Po prvýkrát sme ho uvítali v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie vo štvrtok. Vďaka súkromným agentúram, ktoré nás v nedávnej minulosti zoznámili aj s Juanom Diegom Flórezom a Ceciliou Bartoli. S oboma má Brownlee spoločnú vokálno-estetickú spriaznenosť k slohu belcanta. Traja jeho najvýznamnejší predstavitelia tvorili programovú os bratislavského recitálu.
Večer začal tým najchúlostivejším. Celú prvú polovicu umelec zasvätil Rossiniho virtuóznym číslam, ktoré predeľovali predohry k Barbierovi zo Sevilly a Viliamovi Tellovi. Po vstupnej árii Almavivu, zaspievanej z balkóna, a Ramirovi z Popolušky, Brownlee demonštroval finesy rossiniovského frázovania, koloratúr a výšok trojčiarkovej oktávy v enormne náročnej kavatíne Ila zo Zelmiry, poslednej zo série pre Neapol komponovaných Rossiniho opier. Ale aj v u nás vynechávanej záverečnej árii Cessa di piu resistere z Barbiera zo Sevilly, ktorú poznáme skôr v mezzosopránovej modifikácii ako záverečné rondo Cenerentoly.
Opojnosť medovo sýteho timbru, delikátnosť viazania tónov a citovo účinné mezza voce uchvátilo v Donizettiho Nemorinovi, vrúcnosť výrazu a opäť "výlet“ nad vysoké C šokovali v Arturovi z Puritánov. A ešte dvakrát Donizetti: u nás pre exponovanú polohu zvyčajne škrtaný Povero Ernesto z Dona Pasquala a vo finále oficiálnej časti brilantne "odpálený“ Tonio z Dcéry pluku. Deväť "céčok“ pôsobilo v Brownleeho podaní ako hračka. Preňho to nie je hraničný tón rozsahu, veď ponad neho sa pohybuje v predverdiovskom teréne bežne.
Bratislava po nezabudnuteľnom Flórezovi si opäť raz zgustla na nefalšovanej technike belcanta, na umení nasýtenom emóciami a na radosti z muzicírovania. Lawrence Brownlee je jednoducho akýmsi "čiernym slniečkom“, ktoré dvíha divákov zo stoličiek a provokuje k prídavkom. Zrejme s výborne disponovaným orchestrom Janáčkovej opery z Brna a pohotovým, k talianskej opere nezvyčajne vnímavým rakúskym dirigentom Thomasom Rösnerom, mali pripravený len jeden. Ovácie postojačky však nekončili. Zopakovaný Nemorino a ďalšia deviatka Toniových "céčok“ vygradovali večer do atmosféry, s akou sa stretávame len výnimočne. Koniec koncov, veď to aj bol výnimočný večer.