Klavirista Ladislav Palkovič: O rok si zahrám v Carnegie Hall

Klavirista Ladislav Palkovič je tohtoročným absolútnym víťazom súťaže Študentská osobnosť Slovenska. Dvadsaťšesťročný Košičan bodoval v 17. ročníku súťaže, ktorej mediálnym partnerom je denník Pravda. Podujatie sa koná pod záštitou prezidentky Zuzany Čaputovej a odbornou garanciou Slovenskej rektorskej konferencie a Slovenskej akadémie vied. Palkoviča vybrali spomedzi 102 nominovaných študentov a mladých vedcov. V roku 2023 má vystúpiť v slávnej Carnegie Hall.

, 18.06.2022 06:00
Ladislav Palkovič Foto: ,
Klavirista a Študentská osobnosť Slovenska Ladislav Palkovič.
debata

Pochádzate z hudobníckej rodiny?

Nie, v blízkej rodine nemám žiadneho hudobníka, len teta hrala na klavíri. Mamka vie pekne spievať, v rodine mám aj dvoch pravoslávnych farárov, ktorí boli vynikajúci speváci. Ja som chodil na košickú ZUŠ Vlada Urbana na husle a tanec. V rámci tanca sme mali aj hodinu ľudového spevu, dostával som tam priestor pri vystúpeniach, koncertoch, to ma bavilo. Bolo to veľmi zaujímavé, pestré.

Na zušku som chodil trikrát do týždňa, ale, samozrejme, nie vždy sa mi chcelo. Ako dieťa som niekedy cvičil len 20 minút do týždňa, mamka ma musela nútiť. Mal som elektrický klavír, tak som si niekedy púšťal skladby, aby si doma mysleli, že cvičím.

Ešte stále hráte aj na husliach?

Nie, už vôbec, hoci kedysi ma bavila ľudová hudba. Cvičiť etudy na husliach však bolo náročné. Ako prvý nástroj som si sám vybral klavír, až o dva roky som pridal husle. Najskôr som totiž chcel chodiť na spev, ale to sa mi nepodarilo. Keď ma učiteľka počula na školskej súťaži, povedala, že na spev ma nevezmú, nech radšej skúsim hudobný nástroj. Do klavíra som sa hneď zamiloval.

Dnes vás považujú za virtuóza, hoci ste na klavíri začali hrať až v deviatich rokoch. Niektoré zázračné deti začínajú už ako dvoj- či štvorročné…

To sa mi zdá obdivuhodné. Dôležité však je prekonať pubertu, nestratiť vtedy motiváciu, ambície či vášeň. Cvičenie sa časom dostáva do stereotypu, a keď sa s tým klavirista nepopasuje, môže prísť kríza.

Aj vy ste mali všelijaké krízy? Trieskali ste od zlosti do klavíra?

Do klavíra som určite netrieskal, treba mať istú tvrdohlavosť. Aj keď sa mi niekedy nechcelo cvičiť, sám sebe som sa snažil dokázať, že to zvládnem a idem do toho. Pretože bez vysokej dennej dávky cvičenia to jednoducho nejde.

Vy ste najlepším dôkazom. Veď počas štúdia na Vysokej škole múzických umení ste získali až 18 ocenení. Ktoré si najviac ceníte?

Najviac si cením súťaž v Ríme, vo Viedni, v New Yorku a Ostrave. V Ostrave sa konala súťaž slovanskej hudby, hral som tam Rachmaninova, to je moja doména už od konzervatória. Aj polovicu môjho diplomového koncertu som hral Rachmaninova.

Prečo je Sergej Rachmaninov váš zamilovaný skladateľ?

Dotiahol romantický štýl do vyšších sfér. Viete, keď jeho súčasníci skladali už atonálne moderné skladby, on sa stále držal romantizmu a dosiahol v ňom dokonalosť.

Ste aj vy romantik?

Istým spôsobom hej, z populárnej hudby som vždy počúval zaľúbené smutné pesničky, tie som si vždy užíval. Všetky možné české, slovenské aj anglické albumy, mám rád napríklad No Name, pesničky ako Večnosť, Čím to je.

No Name sú Košičania ako vy, ste hrdý Košičan?

Samozrejme, hoci košický prízvuk som trochu stratil. Ale ak by ste ma stretli po dvoch dňoch strávených v Košiciach, už by som zaťahoval.

Po štyroch rokoch na košickom konzervatóriu ste prestúpili na konzervatórium do Brna, prečo?

Potreboval som ísť ďalej, ale nechcel som hneď prejsť na vysokú školu, tak som dokončil šesťročné štúdium. V Brne som bol v dobrom zmysle slova šokovaný, aký obrovský záujem o kultúru tam ľudia majú. Chodili na koncerty, do divadiel, čosi úžasné. Ja som chodil na operu i činohru, obľúbil som si Mestské divadlo Brno. Bol som si pozrieť aj slávnu vilu Tugendhat.

Koľko času denne vám vypĺňa hudba?

Skoro celý deň, zobudím sa, keď stihnem raňajky, som rád, niekedy mám ako prvé jedlo až skorší obed. Ráno cvičím dve hodiny, potom idem do školy alebo do zamestnania, teda do zušky, kde učím deti, a večer si ešte dve hodiny docvičím.

Niekedy je to s deťmi v zuške náročné, ale ja sa vždy snažím robiť naše individuálne hodiny zmysluplné. Ale sú aj hodiny, ktoré ma napĺňajú – dieťa príde „nacvičené“, má potenciál, baví ho to, niektoré deti sú naozaj talentované.

Je viac stresujúce učiť deti alebo vystupovať na koncerte?

Trému mám stále pred každým koncertom, tak ako pred skúškou na vysokej škole, moje telo mi dáva trémou najavo: dávaj si pozor, musíš sa sústrediť. Tréma závisí aj od toho, či hrám novú skladbu, ale vždy sa snažím nacvičiť to tak, že aj keď mi tréma uberie 30 percent z výkonu, stále to ešte musí byť hodnotný, kvalitný výkon.

Často hrávate spamäti, neobávate sa, že vám niečo vypadne?

Stáva sa to, ale sú to drobnosti, ktoré sa dajú preklenúť. Vynechaný tón si publikum nemusí všimnúť. Keď hrám 75-minútový program, je pre mňa takmer nereálne, ak som to študoval pol roka a nie desať rokov, aby sa mi tam nejaká drobnosť neprihodila. Musím však zareagovať tak, aby som z toho vyšiel dobre. Ale fatálne chyby nerobím.

Máte prísne a vzdelané publikum?

Publikum je rozmanité, niekto sa teší, že v menšom meste sa konečne koná koncert, ale v hľadisku môžu sedieť aj profesionálni hudobníci. Ja sa vždy snažím podať rovnako dobrý výkon, či už hrám koncert v menšom meste, alebo v Bratislave, pre desať alebo pre dvesto ľudí.

Už ste hrali so Štátnou filharmóniou Košice, ale na jeseň máte debutovať dokonca v Carnegie Hall. Čo to pre vás znamená?

Áno, dostal som taký priestor, veľmi sa teším, rád by som tam vystúpil s Lisztovou Uhorskou rapsódiou. Je to pre mňa obrovská príležitosť.

Nedávno ste boli v Taliansku. Kde ste tam vystupovali?

Bola to veľká majstrovská súťaž, jedna zo štyroch skladieb mi celkom nevyšla. Bola tam obrovská konkurencia z celého sveta a porota mi odporúčala zaradiť rozmanitejší program, vraj nie štyri skladby od rovnakého autora, ale priestor vyplniť rôznymi štýlmi. Väčšinou je jedna skladba povinná, tentoraz bola etuda, ja som si vybral Rachmaninova, a zvyšok programu bol voľný. Bola to trochu taktická chyba.

Máte na takéto veci poradcu?

Konzultujem to s mojím profesorom Ivanom Gajanom, porozprávame sa o tom, ale konečné slovo necháva pán profesor na mňa.

Vystúpenie v Carnegie Hall vás ešte len čaká, ale vo viedenskom Musikvereine ste už predviedli Rachmaninov sólový repertoár…

To bola veľká vec a príjemná skúsenosť, tam mi to vyšlo a odporučili mi, nech skúsim New York.

Keď hráte v zahraničí, máte čas si pozrieť aj mesto a okolie alebo vidíte len koncertné sály?

Podujatia väčšinou trvajú viac dní a snažím sa si aspoň pár hodín pozrieť mesto alebo more, ak je v blízkosti. Talianske mesto Orbetello bolo nádherné, šiel som aj k moru. Aj Rím bol nádherný, tam som nebol na koncerte, ale na súťaži…

No zato ste na súťaži Franza Liszta v Ríme získali prvé miesto. Vďaka hudbe vidíte kus sveta, boli ste v Nemecku, vo Švajčiarsku, v Rumunsku, Litve, Estónsku…

Ach, Litva, to bolo nádherné, tam bola súťaž a majstrovské kurzy Marianne Jacobsen a Lourante Boullet. Úroveň klaviristov bola skvelá, hlavne ruskí klaviristi boli veľmi inšpiratívni. Keď ma niekto hudobne predbehne alebo zahrá lepšie ako ja, beriem to ako inšpiráciu.

Klaviristi si nezávidia, ale skôr prajú?

Závidieť sa nedá, neviem si predstaviť, čo by som im mal závidieť, keď viem, čo všetko ich výkon obnáša. Viem, ako ich súkromný život ide častokrát do ústrania, aby pripravili taký program. Skôr si poviem, že keby som mal také niečo nacvičiť, tak klobúk dolu. Sú to neskutočné hodiny driny.

Pýtala som sa preto, že ste spomenuli konkurenciu.

Myslím to v pozitívnom zmysle, ak je konkurencia lepšia ako ja, musím mať oči na stopkách, aby som videl, kam sa ešte môžem posunúť ďalej.

Máte v pláne sa hudbou živiť? Dá sa to?

Rátam s tým, že budem hrať a učiť až do smrti, ale som s tým zmierený. A som šťastný, baví ma to, či už hrať, alebo učiť, lebo je to kreatívna, obohacujúca práca. Aj žiaci rastú, vyvíjajú sa, zadefinujeme si cieľ a tiež je to inšpiratívne. Ak si učiteľ sadne so žiakom po ľudskej i muzikantskej stránke, je to veľká radosť.

Ladislav Palkovič s diplomom pre Študentskú... Foto: Pravda, Ivan Majerský
Ladislav Palkovič Ladislav Palkovič s diplomom pre Študentskú osobnosť Slovenska.

Huslista Dalibor Karvay mi pred niekoľkými rokmi rozprával, že život muzikanta je aj veľmi osamelý. Síce mu tlieskajú tisíce ľudí po celom svete, ale zažíva osamelé hodiny cvičenia v hoteli. Vy to kompenzujete učením?

Áno, ale niekedy je dobré upratať si hlavu osamote. Učenie zasa znamená kontakt s ľuďmi, čo pomáha duši.

Snúbenica a rodičia chodia na každý váš koncert alebo si vyberajú len tie naj? Aj na súťaže niekto cestuje s vami?

Snúbenica šla naposledy so mnou na súťaž, ale nie na všetky. Ona je fanúšik aj veľmi konštruktívny kritik. Niekedy mi povie, že niektorým hudobným charakterom nerozumela alebo že na niečom by bolo treba ešte popracovať, niečo sa jej zasa zdalo skvelé. Ako keby mi až videla do hlavy, čo si myslím. Zároveň to vie pomenovať. Je ďalšie ucho, ktoré správne počuje. Vyzná sa v hudbe, hoci sama nehrá.

A čo rodičia či babka?

Chodia, kde sa dá. Babka je najväčší fanúšik, volá ma virtuóz, je to zlaté. Aj keď som bol malý, chodila na každý môj šachový turnaj. Hrával som šach asi do 15 rokov. Babka aj rodičia potom chodili na všetky koncerty, je úžasné mať takúto podporu.

Spomenuli ste šach, máte teda aj taktické či strategické myslenie, dá sa to využiť aj v hudbe?

Dá, niekedy mi taktika vyjde, niekedy nie, pri súťažení je dôležitá. Skladby musíte mať dokonale v krvi. Niekedy na súťaži môžete taktikou a stratégiou dosiahnuť lepšie ocenenie ako ktosi talentovanejší. Nikto vám nezakáže cvičiť desať rokov jeden program, hoci od dvadsiatky do tridsiatky. Keď viete, že limit na súťaž je 30 rokov. Na takéto súťaže sa väčšinou cvičí päť rokov.

Máte na každú súťaž iný repertoár?

Striedam ho podľa požiadaviek, základ sa mi rozširuje o nové skladby. Súťažím však so skladbami, ktoré hrám roky a musím ich zvládnuť aj o polnoci.

Nejdú vám niektoré skladby po rokoch aj na nervy?

Určite sa to stane, potom ich na chvíľu odložím. Aj niektoré Rachmaninove skladby už po čase začnú liezť na mozog, treba ich odložiť a potom sa k nim po čase vrátiť, takto sa vyhnem stereotypu. Nedá sa každý deň niekoľko rokov cvičiť jedna skladba.

Čo vás čaká najbližšie?

Skúška z histórie klavírnej interpretácie a komornej hudby, potom štátnice, doktorandské prijímačky a potom 25. júna budem mať koncert v Albrecht fóre v Bratislave a dohaduje sa koncert v Paríži.

Pomôže vám ocenenie Študentská osobnosť Slovenska na skúške? Prihliadnu na to profesori?

Profesori sú milí, ale žiadne ocenenie ma nezachráni, musím sa na skúšku naozaj naučiť.

Ladislav Palkovič

Narodil sa 12. apríla 1996 v Košiciach, študoval na konzervatóriu v Košiciach (2011 – 2015) a v Brne (2015 – 2017), potom nastúpil na Hudobnú a tanečnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Počas štúdia na VŠMU získal 18 ocenení. Interpretuje hlavne diela Rachmaninova, Chopina a Liszta. Získal napríklad prvú cenu na medzinárodnej súťaži Golden Classical Music Awards v New Yorku, na súťaži Grand Prize Virtuoso vo Viedni získal prvú cenu a pozvanie na koncertné predvedenie sólového programu S. Rachmaninova vo viedenskom Musikvereine. Na budúci rok má vystúpiť v Carnegie Hall.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #klavirista #študentská osobnosť Slovenska #Ladislav Palkovič
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy