Prekonali množstvo kríz, vrátane problémov so zákonom kvôli drogám, ale postupne vystúpili až na vrchol pomyselného rebríčka najväčších rokenrolových skupín sveta.
Pri historickom stretnutí vo vlaku držal Mick dosku Chucka Berryho, Keith sa potĺkal s gitarou. Mick mal kapelu Little Boy Blue a Blue Boys a Keitha do nej prizval. Kapela vykryštalizovala pri koncertoch Alexisa Kornera a jeho Blues Incorporated. Pri jednom sa Mick s Keithom zoznámili s multiinštrumentalistom Brianom Jonesom a do kapely prišiel klavirista Ian Stewart (1938–1985). V júni 1962 sa osamostatnili. Názov skupiny vzišiel z piesne ďalšieho spoločného obľúbenca Muddyho Watersa – Rolling Stones (valiace sa kamene alebo tuláci bez domova).
V júli 1962 prvýkrát vystúpili ako záskok za „otca“ Kornera v slávnom klube Marquee. Na konkurz prišiel basgitarista Bill Wyman a začiatkom roka 1963 sa objavil uhladený bubeník Charlie Watts. Čoskoro si ich všimol Andrew Oldham, ktorý produkoval ich prvé albumy. Zaistil zmluvu s firmou Decca a začal budovať stounovský imidž zlých a vlasatých chlapcov ako protiklad k uhladeným Beatles.
V máji 1963 nahrali prvý singel Come On od Berryho a v apríli 1964 vyšiel ich prvý album The Rolling Stones. Autorská bola až ich štvrtá doska Aftermath (1966). Hymnou tohto obdobia sa stala pieseň I Can't Get No Satisfaction s už zľudovelým úvodným gitarovým rifom. „Stouni“ začali zdolávať vrcholy hitparád a pozornosť začali budiť aj informácie o tom, akú výtržnosť zase vyparatili, aké drogy majú práve v obľube alebo kto mal najviac žien v posteli. Kvôli drogám sa dostávali do konfliktu so zákonom.
Divoké 60. roky si však aj v prípade Rolling Stones vybrali svoju daň. V roku 1969, krátko po svojom odchode kvôli nezhodám s Mickom a Keithom, bol nájdený mŕtvy na dne bazéna svojho domu Brian Jones a jeho smrť nie je dodnes objasnená. V tom istom roku bol na festivale v Altamonte pred očami skupiny ubodaný fanúšik.
Rozbehnutú kapelu to však nemohlo zastaviť. Na jednej strane estét, intelektuál a výrazný spevák Mick, ktorý si vyskúšal aj herectvo, na strane druhej večný rebel a nezameniteľný gitarista Keith, vždy s cigaretou v ústach alebo s bourbonom v ruke a s vlasmi „ako po výbuchu granátu“. Tvorili výnimočnú autorskú dvojicu prezývanú Glimmer Twins (Blýskavé dvojčatá). Počas 70. rokov sa bežnou súčasťou života kapely stali limuzíny, luxusné sídla v daňových rajoch, vypredané koncertné sály a milostné a manželské aféry, ktoré by vystačili na román.
Najväčšiu popularitu dosiahli Rolling Stones na prelome 60. a 70. rokov s albumami Beggar's Banquet (1968), Let It Bleed (1969), Sticky Fingers (1971), na ktorom sa prvýkrát objavilo slávne logo s jazykom, či Exile On Main Street (1972). Na väčšine týchto albumov sa už podieľal brilantný a dodnes uznávaný gitarista Mick Taylor, ktorý vystriedal Jonesa. V roku 1975 Taylora vystriedal Ron Wood, ktorý zapadol hudobne aj ľudsky. Autorsky nedocenený sa cítil Wyman, ktorý odišiel v roku 1992. Miesto neho nastúpil jazzman Darryl Jones, ktorý sa ale riadnym členom už nestal.
Čítajte viac Rolling Stones oslavujú. "Valia sa" už 60 rokov
Po sólových ambíciách a sporoch v 80. rokoch sa „stouni“ vrátili s plnou parádou v roku 1989 albumom Steel Wheels, ktorý odštartoval ich úspešné 90. roky. Napriek tomu, že počas viac ako polstoročnej kariéry prekonala skupina množstvo kríz a jej zakladatelia Mick Jagger a Keith Richards tento rok oslávia už 78. narodeniny, stále im to hrá ako zamlada. Presvedčiť sa o tom teraz majú možnosť fanúšikovia po celej Európe, „Stouni“ sú totiž na turné Stones Sixty. Bohužiaľ za bicími už nesedí Charlie Watts, ktorý vlani zomrel. Za bubny zasadol americký hudobník Steve Jordan, ktorý sa podieľal na sólových albumoch Richardsa.
Celkovo vydali ako kapela niekoľko desiatok platní, posledná štúdiová s názvom Blue & Lonesome vyšla v decembri 2016. Na albume sa vrátili k blues, s ktorým kedysi začínali. Obsahuje 12 coververzií piesní bluesových hviezd ako Howlin' Wolf, Jimmy Reed alebo Little Walter.
Pre celé generácie rockových fanúšikov bol prvý koncert „stounov“ v Česku v roku 1990 nielen hudobným zážitkom, ale aj symbolom zmeny politickej situácie v Československu po novembri 1989.
