Silvia Šarköziová: Violončelo je ako živá bytosť

Hudobníčka Silvia Šarköziová by mohla byť aj političkou. Lákali ju až do troch politických strán. Ona však tvrdí, že robí najradšej to, v čom sa vyzná a čo má rada - hudbu. So svojím violončelom už prešla všetky kontinenty sveta, no po anglicky sa ešte len chystá učiť. Hudbou sa dorozumie aj tak všade. Netrápi ju, či jej hovoria Rómka alebo Cigánka, ale čo sa týka hudby kapely Cigánski diabli, tak tá je iba cigánska!

07.04.2012 14:00
Silvia Šarköziová Foto:
Silvia Šarköziová
debata

Má vaše violončelo nejaké meno? Ako o ňom hovoríte?
Dostáva rôzne prívlastky a prezývky. Niekedy mu poviem moja basička, ale keď som nervózna – napríklad, keď ho vykladám z auta a ono sa vzpiera, dostane aj nelichotivé mená.

Niekedy ste na „basičku“ aj napálená?
Veru áno. Napríklad, keď ju musím vláčiť po letisku, lebo každý z kapely má vlastný nástroj a manžel nesie aj náš kufor. Nemá mi kto pomôcť a vtedy si pripadám, ako by som si niesla nočný stolík. To je to najhoršie, čo jej viem povedať. Podľa mňa je to pre violončelo najhoršia nadávka a urážka – nočný stolík!

Violončelo sa asi nedáva do batožinového priestoru – cestuje vedľa vás?
Niekedy sa to naozaj stáva, musím mu kúpiť miesto. V poslednom čase už však radšej pošleme nástroje dopredu. Do batožinového priestoru ho nedávam a keď „sedí“ v lietadle vedľa mňa, smejeme sa, že by malo dostávať aj jedlo. Ono je naozaj ako živá bytosť, ale veľmi krehká.

Je to vaše prvé violončelo?
Prvé violončelá patrili hudobnej škole a ja som ich mala požičané. Dieťa rastie a stále potrebuje väčší nástroj, takže postupne som mala väčšie a väčšie. Prvé celé violončelo – tak sa mu hovorí: celé – mi mama kúpila, keď som mala ísť po hudobnej na konzervatórium. Bol to už kvalitnejší nástroj a vlastne ho mám už asi devätnásť rokov.

Poriadne violončelo je na celý život?
Človek nikdy nevie, čo sa stane. Som s ním mimoriadne spokojná, najmä čo sa týka zvuku, ale môže sa stať, že sa poškodí. Už bolo rozbité. Mala som vtedy celkom malú dušičku.

Čo sa mu stalo?
Humoristi René Štúr a Sveťo Malachovský vystupovali pred nami a René sa potkol o bodec môjho violončela. nechala som si ho na javisku, ako to mám vo zvyku, aby som po zvukovej skúške mohla ďalej hrať. Väčšinou hráme koncerty sami, ale vtedy s nami vystupovali kolegovia herci. Neuvedomila som si to, pre nich to bolo tiež nezvyklé, a tak violončelo spadlo. Keď sme sa vrátili na javisko, zistila som, že je celkom rozbité. Ale katastrofálne. Chcela som sa tváriť, že sa nič nedeje, že „je to len vec“, ale nešlo to. Bola som mimoriadne zničená. René ešte viac, on skoro plakal. Našla som však majstra, ktorý nástroj dokázal opraviť a zachovať jeho zvuk.

Ovládate nejaký vtip o violončele?
Zaujímavé je, že vtipy sú väčšinou o violách a o violistoch. Ale – viem vtip aj o violončele! Otázka znie: Aký je rozdiel medzi husľami a violončelom? Ľudia hádajú, že v ladení, vo veľkosti a podobne. A správna odpoveď? Violončelo vraj dlhšie horí…

A čo potom basa. Viete hrať aj na basu?
Nie je to to isté, čo violončelo. Kontrabas má iné ladenie, basa je ladená v kvartách a violončelo v kvintách. Neviem hrať na basu, niekedy si však na basu len tak zabrnkám. Možno aj viem zahrať jednoduchú pesničku, zabasujem si ju, ale violončelo je iné ako kontrabas. Takisto niekedy chytím husle, viem vylúdiť tóny, ale nie je to ten môj nástroj a nemôžem sa prirovnávať ku kolegom, ktorí husle ovládajú.

Známa inscenácia Kontrabas je o hudobníkovi, ktorý sa cíti nedocenený, lebo nie je sólista. Aj vy ste mali odmalička predstavu, že budete sólistka?
Ako dieťa som hrala preto, lebo ma to bavilo. Každá skladba, ktorú som nacvičila, bola pre mňa ako ďalší stupienok k vytúženému cieľu. Nemyslela som na to, že budem slávna, sústreďovala som sa na to, aby som ovládla violončelo. Dieťa nerozmýšľa o tom, ako chce žiť. Ja som vedela len to, že chcem hrať. Ale už na škole som si uvedomovala, že sólistická dráha je veľmi ťažká, že nestačí vedieť dobre hrať na svoj nástroj, ale že treba mať aj kus šťastia. Väčšina z nás začala už vtedy myslieť na to, že by sme radi skončili v symfonickom orchestri. Musím sa priznať, že som bola už vtedy dosť exhibicionistická a predstavovala som si účinkovanie buď v komornom sláčikovom orchestri, kde by nás violončelistov nebolo až tak veľa a kde by môj podiel na zvuku bol evidentnejší – aby som si mohla povedať: Tak toto som ja! Som teda rada, že hrám v kapele, kde zvuk violončela je iba odo mňa, kde som ho vytvorila iba ja.

Violončelo je sexi. Podfarbujú to filmy alebo obrazy, v ktorých účinkuje. Aj vy to tak cítite?
Je to asi preto, že ten nástroj je najviac objímaný zo všetkých hudobných nástrojov. Objíma sa oboma rukami a vlastne aj nohami ho človek objíma. Niekomu to môže pripadať sexi, ja by som to nazvala absolútnym prepojením s človekom. Možno aj preto má violončelo hlas najviac podobný ľudskému. Keď počujete z diaľky violončelo, znie to, ako by si niekto spieval.

Vyrastali ste v Trnave, kde panuje tvrdé nárečie, ale vy ste si rozprávali s violončelom. Je v Trnave na také niečo dosť tvorivé prostredie?
Trnava je super mesto! Je tam veľká a veľmi kvalitná hudobná škola. Veď odtiaľ pochádza veľmi veľa hudobníkov, ani všetkých nepoznám. Mala som šťastie, že som odmalička nastúpila do takej hudobnej školy, ktorá dávala deťom obrovské možnosti. Predstavte si, že ja som hrala pol roka na violončelo a hneď som mala koncert v divadle! V zrkadlovej sále. Bol to úžasný zážitok, myslím, že máloktoré dieťa ho má. Ja mám veľa takých spomienok.

Otec vám zomrel, keď ste boli dieťa, mama len čo ste dospeli. Máte v Trnave ešte rodinu?
Vyrástla som na sídlisku Linčianska. Tam si ma skoro každý pamätá, lebo som chodila s violončelom, ktoré bolo väčšie ako ja. Vždy, keď tam prídem, ľudia spomínajú a hovoria, že si ma pamätajú z tých čias. Mám tam rodinu aj plno známych.

Aj hlbšie korene máte v Trnave? Hudobníctvo ste mali v rodine?
Rodičia pochádzali z okolia Trnavy. Otec bol hudobník, ale hral popri zamestnaní, inak bol elektromontér. Brat je v našej kapele, sestra sa venuje marketingu. Mama pracovala v mäsopriemysle.

Tak to asi nie ste vegetariáni. Alebo práve naopak?
Jeme najmä mäso.

Najete sa pred koncertom alebo až po?
My jeme aj pred koncertom, aj po koncerte.

Na otázku, či ste viac Rómka alebo Slovenka odpovedáte šalamúnsky, že Rómka žijúca na Slovensku. Je to ľahké? Nevyčlenili ste sa príliš z vášho etnika? Oslovujú vás aj cudzí Rómovia? Nezávidia vám?
Doteraz sme sa stretli iba s tým, že nás zastavia a povedia nám, že sú na nás pyšní, že sa tešia z nášho úspechu a že chodia na naše koncerty, ale keď ideme do hlbšej debaty, ukáže sa, že oni si to vysvetľujú tak, že sme mali viac šťastia. Vysvetľujeme im, že to nie je len šťastie. Šťastie iste zohráva svoju rolu, človek ho potrebuje, ale šťastie môže prísť len vtedy, keď sa človek snaží. Keby sme sa nesnažili, v čom by sme mohli mať šťastie? To by sme museli vyhrať športku, alebo niečo také. Človek musí byť pripravený, lebo inak ho môže šťastie obísť. Keď ho človek nevie chytiť. My sme mali sny a stále máme. Ideme za nimi. Musím si zaklopať: Zatiaľ sme závisť nepocítili. Ani neprajnosť.

Ako prežívate, keď sú v správach srdcervúce informácie zo života Rómov? Hovoríte o tom?
Áno. Samozrejme, že som smutná, keď sa v správach dozviem o nešťastí, ktoré sa stalo Rómom v osade, práve preto, že žijú v takých podmienkach a že sa dostávajú do situácií, v ktorých zomierajú deti. To nemôže byť ľahostajné nikomu a vôbec už nie mne, keďže som takisto Rómka. Niekedy sa na základe niečej trestnej činnosti rovnako posudzujú všetci Rómovia. To mi tiež nie je jedno a aj ma to samozrejme štve, ale čo človek môže urobiť? V podstate neviem urobiť nič, lebo keď chcem robiť poriadne svoju prácu, už mi na iné nezostáva energia. Azda už len tým, že robíme naplno, presviedčame Rómov, že sa dá z osudu vymaniť. A presviedčame aj majoritnú spoločnosť – aby všetci vedeli o tom, že sú aj takí Rómovia, ktorí pracujú nad rámec svojich možností. My veľa cestujeme a naša práca nie je len to, čo vidno na pódiu. Všetko okolo toho je veľmi ťažké.

Sú aj názory, že niektoré vlastnosti, ako napríklad lenivosť, majú Rómovia vrodené a že sa nezmenia. Čo na to hovoríte?
Toto je práve tá hlúposť, v ktorej to celé väzí. Neexistuje, že by bol národ, v ktorom by boli všetci jednotlivci len dobrí, ideálni alebo zlí. Židov a Škótov považujú za lakomých, Rómovia sú zasa zlí a nechcú pracovať… Nie je to pravda. Aj keď má niekto s nimi takú skúsenosť, nemôže tak posudzovať všetkých.

Ste rada, že ste Rómka?
Som veľmi rada, že som Rómka. Vždy som bola mimoriadne pyšná na svojich rodičov, na svoju najbližšiu rodinu, takže u mňa to vychádzalo prirodzene. Tešila som sa z toho, že som Rómka, z viacerých dôvodov. Napríklad si myslím, že moje hudobné cítenie je obohatené o niečo orientálne, čo v týchto zemepisných šírkach nie je až také bežné. Myslím si, že sa to prejavuje v hre, ale aj pri spievaní. V neposlednom rade to vidno aj na našom vzhľade – sme trošku iní, možno sa vymykáme z priemeru. Nehovorím, že sme krajší alebo škaredší, jednoducho sme iní.

Tak ako vy sa volá aj francúzsky prezident. Zisťovali ste, či ste rodina?
Je to iba v rôznych dohadoch, ale mnohí tvrdia, že on tu má korene a že jeho rodina pochádza z Dunajskej Stredy. Vraj ich aj poznali…

Vyjadrovali ste sa k spevákom v Legendách popu. Rada hodnotíte? Boli ste už aj v porote?
Áno a bolo to mimoriadne ťažké. Ťažko niekoho posudzovať na základe vypočutia jednej piesne. Vtedy súťažilo dievčatko, ktoré mimoriadne krásne spievalo, tam to bolo jednoduché, jasné, ale potom sme sa nevedeli rozhodnúť a dohodnúť. Je to veľmi subjektívne.

Ako sa má manžel? Písalo sa, že je vážne chorý. Už vraj aj schudol.
Manželova choroba nebola až taká vážna. Išlo o zápal ucha, čo sa podobal na mozgovú príhodu. Tie príznaky nás vyľakali, ale výsledky má už dobré. Chudnutie nevyplynulo z choroby, chcel schudnúť už dávno. Zhodil už 35 kíl.

Páči sa vám takto viac?
Mne sa páči vždy, ale musím povedať, že keď si nedával taký pozor na jedenie a neobmedzoval sa, tak bol spokojnejší a veselší. Na nálade človeka sa odrazí, keď si niečo odopiera.

Vraj chcete bábätko.
Nechávame to na náhodu. Teraz je náš život vyrovnaný, dcérka Vanesska má veľa záujmov, život máme naplnený a mne to takto vyhovuje.

V hudbe spájate rôzne štýly – je to náročné?
To je v tej našej praxi to najkrajšie. Môžeme hrať s umelcami, ktorí sú jednotky v klasickej hudbe, a tým, že sme Rómovia, máme blízko aj k ľudovej hudbe, nevyhýbame sa ani populárnej hudbe. Ľudia oceňujú tú pestrosť. Na našich koncertoch nie sú hluché miesta. Poslucháč príde napríklad na koncert svojho speváka, čaká na tri-štyri svoje obľúbené piesne, a nevyhne sa hluchým častiam. Nám často hovoria, že na našom koncerte nie sú nudnejšie party. Často si myslia, že to je už vrchol a my ich ešte prekvapíme. Z toho sa tešíme.

Hneváte sa ešte s pánom Jánom Berkym-Mrenicom mladším, s ktorým ste sa rozišli? On má pôvodnú kapelu Diabolské husle a vy ste utvorili kapelu Cigánski diabli. Konkurujete si?
Nehneváme sa. Naše cesty sa rozišli, to sa stáva, ale myslím si, že ľudia si majú odpúšťať. My sme nič zlého neurobili a asi je to tak, že čo sa má stať, to sa stane. Naša kapela získala zasa iný rozmer. Keď sa niečo stane, človek nemá ľutovať, ak ho to posunie ďalej. A nás to posunulo.

Niekto o vás napísal, že ste diabol s anjelom v tele. Čo ste viac? V názve kapely je tiež diabol.
Myslím si, že v každom človeku je aj niečo anjelské, aj niečo diabolské. Najlepšie je, ak je to v rovnováhe. To naše „diabolské“ znamená temperament. Anjel je príliš jemný. Náš diabol je taký dobrý, milý a nežný diablik s veľkým temperamentom. Je to také šidlo.

Ste veriaca? Veríte v anjelov a diablov?
Som veriaca, ale nechodím pravidelne do kostola a nesúhlasím so všetkými cirkevnými zásadami. Som veriaca, ktorá rozmýšľa, či sa cirkevní hodnostári správajú tak, ako by sa mali. Verím, že človek má na zemi robiť dobro. A chcem veriť, že po smrti bude niečo nasledovať. Preto by som chcela žiť podľa kresťanských pravidiel.

Zaujímate sa o politiku?
Musím sa priznať, že politiku sledujem, inak sa ani nedá, ale že by som niekomu až príliš verila, to nie.

Keby ste boli politička, čo by ste nariadili?
To je práve to. Ja som už dostala tri ponuky od politických strán, aby som kandidovala, ale prišlo mi to také… Neviem si predstaviť, že s mojím hudobným vzdelaním by som vedela nejako napomôcť veciam, ktoré sa tu dejú. Ja by som to radšej ponechala na odborníkov, ktorí sú vzdelaní v iných smeroch ako hudobných. Muzikant, ktorý robí svoju prácu naplno, už nemá čas na nič iné.

Ktorá cigánska pieseň je pre vás najkrajšia?
Je ich veľa a ťažko vybrať jednu. Vzťah mám k piesni, ktorá sa volá Cigánska modlitba a ku ktorej mi text napísal kolega. Modlím sa k Bohu, aby sa Rómom darilo lepšie, aby ich vytiahol z tej biedy, v ktorej sú.

Uznávate viac pomenovanie Róm alebo Cigán?
Človek sa po cigánsky povie Róm, presnejšie – žena je Romni a muž Róm. Mne je jedno, či ma niekto nazve Rómka alebo Cigánka. Aj používam oboje, ale keď hovorím o našej hudbe, tak je to určite hudba cigánska.

Silvia Šarköziová
Narodila sa v Trnave 13. novembra 1973. Jej otec bol elektromontér, ale mal aj kapelu a hral na bicie. Chodila do hudobnej školy, od siedmich rokov hrala na violončelo, v roku 1987 začala študovať hru na violončelo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u prof. J. Fazekaša. Po skončení štúdia pôsobila v SĽUK-u, v Lúčnici, neskôr v orchestri Diabolské husle a od roku 2007 v orchestri Cigánski diabli. Vydala vyše desať CD. Prezentuje sa aj ako speváčka. Jej manželom je cimbalista Ernest Šarközi, s ktorým má dcéru Vanessu. Vanesska je tiež známa z televíznej obrazovky, ale raz by chcela byť spievajúcou huslistkou.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba