Rodina Larinovcov pochádzala z Ruska, Sergej sa narodil 9. marca 1956 a vyrastal v Lotyšsku, neskôr v meste Gorkij (dnešný Nižný Novgorod), ako sám vravel „v obyčajnej sovietskej rodine“. Študoval francúzštinu so zameraním na prekladateľskú činnosť na Pedagogickej univerzite v Gorkom, popri štúdiu spieval v školskom speváckom krúžku. V roku 1978 ho prijali na Štátne konzervatórium (v Rusku vysoká škola, pozn. red.) vo Vilniuse, kde študoval u litovského tenoristu prof. Virgilijusa Noreiku. Vo Vilniuse debutoval v roku 1981 v Štátnom divadle opery a baletu vo úlohe Alfréda v Traviate.
V roku 1989 naštudoval rolu Hermana v Pikovej dáme v Opere SND s litovským dirigentom Jonasom Alexom, ktorý mu sám túto náročnú úlohu ponúkol a stal sa hosťujúcim členom súboru Opery Slovenského národného divadla. Bratislava sa stáva od tohto roku pre rodinu Larinovcov novým domovom.
Od roku 1992 bol stálym členom operného súboru SND v Bratislave, ktorá sa mu stala odrazovým mostíkom pre ďalšiu medzinárodnú kariéru. Onedlho spieval v Budapešti Verdiho Silu osudu, neskôr vo Viedni na záskok rolu Lenského a jeho výnimočný hlas mu čoskoro otvoril dvere aj na ďalšie operné pódiá – vystupoval najmä s ruským, francúzskym a talianskym romantickým a veristickým repertoárom v Metropolitnej opere v New Yorku, na Salzburskom opernom festivale, v milánskej La Scale, v Nemeckej štátnej opere v Berlíne, v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, v parížskej Národnej opere a v londýnskej Covent Garden. Jeho spevácky talent oceňovalo nielen publikum, no i poprední svetoví dirigenti – napríklad aj Riccardo Muti, Claudio Abbado, James Levine či Zubin Mehta.
V Metropolitnej opere v New Yorku alternoval s Plácidom Domingom vo Verdiho Sile osudu, na iných scénach aj hviezdnym Lucianom Pavarottim. Tenorista Sergej Larin zomrel 13. januára 2008 vo veku nedožitých 52. rokov v Bratislave.
Foto: Anton Sládek
Na výnimočného speváka sme zaspomínali s manželkou Lilijou Larinovou, tiež bývalou sólistkou opery SND a jeho opernými kolegami – Evou Šeniglovou a Martinom Babjakom.
Lilija Larina, manželka Sergeja Larina
Keďže ste tiež speváčka, ako ste sa vlastne s manželom zoznámili? Bolo to v divadelnom či opernom prostredí, alebo vás osud zviedol dokopy iným spôsobom?
S manželom som sa zoznámila vo Vilniuse, keď som tu svojho času študovala spev na vysokej a Sergej sem prišiel študovať k profesorovi Noreikovi. Manžel prijímaciu komisiu veľmi prekvapil svojim rozsahom a najmä cítením hudby, no nepoznal noty. Takže musel absolvovať predprípravné kurzy, ktoré absolvovali ľudia, ktorí dovtedy nemali vyštudované konzervatórium alebo žiadnu vokálnu či hudobnú prípravu. Ja už som tu rok študovala, mala som síce vyštudované zborové dirigovanie, ale vokálnu prípravu som taktiež nemala. Zoznámili sme sa na večierku, kde sa na začiatku školského roka stretávali ročníky. A my sme boli prvý a druhý prípravný kurz a mali sme spoločnú „žúrku.“ Sergej nevedel po litovsky, pre mňa však bola ruština takmer rodným jazykom, tak sme sa pustili do debaty v ruštine. Vtedy začalo naše kamarátstvo, a neskôr sme sa stali manželmi.
Ako si váš manžel, resp. ako ste si vy zvykali na Slovensko? Vnímali ste určité rozdiely medzi nami a Litvou, resp. Ruskom?
Áno, určité rozdiely tu boli. Keď porovnáme vtedajšie Rusko (okrem Moskvy a kedysi Leningradu, dnes Sankt-Peterburgu), Litva dosahovala veľmi dobrú úroveň . My sme boli viac takzvané severské štáty a skôr sme sa porovnávali so Švédskom či Fínskom a pre Rusko boli Litva, Lotyšsko a Estónsko veľmi atraktívne.
Keď prišiel Sergej študovať do Litvy, v podstate už tam bol v cudzine. Na Slovensko sme si však zvykali pomerne rýchlo, nebolo to príliš ťažké. Najprv sa človek musí zoznámiť s jazykom, s ľuďmi, zvyknúť si na ich charakter, a na spôsob komunikácie a fungovania života. Náš prvý rok bol možno o niečo ťažší, ale potom už to išlo dosť rýchlo. Ale určite som nemala pocit, že by to na Slovensku bolo diametrálne odlišné od Litvy.
Aký bol Sergej Larin operný spevák, to mohol spoznať nielen operný svet. Aký bol Sergej Larin manžel, aký bol človek v súkromí, doma, mimo svetiel reflektorov?
Foto: rodinný archív
Sergej bol veľmi pozitívny. Predstaviť ho človeku, ktorý ho nepoznal, nie je jednoduché. Bol skvelý manžel a neuveriteľný človek, zhovorčivý a ku všetkým príjemný. Rozhľadený a vzdelaný bol nielen v umeleckej oblasti. Mal veľmi široký záber záujmov – od pečenia, háčkovania, majstrovania (hlavne v audio oblasti), až po medicínu a astronómiu – bol to naozaj renesančný človek, ktorý veľmi miloval divadlo a kino. Menej ho lákala príroda – tam som ho musela vytiahnuť proti jeho vôli, volala som ho „asfaltový kvietok“ (smiech.) Po jeho smrti mi známa hudobná kritička pani Mojžišová napísala list, za ktorý som jej bola veľmi vďačná. Stálo v ňom okrem iného, že je jej nesmierne ľúto, čo sa stalo. A že som mala obrovské šťastie, že som po jeho boku mohla stráviť toľko rokov. Áno, mala som to obrovské šťastie a som veľmi vďačná Bohu a osudu, že to takto mohlo byť.
S manželom ste sa stretli aj na pódiu v niektorých operných inscenáciách, akým bol speváckym partnerom, kolegom?
Myslím, že sme spolu spievali už vo Vilniuse vo Verdiho Traviate, neskôr sme sa spolu stretli ako kolegovia v operách Maškarný bál či Don Carlos. V roku 1992 to boli Hoffmanove poviedky od Offenbacha, ktoré režíroval nezabudnuteľný Jozef Bednárik.
Spoločne sme uviedli aj veľa koncertov, napríklad aj Mozartove Requiem, Beethovenovu 9. symfóniu, či Orffovu Trionfo di Afrodite. Aký aký bol Sergej manžel, taký bol aj spevácky a herecký kolega. Nepretvaroval sa, divadlo neskutočne miloval a odovzdal sa mu nie stopercentne ale tisícpercentne. Možno hral svoju postavu, niekedy aj negatívnu, ale vo všetkých jeho postavách prevládala láska k ľuďom, k javisku, k divákom, k hereckému partnerovi. Ako doma, tak aj na javisku, bol vždy ohľaduplný a citlivý, všímavý. Pomáhali sme jeden druhému a takto sme fungovali doma aj v divadle.
Foto: rodinný archív
Mal manžel nejaké zvyky pred predstavením, bol napríklad poverčivý?
Nie, to určite nič také (smiech), ani nemal špeciálne maniere. Pred predstavením bol skôr neskutočne nervózny a napumpovaný adrenalínom a plný energie. Kým nevyšiel na javisko, nevedel obsedieť na mieste a pobehoval po divadle – doslova lietal po chodbe, po šatni hore dolu, na javisku bol už doslova pred začiatkom predstavenia.
Spievalo sa aj u vás doma, alebo skôr vládlo v domácnosti ticho?
Čo sa týka spevu, u nás sa doma naozaj veľmi veľa spievalo a to skoro každý deň. Keď náhodou bolo dva-tri dni ticho, bol to zázrak. Na dovolenke sme snáď boli dokopy trikrát, v kuse to bol spev, spev, spev a práca nad novými rolami, čiže voľna sme si príliš neužili.
Jediné, čo manžel nerád počúval, boli speváci, keďže nechcel kopírovať ich štýl a chcel mať originálny hlasový prejav. Veľmi rád počúval symfonickú hudbu a zrejme cítil hudbu viac z dobrých nahrávok symfonických orchestrov a dirigentov. Obľuboval napríklad aj filmovú hudbu, aj žáner new age, či relaxačnú hudbu, mal napríklad rád aj zvuk tamtamov. Miloval všetko, čo sa týkalo umenia a jeho dejín, samozrejme hudbu, výtvarné umenie, čokoľvek spojené s umením – napokon on sám bol súčasťou umenia.
Jeho jazykové znalosti boli naozaj široké, vyštudoval francúzštinu a ovládal aj mnohé ďalšie jazyky…
Čo sa týka jazykov, Sergej mal naozaj široký prehľad. Na strednej škole sa povinne učil nemčinu, potom nastúpil na vysokú školu, kde bola prvý jazyk francúzština a druhý angličtina. Neskôr sa sám pustil trochu do španielčiny, medzitým sa naučil v Litve veľmi dobre po litovsky. Spomínal, že keď boli na stáži vo Francúzsku, vraj si ich plietli s Belgičanmi. (smiech) Niekde mám aj jeho staršie interview pre litovskú televíziu, kde som ja ako Litovčanka nepočula v jeho jazyku takmer žiadny prízvuk, takže klobúk dole. Rozumel, samozrejme, aj češtine, a hovoril veľmi dobre po slovensky.
Do akej miery je znalosť jazykov dôležitá pre operného speváka – nielen s ohľadom na jeho medzinárodnú kariéru ale aj na interpretáciu a dikciu toho ktorého jazyka pri opernom speve?
Foto: rodinný archív
Znalosť cudzích jazykov je pre každého operného speváka absolútny základ. Ak hovoríme akýmkoľvek jazykom, určite nehovoríme ako papagáj, bez toho, aby sme si uvedomili zmysel slova, či vety. Hovoríme a intonujeme tak, ako to cítime. Zdôrazňujeme tie slová, ktoré chceme zdôrazniť a presne takto isto to funguje aj v speve. Vždy, samozrejme, zdôrazňujeme aj frázu, pretože keď skladateľ píše v danej reči áriu, pieseň či vec pre zbor, vždy zvýrazňuje slová, ktoré v tom jazyku sú dôležité a ktoré sú vrcholom danej frázy.
Čo by poradil Sergej Larin mladým začínajúcim operným spevákom?
Určite by im poradil, ak už sa rozhodli pre túto profesiu, mali by sa venovať hudbe na sto percent. A nie, ako to občas vidíme, že dnes idú mladí adepti spevu na párty, zajtra si dajú oddych a pozajtra sa im zas nechce. Na prvom mieste je práca a vzdelanie, pretože keď chcete niečo dosiahnuť, musíte sa tomu odovzdať na tisíc percent.
Poradil by im vážiť si ľudí, ktorým veríte a vážiť si pripomienky, ktoré vám dávajú. Občas možno nadávame na kritikov, že niečo nechápu a nech sa na pódium postavia sami a nech to skúsia zaspievať lepšie. Nie, kritik nemusí zaspievať, on musí počuť, tak ako vokálny pedagóg. Musí viesť speváka smerom, kde cíti, že má rezervy a môže to spraviť lepšie. Spev je totiž niečo neuchopiteľné. Spevák nemá ako udrieť kláves ako na klavíri, ani rukou, ani nohou a dokonca ani bránicou, lebo dýchajú pľúca a nie bránica. Musí udržať v tele pozíciu, postaviť „kostru“ tak, aby vytvoril tón, ktorý bude počuť nielen v prvom rade, ale aj v tom poslednom. A toto zvládnuť je niekedy ako kúzlo v Harry Potterovi – buď trafím alebo nie (smiech). Poradil by im učiť sa jazyky a vážiť si každého, ktorý je skúsenejší ako my. A určite by im poradil milovať ľudí okolo seba.
Barytonista Martin Babjak, operný spevák
Foto: Wikipedia/Pavol Frešo
Sergeja Larina som po prvýkrát v živote videl a počul spievať v Slovenskom národnom divadle v inscenácii Piková dáma v hlavnej tenorovej úlohe Hermana. Táto opera bola jeho konkurzné predstavenie v našom divadle. Bolo to, myslím, v roku 1989, to už som bol angažovaný v súbore SND aj ja. Môj prvý dojem z jeho speváckeho umenia bol ohromujúci. Spevácka energia, ktorá sa liala z každého tónu maestra Larina, sa vrývala priamo do srdca poslucháča. Potom už jeho talent nezadržateľne postupoval z Bratislavy na veľké svetové scény celého sveta. A Sergej bol taký veľkorysý, že Bratislave za to, že mu dala takú obrovskú príležitosť odraziť sa ďalej, z vďačnosti ostal navždy verný. A kedykoľvek, keď sa vrátil zo svetových javísk na javisko SND, vždy odviedol perfektný spevácky výkon. A nielen preto ho bratislavské obecenstvo nesmierne milovalo.
Aj ja som mal tú česť mnohokrát stáť po Sergejovom boku na scéne SND a učiť sa od neho spievať nielen s rozumom, ale i s veľkou, niekedy až živočíšnou energiou, avšak dobre kontrolovanou technikou speváckeho umenia. Sergej bol nielenže sám vynikajúci operný spevák, ale vedel sa veľmi úprimne podeliť o svoje majstrovstvo aj s inými kolegami, ktorí prejavili záujem o jeho rady a skúsenosti.
Sergeja Larina som poznal a vždy vnímal ako veľkého profesionála, ktorý nielen ako umelec, ale aj ako človek v bežnom živote bol priateľský, s veľkým zmyslom pre humor a hlavne vždy bol optimista a dobre naladený. Rozdával okolo seba vždy úsmev a radosť zo života. Každého človeka, bez ohľadu na jeho spoločenské postavenie, si vážil. Ale jeho najväčšou povahovou črtou bola láska k blížnemu, tak ako to učia múdre knihy sveta. Na roky spolupráce na scéne SND so Sergejom Larinom, ktoré mi na moje veľké šťastie boli dopriate, nikdy nezabudnem. Česť jeho pamiatke!
Sopranistka Eva Šeniglová, sólistka opery SND
Moje prvé stretnutie so Sergejom Larinom bolo v rámci BHS (1989) v predstavení Piková dáma, kde Sergej spieval Hermana a ja, mladá začínajúca elévka v rámci rýchleho záskoku maličkú postavu Prilepy. Neskôr sme spolu spievali v Strassburgu, kde s predstavením Mozartovho Idomenea hosťovala opera SND a Sergej si sem prišiel svojho Idomenea odpremiérovať.
Nasledovali Bednárikove inscenácie Don Carlos a Hoffmanove poviedky. Tu sme vytvorili dvojicu Hoffman – Antónia. Alternantom mu bol jeho krajan Igor Jan. Bolo zaujímavé mať dvoch partnerov rozdielneho charakteru, spôsobu hry, typu hlasu. S každým sa hralo inak.
Sergej bol na javisku veľmi vnímavý, vedel navodiť úžasnú atmosféru. Už vtedy sa mu otváral celý svet, bol spevák svetovej úrovne a takýto spevák vás vždy vyprovokuje vydať zo seba maximum. Inscenácia Straussovej Ariadny na Naxe, kde stvárnil postavu Bakchusa, bola jeho poslednou na doskách opery SND. Rada spomínam na skúšobný proces tejto inscenácie, bol dlhý, ale veľmi detailný. Všetci sólisti sme museli byť od prvej skúšky až po poslednú denno-denne na pľaci. Práve tu sa odvíjali naše dlhé debaty, a to nielen o speve, divadle, hudbe, ale aj o bežnom živote i jeho veľkej záľube v zbieraní LP platní a náramkových hodiniek.
Často som svojim študentom spevu dávala spievať ruské romance (z čoho bol veľmi nadšený), občas som potrebovala poradiť či už s výslovnosťou, prekladom, alebo interpretáciou a on bol vždy nápomocný. Osobne mi daroval svoje CD ruských romancí so slovami „nechcem byť neskromný, ale toto cédečko je to najlepšie čo sa týka Čajkovského romancí, čo v tejto dobe vyšlo.“ Po vypočutí CD som mu dala za pravdu. Je mi ľúto, že odišiel tak skoro, že operný svet prišiel o vynikajúceho umelca, no najmä úžasného človeka.
Ocenenia Sergeja Larina
- 1995 – Zlatá medaila Giuseppe Verdiho, Vojvodstvo Parma
- 2001 – Medzinárodná cena Luigiho Illicu za prínos k opernému umeniu
- 2003 – Dôstojnícky kríž Rádu litovského veľkokniežaťa Gediminasa
