Hrali ste už s mnohými kolegami violončelistami – v čom je toto kvarteto pre vás nové?
Každý nový súbor je v niečom iný, sú tam vždy iné hráčske štýly i ľudské charakteristiky…Najväčšie nóvum je ale asi česko-slovenská zostava.
O vás vieme, že ste víťaz súťaže Premio Valentino Bucchi v Ríme, učíte na VŠMU, organizujete hudobný život. Môžete priblížiť kolegov?
Jiří Hanousek je laureát Pražskej jari, sólový violončelista Ostravskej filharmónie, pedagóg Ostravskej univerzity. Aleš Kaspřík je dlhoročný a zakladajúci člen Wihanovho kvarteta, víťaza súťaží v Prahe, v Londýne a v Trapani. Ján Slávik je sólový violončelista Slovenskej filharmónie, člen Moyzesovho kvarteta, laureát súťaže v Eviane, pedagóg VŠMU.
Čo vás dalo dovedna? Ste kamaráti, alebo je to hudobný vkus?
Poznáme sa desaťročia, s Alešom a Jirkom sme konškoláci, bývali sme na jednom internáte v Prahe. Jirko býval vo vedľajšej izbe, takže sme mali dobre zmapované, čo kto študuje, na čom pracuje. A spomínam si, že naše prvé spoločné vystúpenie s Alešom bolo dueto na vojenskej katedre. Hrali sme tam Marsellaisu v úprave pre dve violončelá a bola to neskutočná zábava. No a Janko Slávik je mojím umeleckým partnerom od počiatkov Cellomanie, čiže viac ako dvadsať rokov.
Čo majú všetci violončelisti spoločné?
Ťažko povedať jednou vetou, každopádne sme my, viacerí slovenskí čelisti, začali pred veľa rokmi organizovať festivaly, hrať spolu, jednoducho nesedieť doma a čakať na príležitosti. Asi nás štyroch spája vášeň pre svoj nástroj a aj veľké kamarátstvo.
Vyžaduje si hranie v kvartete prispôsobivosť? Kto šéfuje?
Prispôsobivosť je základom v komornej hre, je to dialóg, nie diktát. Myslím, že v našom súbore vládne demokracia, každý má k hre čo povedať. Je fajn, že sa nikto len „nevezie“. Samozrejme, že sa aj povadíme, sme dosť temperamentné povahy, teda až na Jirku, ten upokojuje. Vyslovené šéfovanie sa v našom kvartete nepraktikuje, ale keď treba niečo vybaviť, tak to obyčajne pristane u mňa na stole.
Ako dlho ste pripravovali tento album? Je veľa fanúšikov violončelistov?
Kostru repertoáru CD sme si naživo obohrali, keď sme pri storočnici vzniku Československa boli na turné od Islandu cez Nórsko, Fínsko až do Estónska. Album sme nahrali v januári, potom prišla korona, takže vychádza až teraz. Uvidíme, čo bude ďalej. Violončelo je veľmi obľúbený nástroj, ľuďom pripadá spevné.
Štiavnický Festival peknej hudby ste museli zrušiť. Plánovali ste aj iné koncerty?V akej situácii vás zastihli nové karanténne opatrenia?
Tešíme sa, že CD vyšlo, i keď od nahrania albumu až po vydanie uplynulo pol roka. Nič to, v dnešnej situácii sa ťažko dá niečo precízne naplánovať, ale budeme rozmýšľať aj o novom CD, keďže koncerty prakticky nie sú. Repertoáru na druhé CD máme dosť. V prvom rade však chceme koncertovať, hrať naživo, azda vyjde náš veľký projekt v Spojených arabských emirátoch na budúci rok. Ak sa bude dať, zahráme aj doma, napríklad na festivale Divergencie v Skalici.
