Barytonista Tomáš Šelc aj o tom, prečo niektorí umelci skončili za kasou v obchodných reťazcoch

Na webovej stránke máte zverejnený svoj program až do 12. apríla 2022, keď by ste mali spievať Stabat Mater s orchestrom FOK. Viete, koľko vystúpení vám padlo pre koronu?

Presne 29 koncertov, bolo to pre mňa strašné obdobie ničoho. Bežne bývam asi 200 dní do roka preč, a zrazu som bol doma tri mesiace. Takže už mám dvakrát umyté okná, urobil som jarné upratovanie, staral som sa o záhradu, ale napriek všetkej činorodosti mi spev veľmi chýbal.

Kedy vám zrušili prvý koncert?

V utorok desiateho marca som šiel autom do Prahy, kde sme mali mať v Rudolfine skúšku na koncert s dirigentom Václavom Luksom. Tesne pred Prahou mi zazvonil telefón: Koncert sa ruší.

Foto: Martin Popelář

Tomáš Šelc, Agamemnon V Ostrave hosťoval v opere Ch. W. Glücka Ifigénia v Aulide ako mykénsky kráľ Agamemnon.

Hneď vám napadlo, že sa začína zlé obdobie?

Veril som, že to bude trvať maximálne dva mesiace. Ale keď mi zrušili aj septembrový koncert v Miláne, pochopil som, že to nebude krátkodobá záležitosť. Zľakol som sa, a teraz som veľmi šťastný, že som zamestnaný v Základnej umeleckej škole v Senci a mám cez toto obdobie aspoň nejaký príjem. Pritom ma od učenia mnohí odhovárali. Takže počas koronaobdobia som on-line učil svojich žiakov spev. Okrem toho dirigujem aj spevácky zbor Nevädza v Stupave a zbor Stella v Senci.

Na vašej stránke som sa dočítala, že 31. mája ste mali on-line koncert – na programe bol Telemann, Bruhns, gregoriánske chorály. Čo vo vašom prípade znamená on-line koncert?

Už mi spev veľmi chýbal, všade v zahraničí sa robili on-line koncerty, tak som si povedal, že aj my také niečo podnikneme. S orchestrom Solamente Naturali a jeho vedúcim Milošom Valentom, ale aj so Schola Minor, kde je vedúca Sylvia Urdová, a v spolupráci s Hudobným centrom sme urobili koncert. Dva dni sme skúšali v rúškach, v deň D prišiel strihač, dvaja kameramani a celý program sme odspievali v rúškach v Kaplnke sv. Jána Evangelistu Františkánskeho kostola v Bratislave. Rúška sme museli mať, lebo sme boli viac ako piati. Náš on-line koncert zdieľali aj Slovenské inštitúty v Ríme, vo Viedni, v Berlíne a Paríži, čiže ho nakoniec videlo 8 000 ľudí. Na fanpage Solamente Naturali a Schola Minor záznam stále je.

Vystúpili ste aj v Litomyšli, takže festival Smetanova Litomyšl nakoniec nezrušili?

Nie, ale konal sa v obmedzených podmienkach. Z veľkých operných večerov boli koncerty. Ja som tam bol s dirigentom Václavom Luksom a jeho Collegiom 1704, v katedrále sme spievali diela Jana Dismasa Zelenku a pár ďalších. Toto boli po dlhom čase prvé vystúpenia, potom 15. a 16. augusta som mal vystúpenia v Banskej Štiavnici a Nových Zámkoch a najbližšie vystúpim 21. augusta v Dóme sv. Martina v rámci festivalu Viva musica! Veľmi som sa tešil, spev je pre mňa život, robím to srdcom. Po vypuknutí pandémie som sa zrazu nemal čo nové učiť a ostal som bezradný: čo budem robiť? Ešteže mi ostalo učenie na zuške, to ma veľmi baví. A tiež sa teším, že od septembra začnem učiť na cirkevnom konzervatóriu.

Na facebooku ste zdieľali zaujímavý článok z českej tlače, ktorého titulok hlásal: Ešte pred mesiacom spievali barokovú hudbu, teraz skončili za kasou v Lidli. Spomína sa v ňom príbeh huslistky Simony Tydlitátovej, ktorá sa hneď 13. marca šla zamestnať do tohto reťazca. Viete si predstaviť, že aj vy by ste niečo také urobili?

Simona je moja známa. Keby ma k tomu donútila finančná situácia, zrejme áno. Ale okrem hudobnej školy som aj absolventom obchodnej akadémie, to sú moje zadné vrátka. Hádam by som mohol pracovať v banke. Len si neviem predstaviť, že by som mal niekde sedieť osem hodín. Ja totiž stále niekde behám.

Ako vyzerá váš deň?

Každý je úplne iný, podľa toho, či som doma, učím alebo spievam. Keď mám fajn deň, vstávam o deviatej, idem na skúšku alebo koncert. V hektickejšie dni mám koncert plus učím, ráno si oddýchnem, pripravím si frak alebo smoking a noty. Raz som na Bratislavských hudobných slávnostiach zistil, že som zabudol manžetové gombíky do fraku, našťastie kolega mal náhradné – to už nikdy viac nechcem zažiť. Hrozilo, že budem spievať v tielku!

To je vaša nočná mora, zabudnuté gombíky, a nie, že zabudnete text?

Spievam z nôt, nanajvýš sa môžem niekam zahľadieť alebo sa z rozrušenia pomýliť. Raz som spieval vo francúzskom Nantes s filharmonickým orchestrom niečo od Mozarta, a zrazu mi vypadol text. Strašne som sa hanbil a s o to väčším nasadením som spieval, aby som zmenšil svoj trapas. Dirigent mi povedal: mali ste tam kiks, ale spievate srdcom, to je hlavné. Ľudia vždy vidia, či spievate pre nich, alebo nie.

Áno, musím vám povedať, že na vašom facebooku sa mi zdalo veľmi sympatické vaše vyjadrenie k tomu, keď ste získali významnú cenu Frica Kafendu za vynikajúce interpretačné výkony doma i v zahraničí. Napísali ste: „Ďakujem všetkým, ktorí mi verili a pomáhali, formovali a pozývali ma na koncertné a operné vystúpenia – táto cena patrí hlavne vám.“

Ja som len nástrojom, ktorý niečo odovzdáva. Keby nebolo tých ľudí, ktorí ma niekam zavolali a niečo ma naučili, žiadna cena by nebola.

A kto vás najviac naučil?

Najviac ma naučila moja prvá pani učiteľka Darinka Tóthová, ktorá bola žiačkou mojej profesorky na konzervatóriu. Obe ma formovali a na Vysokej škole múzických umení ma veľmi interpretačne obohatil Peter Mikuláš. On bol úžasný. A veľmi ma formovali aj nahrávky, ktoré som počúval. Mal som svojich obľúbených spevákov i speváčky, počúval som ich vo volkmene, neskôr na konzervatóriu som si kúpil nahrávač a nahrával som si všetky svoje hodiny s profesorkou. Nahrávky obľúbencov som porovnával s mojimi vlastnými nahrávkami, kriticky som sa hodnotil, a tým som spoznal vlastný hlas. Analyzovať sám seba je dôležité.

Foto: Anton Sládek

Gianni Schicchi, Tomáš Šelc V Pucciniho opere Gianni Schicchi v SND má dve postavy: lekára Spinelloccia a notára Sera Amantia di Nicolaia.

Ste z hudobnej rodiny?

Prababkini bratia boli Emil a Jozef Šamkovci. Emil Šamko bol muzikológ, prekladal opery do slovenčiny a odovzdával ich do SND. Aj Jozef Šamko bol muzikológ, prvý riaditeľ Slovenského hudobného fondu, písal knihy o skladateľoch. A mama spievala v detskom zbore v rozhlase. A ešte jedna zaujímavosť, môj dedo vyrastal v Skalici a pár domov od neho býval operný sólista Janko Blaho, ktorý k nim chodieval na vínko.

Čím vás očarila baroková hudba?

Všetkým, mám rád aj romantizmus a klasicizmus, ale barok musíte jednoducho cítiť. Niekomu sa zdá baroková hudba nudná, strohá, vraj všetko v nej je vypočítané. Ale pre mňa je v niektorých miestach silnejšia než romantická hudba. Už keď vám to hovorím, naskakujú mi zimomriavky.

A ako ste sa dostali k dirigentovi Václavovi Luksovi? Teraz s ním máte množstvo vystúpení.

Veľmi sa z toho teším, lebo to je ďalší človek, ktorý ma formoval a formuje. Svojou geniálnou muzikalitou ma za posledné dva roky veľa naučil. Keď pred časom robil v SND Vivaldiho barokovú operu Arsilda, písal som mu, či by som mohol prísť na predspievanie. Václav mi ani neodpísal, z čoho som bol nešťastný. Moja známa huslistka Ľubka, ktorá vtedy s ním hrala v orchestri Arsildu, mi konkurz vybavila, za čo som jej navždy vďačný.

Ako to dopadlo?

Keď som sa k nemu konečne dostal, povedal: rád budem s tebou spolupracovať, spievaš krásne. Bol som šťastný. S Luksovým Collegiom 1704 odvtedy, to bolo v roku 2018, spolupracujem. Vašek vie z ľudí dostať neuveriteľné výkony. Absolútne platí, že bez vynikajúceho šéfa neexistuje dobrá hudba. A on presne vie, čo chce. Skvelé bolo, že hneď, ako sa nám zrušil prvý koncert, písal všetkým, že ak by im chýbali finančné prostriedky, máme sa ozvať a skúsi nám pomôcť. Je aj veľmi ľudský. Apropo, na koncerte v Litomyšli som stretol aj Simonu Tydlitátovú a pýtal som sa jej: no čo, ešte robíš v tom Lidli? A ona: no jasné, aj ostanem. A stretol som aj ďalšiu hudobníčku – Dášu, tá zasa robí poštárku. Rozprávala mi, ako niekto posielal cvrčky, tie sa vysypali z balíka, a zrazu mali plnú poštu cvrčkov.

To sú celkom iné zážitky než hudobné, však?

Strašne sme sa smiali na tom, ako umelci, čo vystupovali všade po svete, robia práce, čo by nikdy nepredpokladali. Ale my speváci sme prispôsobiví. Niektorí si o nás myslia, že iba otvárame ústa a máme veľké honoráre. Lenže nikto nevie, koľko musím cvičiť a koľko času som preč od rodiny. Najhorší som mal asi rok 2012, vtedy som išiel štyrikrát do Ázie, bol som aj v Afrike, za ten rok som bol 260 dní mimo Slovenska a na záver roka som sa raz zobudil v hoteli a už som ani nevedel, kde som. Teraz sa veľmi teším, že v októbri by som mal spievať v Rudolfine Bacha a Zelenkovu Missa omnium sanctorum, obdeň ma čakajú Drážďany, potom dva dni voľno a ideme do Madridu… Medzi Rudolfinom a Madridom budem ešte učiť v zuške.

Foto: Pravda, Ivan Majerský

Tomáš Šelc Milovník barokovej hudby si aj rúško dal ušiť tematické - s notami a husľami.

Učenia sa za žiadnu cenu nechcete vzdať?

Nie, baví ma to a veľmi sa teším z pokroku svojich žiakov. Od septembra na konzervatóriu budem mať aj starších žiakov, z ktorých sa možno neskôr stanú moji kolegovia. Chcel by som si učenie ponechať, ak to budem zvládať a budú mi to akceptovať deti a rodičia. V zuške mám individuálne hodiny s ôsmimi žiakmi, najmladšia žiačka je 9-ročná a najstaršia je 64-ročná pani. A 22. augusta už začínam nahrávať cédečko, ktoré má vyjsť v októbri.

Ako sa bude volať?

Das romantische Lied aus Pressburg – Romantická pieseň z Bratislavy, nahrávku chystáme v spolupráci s Vladom Godárom. Práve on mi priblížil staršiu slovenskú tvorbu, ktorú som nikdy nepoznal, pritom by ju mal poznať každý. Nahrávku tohto CD nosiča podporila z verejných zdrojov Fond na podporu umenia, z čoho sa veľmi teším.

Vlado Godár je pre mňa ako Hansi Albrecht, ktorý si k sebe domov volal muzikantov a organizoval hudobné večery, zbieral noty. Vlado Godár k Hansimu tiež chodil. On sa niekoľko rokov venuje slovenskej hudobnej tvorbe, ktorá existuje len v manuskriptoch v múzeách. V roku 2011 mi dal skladby skladateľa, ktoré vyšli tlačou až v roku 2019. Takže ja som to nahrával z manuskriptov Vlada Godára, ktorý to prepísal z manuskriptov Alexandra Albrechta. Je to niečo nádherné.

CD sa volá Alexander Albrecht – Biographie. Som veľmi prekvapený, že my ako slovenský národ nevieme o našej hudobnej histórii veľa. Tu sú autori, o ktorých som predtým nikdy nepočul – pričom písali úžasné veci, Ladislav Stanček, Ján Móry… Teraz budem nahrávať Piesne z Bratislavy – od autorov, ktorí žili, tvorili a nahrávali v Bratislave. Takže tam bude Alexander Albrecht, otec Hansiho Albrechta, Štefan Németh-Šamorínsky, Ernő von Dohnányi, Ludwig Burger, Béla Bartók a Karl Mayerberger. Dohnányi napísal nádherný cyklus šiestich piesní, ktorý nikto nepozná a nespieva ho. Okrem Albrechta nič ostatné ešte nebolo nahrané.

Robíte teda záslužnú činnosť.

Tak ako Česi propagujú svojho Zelenku, ktorý väčšinu života prežil v Drážďanoch, prirovnávam ho k Händlovi, Česi s ním žijú, vážia si ho. Sú hrdí na svojich skladateľov ako Smetana, Dvořák. A my o svojich vieme čo? Vieme, že sme mali Suchoňa a Cikkera, ale nič viac. A pritom aj Ján Levoslav Bella napísal operu. Učili sme sa len to, že napísal operu Kováč Wieland – tú, mimochodom, preložil do slovenčiny môj prastrýko Šamko a je kdesi v SND. Pred dvoma rokmi sme v rozhlase nahrávali Bellove kantáty, tiež vďaka spracovaniu nôt Godárom, ale nikto o nich nevie, boli raz predvedené na BHS. Prečo si nevážime, čo slovenskí skladatelia urobili pre našu kultúru? Alexander Albrecht bol prvý profesionálny hudobník, ktorý veľmi pozdvihol naše hudobné dianie.

Dnes vystúpite v Dóme sv. Martina na koncerte, kde odznie Godárovo oratórium o vojne a mieri Querela pacis. To malo slovenskú premiéru ešte v roku 2010 na festivale Pohoda v Trenčíne. Čím sú témy oratória aktuálne, prečo by si ho ľudia mali prísť vypočuť?

Pretože ho skomponoval Vlado Godár, ktorý si zaslúži pozornosť hudobného publika. Je to človek, ktorý sa stará o slovenskú hudbu, o jej históriu aj budúcnosť. Organizuje aj festival Albrechtina, kde každoročne uvedie okolo 12 koncertov a slovenské skladby, ktoré nikto predtým nepočul. Čítal som si, o čom je moja ária v tomto oratóriu. Má číslo dva a volá sa Vojak – je až drastická. Text Jana Amosa Komenského je v latinčine, preklad znie: Kdy vojna má býti, verbují vojákův. Týchto zbroje pro obranu sau: šišák, rystunk, kterého částky sau: železný náhrdelník, prsník, karvaše, nakolený, rukavice železné s pancýrem a pavezau. Škodna zbroj jest: meč, kord a šabla, které do pochvi se strkují, a na pás anebo pantalýř zavěsují, meč oberučný a tulich… atď." Chceme to oratórium uviesť aj preto, aby z pandémie „korony“ nevznikla vojna. A mám krásnu historku z Pohody.

Sem s ňou.

Britský dirigent Andrew Parrott bol veľmi prekvapený, kam to dielo ideme premiérovať. Bolo to o polnoci, z okolitých pódií znela celkom iná hudba, a Parrott, svetová špička v starej hudbe, bol v úžase. Deň po tom som mal vystúpenie v Nemecku a cestou v noci, okolo tretej, som mal haváriu – zrazil som dva diviaky. Škoda bola 6¤000 eur, ale prežil som to v zdraví. Na premiéru tohto cédečka preto nikdy nezabudnem. Myslím, že odvtedy sme Querela pacis uviedli len raz na BHS.

V Dóme sv. Martina, kde teraz oratórium odznie, ste veľa ráz spievali?

Veľa ráz hlavne so Slovenským komorným orchestrom Bohdana Warchala. Teraz vystúpim s orchestrom Solamente Naturali a jeho umeleckým vedúcim, huslistom Milošom Valentom.

Ďalšia príležitosť počuť vás spievať bude na Bratislavských hudobných slávnostiach 4. októbra.

Budem spievať Rossiniho omšu Petite messe solennelle, čo je nádherná skladba, pre mňa niečo ako Händel v baroku. Milujem tú skladbu pre dva klavíry a harmónium alebo symfonický orchester. Už som to spieval niekoľkokrát v Slovenskej filharmónii aj v Nemecku, odporúčam vám to, príďte si to vypočuť buď 27.septembra do Nových Zámkov, alebo v októbri na BHS.

Foto: Archív Tomáša Šelca

Tomáš Šelc Spieva aj v Slovenskej filharmónii, najbližšie tam vystúpi 4. 10. na BHS.

Aký je to pocit, mať život naplánovaný až do roku 2022?

Super v tom, že mám prácu a viem, že je o mňa záujem. Ale človek nesmie ochorieť, je to aj zodpovednosť, musím byť k dispozícii. A to do môjho kalendára stále niečo pribúda. Stále chodia nové ponuky, ale musím si nechať ešte miesto na učenie.

Chodia vám vaši žiaci na koncerty?

Niektorí áno, deti prídu s maminou. Niekedy ich to ešte nebaví, sú viac na ľudovky, ale starší chodia radi. Ja sa zasa najviac teším, že na spev chodia preto, že to chcú sami a nie ich rodičia.

Počúvate v súkromí aj bežnú hudbu, ktorú hrajú rádiá?

Doma si sám pustím diskohity. Moji spolužiaci chodili s bielym šálom a kričali: ahoj, maestro. A ja som im na to hovoril: Nevolaj ma maestro, kým nedosiahnem to, čo Luciano Pavarotti. Ja žijem normálny život, keď prídem domov a nemusím spievať, tak nespievam. Pokojne si pustím aj Rytmusa. Počúvam všetko.

Nedávno krásne zrekonštruovali záhradu spomínaných Albrechtovcov na Kapitulskej ulici v Bratislave. Nechystáte tam nejaký koncert?

Dúfam, že tam budem na jeseň krstiť svoje cédečko.

Panuje medzi muzikantmi, ktorí sa venujú klasike, závisť alebo si prajú navzájom úspech?

Myslím, že by sme nemali závidieť. Skôr si vážiť toho, kto sa v dnešnej dobe dokáže klasikou uživiť, podporiť ho a dopriať mu úspech. Ale je veľa spevákov, ktorí závidia. Keď som študoval na konzervatóriu, chodieval som raz za mesiac spievať do Piešťan kúpeľným hosťom. Mali sme za to ako študenti dvetisícpäťsto korún. Raz nám jeden chalan vypadol, tak som zavolal spolužiakovi, či nechce ísť zaspievať štyri árie. A on na to: štyri árie pod desaťtisíc korún? Nejdem. Moja mama mi povedala, že môj hlas je úžasný a mám čakať na telefonát z La Scaly.

Asi čaká dodnes.

Iný mladík, ktorý dnes študuje spev v Nemecku, sa ma pýtal, čo by som mu poradil, aby spieval ako ja. Povedal som mu: nahrávaj sa a hľadaj chyby, určite nejaké nájdeš. Potom si prejdi áriu s iným spevákom, porovnaj si to a skús sa zlepšovať. Po týždni som ho stretol a spýtal sa, ako sa mu darí. Potešene odpovedal: „Som úplne geniálny. Počúvam svoj hlas, aj keď cestujem v autobuse.“ Tak som si povedal, že tomu niet ani rady, ani pomoci. Nedávno som na youtube našiel jeho nahrávku, a po piatich rokoch spieva celkom rovnako, žiadny pokrok.