Le Payaco robí "starú hudbu“, s odkazom na 60. roky, ale stále zniete mlado. V čom je to tajomstvo, že si robíte svoje a ľudia o vás vedia?
To je pekná otázka, ďakujem. To, ako znieme, je výsledkom spolupráce s výnimočnými ľuďmi, s najlepšími zvukármi a určite v tom hrá veľkú rolu aj podobný hudobný vkus, chuť experimentovať a stále skúšať niečo nové. Náš zvuk sa prirodzene vyvíja, ale tým, že sme nikdy nemali ambície znieť trendovo, dodnes obchádzame mnohé vymoženosti, ktoré ponúka digitálne nahrávanie.
Najdôležitejšie je pre nás znieť na nahrávkach tak ako na koncertoch a na koncertoch tak, ako znieme na nahrávkach. Aj so všetkými chybičkami. Preto nahrávame spolu naraz a nie samostatne, inak by sa stratila iskra, čaro momentu, duša kapely, život. Vždy nás veľmi poteší, ak niektorá z nových skladieb zarezonuje. Nerobíme to plánovite, nekalkulujeme, iba si robíme svoje. Cez hudbu a texty vieme najlepšie pomenovať naše pocity a reagovať na naše vnútorné aj vonkajšie svety. Keď sa naše pocity a videnia stretnú, vznikne niečo neopakovateľné, niečo, čo nás povzbudí a ženie kapelu k novej tvorbe.
Kapela je spolu už 25 rokov, aj keď po desiatich rokoch ste si dali pauzu. Prečo?
Mať kapelu, ktorá je postavená na viacerých spevákoch a autoroch je to, po čom som vždy túžil. V podstate to je „beatlesácky model“. Boli sme spolu desať rokov takmer každý deň. V priamom prenose sme videli, ako sa nám menia pohľady a názory na to, čo a ako robiť. Povedali sme si, že bude fajn, ak si od seba oddýchneme. Nebolo to vtedy jednoduché rozhodnutie, ale bolo to najlepšie. Všetkým nám to pomohlo.
Potom vás dala dokopy pohoda – festival Pohoda, ale symbolicky aj pohoda, ktorú cítiť vo vašich piesňach. Bol ten návrat náhodný alebo plánovaný?
Ja na náhody neverím, ale Michal Kaščák má z nejakého dôvodu Le Payaco rád. On je skutočný vizionár a keď sa do niečoho pustí, zaručene to má dôvod a zmysel. Lámal nás niekoľko rokov, aby sme prišli zahrať na Pohodu a potom sa poistil dEUS, kapelou z Belgicka, o ktorej vedel, že sme ich obrovskí fanúšikovia a opýtal sa: Keď zahrajú pred vami, prídete? To sa už nedalo odmietnuť, hoci sme neplánovali žiadny veľký návrat, ani sme nevedeli, či ešte budeme spolu hrávať.
Mali sme svoje kapely, s ktorými sme koncertovali a nahrávali albumy. Vtedy som pracoval na albume Chobotnica a trvalo takmer dva roky, kým sme sa pokúsili s Le Payaco niečo nové spolu napísať a nahrať, ale či to bude fungovať, to nikto z nás nevedel. Skúsili sme a po pauze to bolo mimoriadne osviežujúce a my sme z toho mali znovu radosť. Ukázalo sa, že sme neboli sami, koho to potešilo.
Foto: Martin Črep
Ako vznikajú vaše skladby, keď vravíte, že ich tvoríte spolu? Mávate spoločné seansy či „tvorivé pobyty“?
Áno, doma si na kompoch pripravíme demáče a potom ideme spolu na chalupu, kde to všetko počúvame a selektujeme. Niečo si zahráme, niečo otextujeme, niečo dokončíme, niečo odložíme bokom, striedame si nástroje – to je spoločná práca. Niektoré skladby doklepneme až v štúdiu, aby sme ich nemali príliš obohraté. Väčšinou znejú najlepšie tie prvé verzie. Preto radi tvoríme a experimentujeme aj priamo v štúdiu.
Častokrát na mieste úplne zmeníme aranžmány. Hráme sa. Každá pesnička si pýta iný prístup, niekedy aj iné, rôzne zaujímavé hudobné nástroje. Občas si pozveme do štúdia muzikantov, aby sme sa vyhli samplom (podkladom), niekedy po nich siahame zámerne, ale vždy si ich vytvárame sami. Je to zábavné.
To je pravda, že vaše skladby sa dajú rozpoznať hneď po zvuku, že to hráte práve vy.
Ďakujeme.
Veď aj váš vlaňajší album Pohybliví v nehybnom získal cenu českých hudobných kritikov Anděl ako najlepší slovenský album roka. U nás obdobnú cenu nemáme. Čo to pre vás znamená?
Na Slovensku máme jedinú hudobnú cenu s vyše desaťročnou tradíciou – Radio Head Awards rádia FM. Každého muzikanta poteší, keď získa cenu hudobnej akadémie a v tejto neľahkej dobe nám to pomohlo hlavne v koncertovaní. Počas leta sme odohrali niekoľko skvelých festivalov a do kalendára pribúdajú ďalšie termíny. Názory a postrehy hudobných kritikov ma zaujímali už ako malého chlapca.
V každom vtedy dostupnom hudobnom časopise som najprv prelistoval recenzie na nové albumy a robím to dodnes. Vďaka nim som spoznal veľa mne dovtedy neznámej hudby a veľa kvalitných umelcov. Kedysi sa len vďaka hudobným kritikom a rádiovým dídžejom dostávala k ľuďom tá najlepšia hudba. Výborná recenzia na nový album spravidla znamenala vysokú kvalitu a aj veľký dopyt. Cena Anděl nie je „ľudová cena“ a už samotná nominácia nás prekvapila a veľmi potešila.
Foto: Ľuboš Pilc
V nomináciách na cenu Anděl ste sa ocitli spolu s Katkou Knechtovou a Richardom Müllerom – a to je tiež dobrá spoločnosť, či nie?
Určite. Richarda Müllera som počúval dookola, jeho Tridsaťtrojku, keď vyšla a teraz znova. Navzájom sme si všetci držali palce.
Akú hudbu máte rád?
Keď sme začali s Richarom Müllerom, musím povedať, že pre mňa je jeden z najlepších textárov, spolu s Milanom Lasicom alebo Ivanom Štrpkom. Ich texty majú v sebe to, čo mnohým iným chýba, nadhľad a humor. Zároveň však reflektujú stav spoločnosti.
Teraz sa urazia "starí bardi“ ako Kamil Peteraj…
Nemyslím. Ich silným pôsobiskom je pop, zrozumiteľný omnoho širšiemu publiku. Mne je bližšia muzika, ktorú robil Jaro Filip na Lasicove alebo Müllerove texty, či Andrej Šeban alebo Dežo Ursiny – ich tvorba občas silno zarezonovala aj v mainstreame a inšpirovali mnoho iných autorov, čo prispievalo k vysokej kvalite popu na Slovensku.
Patrí k nim aj Marián Varga, geniálny skladateľ a inštrumentalista. Najviac obdivujem ľudí, ktorí majú dar spievať, hrať, písať aj skladať. Ak sa v jednej osobe či kapele zídu ľudia, ktorí to všetko majú, je predpoklad, že vznikne čohosi výnimočné!
A zo zahraničia?
Môj výber je veľmi pestrý. Dokážem celé týždne počúvať starý jazz, blues či teraz v lete reggae alebo sa kŕmim klasickou hudbou – Ravelom, Debussym. Baví ma psychedelická hudba od Kambodže po Venezuelu z druhej polovice 70. rokov, ktorá nemá nikde obdobu.
Mám rád soundtracky, kde režiséri vyberajú hudbu do svojich filmov. Šikovne tak prepašujú k divákom úžasnú novú aj staršiu muziku a často stoja za zrodom najväčších hitov. Pritom vôbec nehrá rolu či je to súčasné alebo staré. Ľudia milujú tarantinovské soundtracky. Ak je hudba, pesnička fantastická, ostane fantastickou navždy.
Aj vy ste mali už niečo do činenia s filmom…
Áno, zavŕtal som aj do toho, oslovil ma český režisér Vladimír Skórka a robil som hudbu k televíznemu seriálu Hrobári. Aj tu sa všetko pospájalo: režisér má rád Le Payaco, lebo má rád kapelu Buty a oni majú radi Le Payaco… Nie je to náhoda a vždy sa človek pritom niečo naučí, keď to dovtedy nerobil. Aj keď si možno neveríte, niekedy treba veriť tým druhým, ktorí vás poznajú a hovoria: To zvládneš! Vravím, že mám veľké šťastie na ľudí…
Čítajte viac Najlepší slovenský album má skupina Le Payaco
Aké máte plány do budúcnosti, chcete si ešte znova vyskúšať prácu pre film alebo spraviť nový album?
Nemám plány, skôr sny. A o tých radšej nehovorím, lebo by sa nemuseli splniť.
Istý čas ste púšťali hudbu v jednom klube pri univerzite – netvorili ste nič svoje, ale ponúkali ste poslucháčom hudbu niekoho iného – čo vám to prinášalo?
Myslíte tie neskoré večery až skoro rána? Čo je krajšie ako zdieľať s niekým to, čo vás baví? Veľmi rád sa o hudbu z mojej zbierky vinylov podelím. Ľudia prichádzali, lebo vedeli, že budú počuť niečo, čo mám aj ja rád a boli na to zvedaví. Automaticky dochádza ku spoločnej radosti a ja ľudí rád zabávam. Hudba je veľmi silným prostriedkom k radosti. Dúfam, že sa k hraniu z vinylov ako God Save The Vinyl čoskoro vrátim.
Le Payaco označujú za vinylovú kapelu, je to pre vás lichôtka alebo skôr naopak?
Tak to je veľká lichôtka. Lepší imidž si neviem pre kapelu predstaviť! Ak niekomu zaimponuje zvuk hudby z platní, je veľká šanca, že tomu zvuku prepadne a pri počúvaní streamovacích služieb sa už len pousmeje. Skôr či neskôr sa stane, že „vinylový fanúšik“ začne platne rozlišovať aj inak než len podľa titulu. Niektoré vydania toho istého albumu majú totiž veľmi rozdielnu kvalitu zvuku, záleží na mnohých technických faktoroch.
Ak má byť vinyl vrcholom hudobného zážitku, nikdy nie je na škodu opýtať sa obchodníka s platňami, ktoré vydanie je to najlepšie. V Bratislave ich takých pár je. Keď vydáme album Le Payaco na LP platni, vždy je oň záujem, a to ma neskutočne teší. Zdá sa, že máme fanúšikov, ktorým sa spája vinylová platňa s kvalitou a radi si nájdu čas, aby si vypočuli celý náš album v koncepte A a B strany niekoľkokrát.
Foto: Bruuder Records
Nahrávate teda pre platne?
Áno, pri posledných dvoch albumoch bolo cieľom vytvoriť nahrávku, ktorá ponúkne zvukový zážitok hlavne z vinylu. S nahrávacou technikou a aj s aranžmánmi pesničiek pracujeme tak, aby sme zachovali a využili dynamiku, ktorú analógový zápis alebo prepis umožňuje. Platňa ponúka ohromné možnosti a stále sa učíme ako ich naplno využiť.
V jednej staršej piesni spievate: Nie sme kone osedlané. Myslíte tým, že vás neosedlal život, kariéra alebo peniaze?
Netreba mať žiadne očakávania, že vás bude niekto tľapkať po pleci za to, čo robíte. Najdôležitejšie je robiť to, čo robíte vždy najlepšie, ako viete – potom je možné, že sa to bude páčiť aj niekomu inému, ale pre tvorivého človeka to nehrá žiadnu rolu. Ide ďalej, neobzerá sa, nekalkuluje, neráta s úspechom, nezáleží mu na ňom.
V tom texte sme vyslali našim fanúšikom signál, že stále chceme a budeme robiť hudbu tak, ako to chceme my. Aj s rizikom, že nás napríklad už žiadne rádio nezahrá. Za tých sedem rokov, keď sme spolu nehrali, sa veľa zmenilo a mnohí pristúpili na nové pravidlá rádií, ktoré začali razantne zasahovať do autorskej slobody. Niektorí sa prispôsobili a mohli sa ďalej tešiť slušnej hranosti. Kone bola naša prvá pesnička po tej sedemročnej pauze a jej odkaz je jasný. Ideme ďalej, myslíme to vážne, ak chcete, pridajte sa.
Ale môžete si to dovoliť, lebo nežijete len z koncertov a albumov…
Do istej miery áno. Juraj a Martin okrem hrania v kapele úspešne podnikajú. Ja produkujem albumy, hrávam v klube, alebo spolupracujem na rôznych hudobných projektoch, takže koncerty sú pre mňa veľmi dôležitou súčasťou príjmu.
Máte aj svoje hudobné vydavateľstvo, ktoré sa volá Bruuder Records – robíte to „po bratsky“?
Áno, s mojím dlhoročným kamarátom Kalom vydávame umelcov, ktorí žijú hudbou, hudba je ich podstatou. Sú tvoriví, vedia spievať, skladať, nahrávať, vystupovať. To všetko hľadáme v jednej osobe. Sme len na začiatku.
To sú dosť náročné kritériá…
Sú. Ale nám nejde o kvantitu, chceme stáť za každým hudobníkom, za každou jeho notou a pomáhať mu, koľko je v našich silách, lebo je výnimočný. Kamarátsky ho potiahnuť, dostať ho na festivaly, do médií, podporovať v novej tvorbe, kde má absolútnu slobodu. V poslednej dobe sa mimoriadne darí Vladovi Nosáľovi. Jeho album s kapelou Queer Jane – Amen Dolores – zaujal v zahraničí, najmä v Anglicku a spustil zaujímavé autorské spolupráce. To je fantastické. The Youniverse začali hrať v Čechách.
Vy ste aj textárom, ale niektoré skladby zveríte inému textárovi – dokonca aj titulnú pieseň, ako na albume Pohybliví v nehybnom. Občas si s tým neviete rady?
Niektoré texty sa píšu sami, niekedy prepisujem jeden text aj tri – štyri mesiace, kým som s ním spokojný, alebo ho doklepneme spolu v kapele. Ale sú aj úplné výnimky, kedy sa zaseknem, dostanem blok a neviem ako ďalej. Vtedy sa akoby zázrakom objaví nablízku niekto, kto to urobí tak, ako som si predstavoval. Tak to bolo aj Lyrikom H.
Jedno ráno sme sa stretli u nás na ulici pred kaviarňou, venčili sme psov. Opísal som mu situáciu a poprosil o spoluprácu: skús to napísať ako keby si to rapoval ty, počujem hustý, nežný text plný pohybu z každodenného života, bez výraznej melódie, nedarí sa mi, neviem s tým pohnúť, ale nechcem o tú pesničku prísť. Asi o mesiac mi poslal dlhý fantastický text Pohybliví v nehybnom. Prišiel k nám domov a nahral som Lyrika, ktorý celý text do hudby zarapoval.
Učil som sa podľa Lyrikovej predlohy každú frázu a postupne, veľmi nenápadne do slov začala vstupovať melódia. Bola to pre mňa zaujímavá a nová skúsenosť. Vznikla z toho pesnička, ktorá z nás spravila priateľov. To je úžasná vec. Podobne nás veľmi zblížila spolupráca s Vladom Jančekom na predchádzajúcom albume. Bola to ohromná zábava, Vlado myslí úplne inak, je to skvelý básnik a dáva také rýmy, že padáte do kolien. Úžasné!
V kapele ste stabilná trojica, alebo už máte aj ďalšieho stabilného člena?
Keď sme po pauze začali znovu hrávať, pozvali sme na druhú gitaru Tomkyho – Tomáša Vagaského, nášho kamaráta z kapiel Vetroplach a Diego. Na chalupe, keď tvoríme sme väčšinou traja – Juraj Vitéz na bicie, Martin Stempel na basgitare a ja na gitare, ale priebežne sa k nám pridáva aj Tomky, takže ho už považujeme za stáleho člena. Na album Pohybliví v nehybnom pribudli ďalšie nástroje, tak sme na živé vystúpenia oslovili ďalšieho kamaráta, Jerguša Oravca.
Potrebovali sme niekoho, kto vie spievať, hrať na gitare aj na klavíri, nechceli sme hrať s podkladmi, aby nás to nezväzovalo. Takto na koncertoch nemusíte hrať každú pesničku v tej istej minutáži a koncert ostáva jedinečný. Jeden deň svieti slnko, druhý deň je zamračené, aj náš koncert bude iný, keď na nás prídete dnes alebo zajtra, vždy budete počuť niečo, čo vzniká priamo pred vašimi očami.
K titulnej skladbe Pohybliví v nehybnom je známy umelecký klip s erotickým nádychom, v ktorom účinkujú životní partneri Zuzana Norisová a Ondrej Kovaľ. Ako ste na nich prišli?
Ja v tom klipe zas až takú erotiku nevidím, skôr je plný lásky a nehy. S obsadením mi poradila manželka. Hľadali sme pár, ktorý je skutočný. So Zuzkou a Ondrom sa poznáme ešte z konzervatória. Oni dvaja sú naozaj výnimočný pár a úžasní ľudia. Videoklip režíroval Braňo Vincze, ktorého oslovil Juraj a nech to vyznie akokoľvek, je to pre mňa jeden z najkrajších videoklipov, aké som kedy videl.
Prišlo k dokonalej symbióze zvuku a obrazu. Braňo si presadil, že klip odpremiérujeme na VEVO a nie na Youtube, čo znamenalo, že ho videlo podstatne menej ľudí. Ale, ako nám vysvetlil, obraz je na VEVO v úplne inej kvalite ako na Youtube. Veľmi mu na tom záležalo. A nám išlo o to isté. Netreba, aby to videli všetci, ale aby sme ponúkli našim fanúšikom po niekoľkých rokoch výsledok našej práce v čo najvyššej kvalite.
