O nahrávaní so symfonickým orchestrom v roku 2011
Keby som v roku 1982, keď sme nahrali pesničku Atlantída, bol býval mohol a vedel, možno by som ju nahral s veľkým symfonickým orchestrom. Ale keby som vtedy Pištovi Dankovi zatelefonoval, že by sme mohli v Pezinku objednať symfonický orchester do štúdia, asi by mi povedal, že som zošalel. Alebo keď sme nahrávali Baladu o poľných vtákoch – bol som celý šťastný, že Martin Karvaš dostal zo zahraničia do daru keyboard – boli sme fascinovaní, že na ňom vedel vytvoriť zvuk podobný husliam.
Lebo keby sme tú skladbu hrali na klavíri, mala by celkom iný charakter. Tá myšlienka je veľmi stará, ale až teraz som dostal možnosť ju zrealizovať. Dnes už sa na mňa predsa pozerajú inak, ako keby som to niekomu navrhol, keď som ako chalan s hudbou začínal. Jesenná láska bola vždy skladba, kde sa ponúkalo obsadenie ako v symfonickom orchestri. Bola to skôr skladba zložená pre orchester ako pre rockovú kapelu.
O vkuse, frakoch a vážnej hudbe
Tam sa toho dá spáchať! Raz som čítal, ako Haydn hodnotil nový talent – Mozarta. Okrem iného dodal, že má vkus. To je strašne dôležitá veta. Keď pracujete s orchestrom, musíte osloviť ľudí, ktorí vytvoria vkusné aranžmány. Ale to robil Vlado Šarišský a ja som dirigentovi Adriánovi Kokošovi veľmi vďačný, že ho priviedol do tohto projektu.
Dôležité je, aby ste pri nakrúcaní so symfonickým orchestrom mali správny motív – ak chcete iba dobre vyzerať vo fraku alebo hrať s orchestrom len preto, aby ste sa tým raz mohli pýšiť, tak je to málo. Musíte sa do toho pustiť z iných príčin. Ja už som Atlantídu tu i tam s orchestrom spieval a pocit vznešenosti som si užil, ale v štúdiu som chcel nahrať niečo, čo má zmysel – nahrávky, ktoré zostanú. Ten motív bol naozajstný.
Prečo hral s orchestrom v obleku a v teniskách
Keby som tam stál vyobliekaný v smokingu, asi by to nebolo prirodzené. Preto, keď som si dával oblek, tak som to narušil aspoň teniskami. Ale pri oblečení mi často radí Katka – možno aj toto bol jej nápad.
O tom, prečo nechcel spievať hity Beatles v televízii
Hlavne preto, že ich mám rád. Musel by som mať nejakú prekvapivú novú verziu, ktorá by v poslucháčovi alebo divákovi zanechala zážitok: fíha, takto som Yesterday ešte nepočul, to je fakt dobré. Keby som mal také niečo pripravené, tak to možno prezentujem. Ale keď mi niekto znenazdajky zatelefonuje, a nič také pripravené nemám – ja mám pripravené vždy iba vlastné piesne, lebo tým sa desiatky rokov zaoberám.
Ale nejde mi len o seba – keď budeme všetci veľmi priemerne a provinčne napodobňovať americké kapely a anglických spevákov, bude to taký Picasso pre chudobných a našu kultúru to nijako neobohatí. Nakoniec by sme mohli prekvapene zistiť, že nemáme žiadne vlastné skladby, ale zato máme strašne dobré televízne programy, ktoré všetci pozerajú.
Pozrite si výber momentiek zo života legendárneho speváka Mira Žbirku.
O nahrávaní v štúdiách Abbey Road
Z manželkinho darčeka k šesťdesiatke sa napokon vykľulo nahrávanie na Abbey Road, ktoré dodnes (2017) pokračuje. O pár dní letím do Londýna, kde začneme pripravovať ďalší album. Skladby z albumu Miro som nahrával v Štúdiu 2, ale je tam ešte menšie, komornejšie Štúdio 3, v ktorom nahrávali nielen Beatles, ale napríklad aj Pink Floyd. To bude ďalší splnený sen.
Na Abbey Road nie je nič nemožné. Nemôžete sa vyhovárať ako u nás na nekvalitný mikrofón alebo zlý zvuk. Na akúkoľvek požiadavku vám nikto nepovie: Nie, to sa nedá. Keď sme potrebovali hammond organ, o chvíľu ho z nejakej miestnosti dotlačili do štúdia. To je Abbey Road. Ak si také niečo vyskúšate, ťažko sa od toho odvyká. Vlastne, asi by som si odvykol, ale nechcem.
O tom, ako Angličania vyslovujú meno Žbirka
Tak po svojom – Zbbrka. Nevedel som si napríklad predstaviť, ako vyslovia meno Škrtel. Vyriešili to jednoducho. Je to pre nich Skrrtl. Vybavené. Nikdy nebudem vedieť prečo. A je zaujímavé, že sa v tom zhodujú. Dvaja ľudia z opačného konca Anglicka moje meno vyslovia rovnako. Zle.
O tom, ako sa predstavil Paulovi McCartneymu
Už nemám problém ani so Žbirkom, ale radšej hovorím Miro. Začalo sa to pri stretnutí s Paulom McCartneym, keď som urobil obchod svojho života. Ani neviem prečo, ale dal mi podpísaný album Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band. Keď som mu dal na výmenu svoj – Meky, slušne sa ma opýtal, či je to moje meno. Radšej som povedal, že sa volám Miro, lebo som vedel, že má rád výtvarné umenie… A zapamätal si ho.
