Sú to skladby, ktoré ešte v rokoch 1999 až 2005 nahrala Česká filharmónia a Symfonický orchester hlavného mesta Prahy FOK pod vedením uznávaného austrálskeho dirigenta sira Charlesa Mackerrasa (1925 – 2010).
Bývalý šéf symfonického orchestra v Sydney bol veľkým odborníkom na českú klasickú hudbu, ktorú obdivoval a propagoval vo svete. V roku 2010 za to dostal i medailu Artis Bohemiae Amicis. Udeľujú ju ľuďom, ktorí prispeli k šíreniu dobrého mena českej kultúry.
„Zo srdca milujem Dvořákovu hudbu. Popri Mozartovi som ho vždy považoval za najlepšieho skladateľa. Napísal symfónie, symfonické básne, opery, komorné diela, piesne aj veľké duchovné diela, všetko… Je to jednoducho najväčší skladateľ, azda okrem Mozarta,“ pochválil Mackerras českého velikána.
O tom, že svoje slová myslel vážne, svedčí aj to, že keď Supraphon hľadal najlepšie nahrávky vrcholných symfonických diel Antonína Dvořáka, zažiarili medzi nimi práve tie s Mackerrasom. Podľa znalcov majú bezchybný zvuk a zároveň autentický český temperament a muzikalitu.
„Jeho snímky 8. a 9. symfónie sú strhujúce svojou živosťou, a to doslova – ide o živé koncertné nahrávky skvele hrajúcich Pražských symfonikov. Vybrané Slovanské tance a Legendy, ktoré dostali cenu Cannes Classical Award 2003, zase dýchajú noblesou a vrelým zvukom, nezameniteľným atribútom Českej filharmónie,“ uviedol Vladan Drvota zo Supraphonu.
Tri vinylové platne tak podľa neho v špičkovom technickom stvárnení a elegantnom balení prinášajú skutočné skvosty klasickej hudby.
Chudobný syn mäsiara
Antonín Dvořák sa narodil v roku 1841 v českej obci Nelahozeves ako prvý z deviatich detí mäsiara a hostinského. Už ako šesťročný sa začal učiť hrať na husliach, o pár rokov neskôr aj na klavíri a organe.
Otec síce chcel, aby sa podľa rodinnej tradície vyučil za mäsiara, no nakoniec súhlasil, aby syn v šestnástich odišiel študovať do Prahy na „organovú školu“, ako prezývali Ústav pre cirkevnú hudbu.
Po jej skončení hral na viole v divadelnom orchestri, kde niekoľko rokov pôsobil pod vedením významného českého skladateľa Bedřicha Smetanu. Popri práci si privyrábal ako súkromný učiteľ hry na klavíri, vďaka čomu sa zoznámil s budúcou manželkou Annou. Vzali sa v roku 1873 a mali deväť potomkov, z ktorých traja zomreli krátko po sebe ešte v detskom veku.
Dvořák pracoval ako organista v kostole, ale finančná situácia rodiny bola ťažká, preto si aj naďalej vypomáhal súkromným vyučovaním hudby. Jeho priatelia preňho dokonca medzi sebou vyzbierali peniaze.
Obrat k lepšiemu nastal v roku 1875, keď získal štátne štipendium pre talentovaných umelcov bez majetku. Štyristo zlatých bolo vtedy dosť na to, aby to rodinu zachránilo, a Dvořák podporu dostal i v nasledujúcich štyroch rokoch. V komisii, ktorá ju prideľovala, navyše sedel aj slávny nemecký skladateľ Johannes Brahms.
Spriatelili sa a Brahms ho odporučil nemeckému hudobnému vydavateľovi, pre ktorého Dvořák zložil prvé zo Slovanských tancov. Neskôr sa uplatnil ako skladateľ a dirigent. Zožal úspech v Anglicku aj v Rusku, kde sa zoznámil so svetoznámym hudobným skladateľom Piotrom I. Čajkovským.
Svetové uznanie
V rokoch 1892 – 1895 Dvořák pôsobil v Amerike, kde viedol národné konzervatórium v New Yorku. Po návrate do vlasti sa stal profesorom na pražskom konzervatóriu. Zložil známe opery Rusalka a Armida a stal sa oslavovanou osobnosťou doma i za hranicami.
Rakúsky cisár František Jozef I. ho v apríli 1901 dokonca povýšil do šľachtického stavu, britská univerzita v Cambridgei mu už predtým udelila čestný doktorát. Krátko pred smrťou sa stal riaditeľom pražského konzervatória, viaceré diela však už nestihol dokončiť.
Ochorel na obličkovú koliku a keď sa k tomu pridala i chrípka, lekár mu odporučil zostať v posteli. Po prechodnom zlepšení zomrel 1. mája 1904 počas nedeľného obeda. Ako príčinu smrti stanovili mozgovú mŕtvicu, ale súčasní odborníci sa domnievajú, že to zrejme bola pľúcna embólia.
Pamätníci na Dvořáka spomínali ako na láskavého a zbožného človeka, ktorý mal okrem hudby dve veľké záľuby: železnicu – celé hodiny dokázal sedieť na stanici a pozorovať lokomotívy – a chov holubov. Ku koncu života ho však trápila agorafóbia, teda strach z otvorených priestranstiev.
Dvořákova tvorba pozostáva takmer zo 120 diel – veľkých orchestrálnych, vokálne-inštrumentálnych alebo hudobno dramatických. Spolu so Smetanom ho pokladajú za priekopníka novodobej českej hudby v období romantizmu. Jeho symfonické a koncertné diela patria do repertoáru významných orchestrov po celom svete.
