jednom slove zachytiť moment, ktorý si človek nesie po celý život. Je to jeden z toptextárov na Slovensku. Nie každému Vlado trafí text, lebo nie s každým sa mu dobre spolupracuje. Treba sa naladiť na rovnakú dĺžku. S Vladom sa stretávame, rozprávame sa o živote, o veciach, ktoré nás tešia a trápia. Potom je to až magické. S Viki sa rozprávame, o čom by mohla byť pieseň, pošleme mu nahrávku, nepovieme mu nič a dostaneme text, ktorý je presne o tom, čo cítime. Slovenčina je ťažký, prísny jazyk pre textovanie. Vlado má talent slovo do melódie napasovať tak, že to nie je trápne klišé.

Ktorá pieseň z albumu Labyrint je vaša srdcovka?

Peter: Stoj, to bol náš prvý duet. Momentálne je to aj náš nový singel a video k nemu sme nahrávali v Prahe s režisérom Jakubom Mahdalom. Tiež Tichá pieseň, ktorú sme venovali Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej.

Foto: Pravda, Robert Hüttner

peter bic project Nová speváčka Victoria sa stala súčasťou kapely pred tromi rokmi.

Viktória: Učarovala mi pieseň Čoskoro, ktorú sme už spomínali. Má silný text, ktorý sa spojil s hudbou a teší ma, že si v nej môžem zahrať na trúbke.

V skladbe Čoskoro cítiť tak trochu Gorana Bregovica. Čo všetko ovplyvňuje vašu tvorbu?

Peter: Všetko možné. Tým, že od detstva sme počúvali veľmi veľa muziky, je v nás veľa štýlov a žánrov. Vôbec sa nehnevám, ak niekto povie, že v našej tvorbe cíti Gorana Bregovica. Nikdy som nepočúval jeho platne ani nahrávky. Je mi blízka možno jeho melodika, lebo som z východu. Nedá sa, aby som nebol ovplyvnený ničím.

Všetko už bolo vymyslené…

Peter: … a treba z toho čerpať. Je krásne, keď môžeme do hudby pridať to svoje a vznikne niečo iné, posunie sa o niečo ďalej myšlienka alebo žáner.

Anglické texty sú už minulosťou?

Peter: Verím, že áno. Slovenčina znie v podaní Viktórie veľmi dobre, hoci po slovensky spočiatku nechcela spievať. Hanbila sa. A mne sa tiež spieva lepšie v rodnom jazyku.

Viktória: Vždy som si myslela, že keď spievam po slovensky, šušlem. Nikto mi to nikdy nepovedal, ale ja som to tak počula. Mamka sa z toho smeje, keď mi to pripomína. Nakoniec som rada, že sme sa rozhodli robiť piesne v slovenčine, aj ľuďom je bližšia ako angličtina, ktorej nie všetci rozumeli.

Peter: Vždy sme bojovali s tým, že nás ľudia nevedeli zaradiť. Dokonca nám niekde povedali, že Hey Now sme zahrali lepšie ako originál. Bolo to trápenie, nechcem už ísť tou cestou. Na koncertoch mi chýbalo aj to, že ľudia si s nami nevedeli pesničky zaspievať. To sa zmenilo. Je to iný pocit nielen pre nás, ale hlavne pre tých ľudí, že sa stotožnia s pesničkou, s myšlienkou, ktorú sme do nej vložili.

Máte vďaka slovenčine aj viac pracovných ponúk?

Peter: V Česku sme mali úspech už so spomínanou skladbou Hey Now a neskôr s Where Did You Go, ktorú už naspievala Viktória. Pred dvoma rokmi to bola najhranejšia pieseň. Chceli by anglický singel, lebo to u nich funguje. My však nechceme ísť touto cestou.

V ankete OTO ste sa objavili ako moderátor relácie 3 pódiá. Je to váš projekt?

Peter: Áno, tento projekt som vymyslel ja a som veľmi rád, že nám RTVS dala priestor na realizáciu. Mňa aj iných muzikantov vždy trápilo, že v televízii od čias Trianglu a Deky nie je priestor pre hudobníkov. Dlho bolo počuť hlasy, ktoré tvrdili, že hudba nepatrí na obrazovku, iba ak len nejaký podmaz. Ukazuje sa, že ľudia chcú vidieť muziku v jej autentickej podobe. Chcel som tiež, aby sa zmapovala hudba za posledných dvadsať rokov, aby bola zachytená v televíznych archívoch, aby sa mohli aj naše deti dozvedieť, čo sa hralo a spievalo. Muzikanti sa spočiatku báli, do čoho idú, ale veľmi si chvália, že sa môžu konečne porozprávať o hudbe. Sú voči mne veľmi otvorení, lebo som z rovnakej brandže. Dúfam, že sa podarí urobiť aj druhú sériu.