Do siedmeho roka existencie vstúpilo mužské spevácke okteto Danubius Octet Singers pripomenutím 100. výročia úmrtia gen. Milana Rastislava Štefánika. Teleso v roku 2019 vystúpilo na celoštátnej spomienke pri mohyle na Bradle, ako aj na reprezentačnom podujatí vo francúzskom Meudone a na ďalších domácich podujatiach. 140. výročie narodenia generála Štefánika mali uzatvoriť koncertom v polovici októbra v Nitre v rámci festivalu Nitrianska hudobná jeseň s hudobno-slovným pásmom s Božidarou Turzonovovou Veriť, milovať, pracovať – lásky M. R. Štefánika. Žiaľ, pre pandémiu koronavírusu bol posledný koncert v Novom evanjelickom kostole v Bratislave na Legionárskej ulici začiatkom septembra.
Vraví sa, že želanie je otcom myšlienky. Kto je duchovným otcom myšlienky vzniku vášho telesa?
Daniel Simandl: Náš oktet mal svoj promočný koncert v bratislavských Klariskách v júni 2013 v rámci podujatia Noc hudby. Koncertu samozrejme predchádzala niekoľkotýždňová príprava, vrátane výberu spevákov, voľby repertoáru a samotného skúšobného procesu. Tam sme si potrebovali najprv overiť, ako to bude fungovať, ako budú hlasy spevákov spolu ladiť, ale aj ako budú ľudia spolu vychádzať. To je v takýchto komorných telesách mimoriadne dôležité. Bol som teda otcom myšlienky založenia mužského speváckeho zboru – a jeho „zostručnenej“ verzie na oktet bol spevák Jaroslav Pehal.
Foto: archív
V oktete ste, logicky, ôsmi. Akým spôsobom ste vyberali interpretov, obsadzovali ste miesta konkurzom, alebo šlo najmä o priateľské a kolegiálne vzťahy, ktoré zohrali rolu pri skladaní zboru?
Jaroslav Pehal: Boli to predovšetkým priateľské vzťahy, väčšinou sú to moji bývalí spolužiaci z bratislavského Konzervatória. Tých mladších zasa vybral Daniel Simandl, ktorý ich poznal ako študentov spevu na Konzervatóriu, kde pôsobí ako pedagóg operného štúdia. Pri založení okteta sme chceli ísť profesionálnou cestou. Od začiatku sme dbali na to, aby všetci jeho členovia boli buď absolventmi alebo poslucháčmi Konzervatórií alebo hudobných univerzít. Bolo veľmi dôležité vybrať také hlasy, ktoré budú spolu dobre znieť hudobne, ale v rámci telesa musí fungovať aj určitá ľudská súhra.
Základ repertoáru telesa tvorí slovenská hudba, Suchoň, Bella, Schneider-Trnavský a ďalší, ale neobchádzate českú a ani svetovú tvorbu. Podľa čoho si vyberáte?
D.S.: Ešte počas mojich študentských čias ma mimoriadne oslovila mužská zborová tvorba majstra Eugena Suchoňa, ktorú som mal možnosť čiastočne spoznať počas hodín zborového dirigovania. Konkrétne to bol cyklus O horách na vynikajúce texty Rudolfa Dilonga. Tento cyklus vo mne tak zarezonoval, že sa stal podstatným spúšťačom myšlienky založenia mužského speváckeho zboru v Bratislave. Postupne som sa zoznamoval s neuveriteľne širokou paletou mužskej zborovej tvorby slovenských, ale i českých a svetových skladateľov. J.P.: Keďže od roku 2011 žijem a umelecky pôsobím prevažne vo Viedni, kde sa venujem svetovému opernému repertoáru, veľmi mi chýbal kontakt so slovenskou hudbou a s koncertným životom na Slovensku. Bol som jeho súčasťou ako študent spevu a neskôr ako umelec na voľnej nohe. Preto som veľmi privítal Danielovu myšlienku venovať sa hneď od začiatku založenia okteta slovenskej národnej hudbe. Neskôr sa táto cesta pre nás ukázala správnou, pretože v rámci rôznych štátnych sviatkov a výročí sme prezentovali práve slovenskú národnú hudbu na profesionálnej úrovni.
Vaše koncerty odzneli a diváci ich mali možnosť počuť od francúzskeho Meudon (kde svojho času pôsobil práve Štefánik), cez Prahu a Litomyšl, Bratislavu, Galantu až po Viedeň. Aké sú odozvy v jednotlivých krajinách?
D.S.: Keď sme zakladali naše okteto, ani nám nenapadlo, že budeme mať vyše stovky koncertov doma i v zahraničí. Dokonca naše prvé kroky s Eugenom Suchoňom viedli, paradoxne, podľa hesla doma nikto nie je prorokom na festival do Nemecka a do Českej republiky, kde nás prišiel nahrať naživo dokonca Český rozhlas stanica Vltava. Z toho vzniklo naše prvé CD A capella pur. Postupne sa oživil záujem aj zo strany slovenských hudobných festivalov a regionálnych organizátorov kultúrnych podujatí.
Na naše koncerty spočiatku chodila najmä staršia generácia, pretože mnohí si ešte pamätali zo svojej mladosti niektoré nami interpretované diela, alebo ešte osobne poznali majstra Suchoňa ako pedagóga. Neskôr sa už ale začali objavovať aj mladšie ročníky. Zaujali ich historické témy a osobnosti, ktoré sme v našich programoch reflektovali, ako Milan Rastislav Štefánik v podaní herca Juraja Hrčku a autentické zborové skladby so štefánikovskou tematikou.
Pred niekoľkými rokmi ste prezentovali dokonca výchovné koncerty pre mládež s názvom Piesne na teraz. Darilo sa vám mladé publikum hudobne vzdelávať?
J.P. Piesne na teraz je názov rovnomennej zbierky básní Jozefa Miloslava Hurbana. K jeho výročiu sme v roku 2017 kreovali program, ktorý sme okrem oficiálnych osláv v jeho rodnom Hlbokom prezentovali na viacerých miestach. Aj formou výchovného koncertu pre mládež, organizovaného Maticou slovenskou v Galante. Je zaujímavé, že na tzv. slovensko-maďarskom juhu je oveľa vyšší záujem o takýto druh podujatí, dokonca aj zo strany škôl. Mladé publikum reaguje vždy veľmi spontánne a je veľmi úprimné. Myslím si, že študenti v Galante si odniesli z koncertu niekoľko informácií doplnených o hudobný zážitok z dobových spevov revolúcie 1848. Také spievali Hurbanovi súputníci. To sú zážitky, ktoré v učebniciach dejepisu nenájdu.
Oktet má za sebou vyše stovky verejných vystúpení, vydal niekoľko CD so zborovou tvorbou. Má zmysel v tejto dobe ešte vydávať CD, keď väčšina hudby sa už streamuje online?
D.S.: Naše prvé CD A cappella pur bolo nahraté naživo v Českej republike v roku 2014. O tri roky neskôr sme si dopriali štúdiovú nahrávku, ktorá vznikla v interiéri Empírového divadla v Hlohovci a nesie názov Slovenská pieseň podľa rovnomenného Suchoňovho zboru na slová Jána Smreka. Toto CD obsahuje viaceré raritné a nikdy nevydané tituly ako skladby Jána Móryho, alebo náročný mužský zbor Štefánik – Mali sme Sokola od Mikuláša Schneidra-Trnavského. Premiérovo zaznel na odhalení mohyly na Bradle v roku 1928 a odvtedy ho nikto neuvádzal a nebol ani nahratý. Medzitým sme ešte realizovali živú DVD nahrávku z malého evanjelického kostola v Bratislave z roku 2015, ktorá bola venovaná 200. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra. Štúrovská hudba je takisto veľkou neznámou. My sme ju oživili tam, kde Štúr študoval a pôsobil.
Určite má význam nahrávať CD aj v dnešnej dobe, pretože online priestor je už absolútne preplnený. Ľudia v ňom strácajú orientáciu a fajnšmekri sa postupne vracajú dokonca aj k LP platniam a k audiokazetám. Aj CD je už viac-menej historickým nosičom. Ja osobne uprednostňujem reálny zvukový nosič, ktorý mám možnosť si ohmatať, ovoňať, ktorý obsahuje aj mnoho cenných informácií v booklete, ktoré bežne na internete nemá poslucháč možnosť získať.
Už od roku 2017 spolupracujete s herečkou Božidarou Turzonovovou, ktorá sprevádza vaše vystúpenia hovoreným slovom. Kto koho oslovil na spoluprácu?
J.P.: Pani Turzonovová síce nespieva, ale je veľmi muzikálna a počas svojej dlhoročnej kariéry sa neraz stala vo filme opernou speváčkou. Či už to bola filmová Tosca s Petrom Dvorským, alebo filmová verzia Rusalky režiséra Petra Weigla, kde stelesnila postavu cudzej kňažnej. Vrcholom však bola jej nezabudnuteľná Božská Ema z filmu Jiřího Krejčíka z roku 1979, kde stvárnila českú primadonu svetového mena Emu Destinnovú. Bola to náhoda, ktorá zahrala do našich karát. Pani Turzonovová nás počula na vystúpení, ktoré sa jej veľmi páčilo. Mali sme možnosť sa s ňou osobne zoznámiť, z čoho vznikla krásna spolupráca až do dnešných čias. Mali sme spolu možnosť realizovať niekoľko hudobno-literárnych pásiem, v ktorých bola tematicky spojená hudba s umeleckým slovom. Najvýznamnejším bolo naše vystúpenie na Národnom festivale Smetanova Litomyšl v roku 2018, ktoré bolo venované práve Eme Destinnovej.
Práve s Božidarou Turzonovovou ste realizovali vo viacerých slovenských mestách cyklus Slovenské Vianoce. Aká bola odozva?
D.S.: Najväčší problém u nás je presvedčiť organizátorov v regiónoch, aby si vybrali práve náš program. Konkurencia najmä zo strany ľahšej múzy a populárnej hudby je vysoká. Žiaľ, organizátori majú tendenciu skôr preferovať to, čo poznajú a o čom si myslia, že im prinesie plnú sálu. Ak sa nám však podarí presvedčiť ich a pozvú nás, sami sú prekvapení, že sála je plná a odozva publika vynikajúca. Staršia generácia hercov a hudobníkov spomína často ako prejazdili stovky kilometrov po Slovensku za svojím publikom a pani Turzonovová nemá problém s nami ísť dokonca do Michaloviec či do Gelnice – na otočku. Tento rok, žiaľ, nevieme predvídať a aj keď niečo dohodnuté bolo, tak sa to zrušilo alebo zruší kvôli pandemickým opatreniam.
Tento rok oslavujeme 250. výročia narodenia L. van Beethovena. Súbor pripravil cyklus koncertov aj k tomuto velikánovi svetovej hudby.
J.P.: Pokiaľ ide o Beethovena, plánovali sme uskutočniť program z jeho zborovej tvorby, avšak pandémia nám zamiešala karty inak. Keďže opatrenia neboli jasné a ani predvídateľné, koncerty sme napokon redukovali na Beethovenovu piesňovú tvorbu pre sólový spev v mojom podaní a klavír v podaní Daniela Simandla. Pripravili sme ich v krátkej „pauze“ opatrení v septembri v Mirbachovom paláci v Bratislave v spolupráci s hercom Jurajom Hrčkom. Čítal z mimoriadne zaujímavej korešpondencie L. Van Beethovena. Program mal svoju reprízu aj na Slovenskom veľvyslanectve vo Viedni.
V rámci koncertov odzneli spomienkové koncerty na počesť Cyrila a Metoda, Mozarta, Beethovena, Štefánika, Krasku, Hurbana či Štúra. Vyberáte jednotlivé osobnosti na základe ich výročia alebo sa tvorí dramaturgia takpovediac na objednávku?
D.S.: Je to kombinácia oboch faktorov. Podstatná je ale objednávka, pretože sa vždy musí nájsť zanietený človek, ktorý organizuje podujatie, na ktorom chce mať niečo autentické, historické a nie čistú komerciu na spôsob dedinskej zábavy. Našou snahou je uviesť pri konkrétnej príležitosti alebo konkrétnom sviatku či výročí niečo, čo obsahovo, či hudobno-historicky súvisí s danou tematikou. Neraz totiž bývame svedkami, že pri príležitosti cyrilo-metodského výročia znejú talianske operné árie, alebo, nedajbože, populárna hudba.
V nedávnom programe venovanom Milanovi Rastislavovi Štefánikovi sme naštudovali a novodobo premiérovali skladby, ktoré spomína vo svojej knihe jeho študentská láska Lola Šetelíková ako tzv. „jeho piesne“. Mal ich rád a musela mu ich spievať vždy, keď ju prišiel navštíviť do Prahy z Paríža, ako aj mužské zbory a piesne jeho osobného priateľa Mikuláša Schneidra-Trnavského. Práve v tomto programe mala veľký zástoj aj pani Turzonovová, ktorá čítala z autentických spomienok Loly Šetelíkovej a priblížila tak Štefánika publiku netradične, ženskými očami.
