Juraj Valčuha – prvý Slovák, ktorý diriguje berlínskych filharmonikov

26.11.2011 16:16
Koncert pod taktovkou Juraja Valčuhu odznie v...
Koncert pod taktovkou Juraja Valčuhu odznie v nedeľu večer v historickej budove SND. Začiatok je o 19.30 h. Autor:

Hviezda mladého dirigenta Juraja Valčuhu strmhlavo napreduje. Svojou charizmou si už podmanil celý rad svetoznámych orchestrov. A začiatkom októbra si ako prvý slovenský dirigent získal dôveru berlínskych filharmonikov. Po dlhom čase, ktorý Valčuha trávil v prostredí špičiek svetovej symfonickej hudby, predstúpi pred domáce publikum. V nedeľu večer na BHS v historickej budove SND predstaví svoj domovský orchester Sinfonica Nazionale della RAI Torino spolu s bulharským klaviristom Evgenim Bozhanovom.

Čím si vás získal práve turínsky orchester?
S týmto orchestrom spolupracujem už takmer šesť rokov. Od prvého okamihu sme si padli do oka. Potom som sa do Turína vracal pravidelne, až kým mi v roku 2009 neponúkli miesto šéfdirigenta. Od začiatku mi bolo jasné, že má orchester RAI Torino veľký potenciál. Je to teleso verejnoprávnych médií RAI Italia a RAI Internazionale, každý koncert počujú poslucháči rádií v priamom prenose, veľa z nich si nahráva aj televízia. Takže hráčov „špehujú“ týždeň čo týždeň mikrofóny, musia si stále udržiavať vysokú úroveň. Navyše orchester má veľmi široký repertoár.

Aký?
Od tej najstaršej hudby po súčasnú. Prichádzajú ho napríklad dirigovať špecialisti na barokovú hudbu a orchester je jedným z organizátorov festivalu súčasnej hudby RAI NuovaMusica Torino. Hráči poznajú všetky štýly naprieč storočiami a dá sa s nimi veľmi efektívne pracovať.

Začiatkom októbra vás pozvali dirigovať berlínskych filharmonikov, aby ste zastúpili dirigenta Bernarda Haitinka. Z nečakanej spolupráce sa stal úspech, kritika píše o vašom koncerte ako o udalosti sezóny. Čo to pre vás znamená?
Hrať s orchestrom Berlínskej filharmónie je splnenie sna každého dirigenta. Bol to aj môj veľký sen, ešte dnes si spomínam, ako som s profesormi na škole sledoval a študoval všetky tie slávne Karajanove koncerty na videu… Dnes je už tento orchester iný, ale stále suverénne patrí prinajmenšom do prvej päťky pomyselného svetového rebríčka.

Zmenilo vás to?
Človek sa dostane do kontaktu s tou najvyššou úrovňou, ktorá sa dá dosiahnuť, alebo inak, ku ktorej sa treba nejakým spôsobom prepracovať. Inšpiruje ma, ako berlínski filharmonici nikdy nezostali stáť na jednej úrovni, to ich sústavné napredovanie a sebazdokonaľovanie.

Ovládate niekoľko rečí. Existuje národný rukopis orchestrov jednotlivých krajín? Je paralela medzi jazykom a interpretáciou hudby?
Všetko je dané školami a pedagógmi. No v konečnom dôsledku cítenie hudby vyplýva naozaj z jazyka. Na svojom orchestri silno vnímam vplyv taliančiny – to, ako jej spevnosť inklinuje k opernému umeniu. Moji hráči prežívajú legato úplne inak ako hudobníci v iných krajinách. Majú dokonale vrodené cítenie pre cantabile, všetko to ide cez hlas. A aj napriek tomu, že sa svet globalizuje a v orchestroch sú ľudia rôznych národností, tradícia orchestrov mať vlastný charakteristický zvuk sa stále uchováva. Jeden hudobník nezmení prejav telesa, ktorý sa buduje roky.

Okrem dirigenta?
Orchester je vlastne obrazom dirigenta, ktorý pred nim stojí. A dobré orchestre dokážu reagovať na tých najrôznejších dirigentov a na ich osobitné prístupy.

Americkí kritici opisovali vaše vystúpenie v Disney Concert Hall v Los Angeles, ako keď maliar maľuje na obrovské plátno. Ako vnímate podobné metafory?
Je to subjektívny pocit recenzenta, ani zďaleka to takto nevnímam. Naša tvorba sa začína skúškami, na ktorých sa tvrdo pracuje. Vyžaduje to obrovské sústredenie a profesionalitu dostať sa do jednotnej hudobnej myšlienky.

Tlieskajú vám nielen diváci, ale aj hudobníci v orchestri. Stáva sa vám to naozaj pravidelne?
Dá sa to tak povedať. Najmä s orchestrami, kde ma pozývajú rok po roku – ako je napríklad Mníchovská filharmónia, kde som vlani bol dvakrát, alebo vo Philharmonia London, ale aj v Pittsburgh Symphony a National Symphony vo Washingtone. A tlieskal mi aj môj orchester, keď som chodil do Turína ešte len hosťovať. Je to, samozrejme, skvelý pocit. Potlesk orchestra svedčí o tom, že hudobníci oceňujú príjemnú atmosféru našej spolupráce, ktorá mohla byť náročná, ale dosiahli sme želaný súzvuk.

Vo svojom mladom veku ako prekonávate počiatočnú nedôveru svetových orchestrov?
Ak človek príde pred orchester pripravený, s jasnou myšlienkou, čo chce dosiahnuť a ide si za tým, muzikanti to vedia oceniť. Počiatočná nedôvera a prvý kontakt, keď nevieme, čo môžeme od seba navzájom očakávať, sa rýchlo prenesú do pracovného naladenia. Ide sa priamo k hudbe a nedôvera sa prekoná sama.

Aký je kľúč vášho programu na BHS: Rossini – Chopin – Rachmaninov?
Rossinim reprezentujeme Taliansko. Navyše je jeho predohra Viliam Tell taká malá symfónia v štyroch častiach, v ktorej sa môžu predviesť sólisti niekoľkých nástrojových sekcií. Začína sa to violončelami, potom je pastorálna časť – flauta a sólo anglického rohu, potom nastupujú „plechy“. Chopinov klavírny koncert je už tradičná, ale stále prekrásna skladba pianistickej literatúry. A Rachmaninovu Symfóniu č.¤3 som vybral, lebo ju mám veľmi rád. Aj samotný Rachmaninov ju mal radšej ako svoju 2.¤symfóniu, ktorá je oveľa známejšia. Tretia sa nehráva často, pre orchester je dosť náročná, tak ju chcem predviesť aj slovenskému publiku. Samozrejme, celá skladateľova tvorba je komplikovaná. Rachmaninov bol klavírny virtuóz, a preto z jeho rúk iná ako virtuózna hudba vzísť ani nemohla.

S mladým bulharským klaviristom Evgenim Bozhanovom ste už odohrali rad koncertov. Ako ho hodnotíte?
Je to vynikajúci hudobník, ktorý nazbieral tie najrôznejšie inšpirácie a vplyvy, a teraz sa vôbec nedá nikam zaradiť – do žiadnej zo známych klavírnych škôl. Naozaj sa oplatí vypočuť si ho.

Hrávate v zahraničí slovenských skladateľov?
Slovenský skladateľ sa dostane do sveta len vtedy a vďaka tomu, ak ho budú sústavne hrať u nás doma. Hrať aj nahrávať. Ak skladateľa na Slovensku pravidelne nehrajú, má mizivú šancu zaujať v zahraničí. Slovenskí interpreti si vlastne nevybudovali nejaké meno, za ktoré sa môžu postaviť. Napríklad tak ako Fíni za svojho Sibelia, ktorý dokázal tento tiež 5-miliónový národ pozdvihnúť. Dnes všetci ľudia, milujúci hudbu, vedia, kde sa nachádza Fínsko. Česi tiež majú zopár takýchto osobností, ale Slováci si podobne zvučné meno zatiaľ nevybudovali, alebo ho prehliadli. Ak naši interpreti nebudú hrať našich skladateľov, len ťažko sa to zmení k lepšiemu.

Juraj Valčuha (1976) študoval dirigovanie v Petrohrade u Iľju Musina, v roku 1998 odišiel do Paríža a študoval u Janosa Fürsta. Spolupracoval okrem iného s takými telesami ako Orchestre et Opéra National de Montpellier, Orchestre National de France, Gewandhaus Leipzig a Swedish Radio Orchestra, Philharmonia London, Los Angeles Philharmonic, s Mníchovskou filharmóniou, so Staatskapelle Dresden, s Rotterdam Philharmonic, Pittsburgh Symphony, National Symphony Washington DC. Čakajú ho premiéry s Concertgebouw Orchestra v Amsterdame, Boston Symphony, Cincinnati Symphony; New York Philharmonic a San Francisco Symphony. V októbri prvý raz predstúpil pred orchester Berlínskej filharmónie, s ktorým naštudoval skladby Webera, Sibelia a Čajkovského.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk