Sláve nesmierne nadaného tenoristu, ktorý okúzľoval publikum aj na scénach v Rusku, Argentíne či Rakúsko-Uhorsku, a ktorého meno poznajú ľudia aj dnes, pomohol tiež vynález fonografu a gramofónu. Ten nielen zachytil jeho hlas, ale Carusovi zarobil tiež veľa peňazí.
Caruso pochádzal zo skromných pomerov, narodil sa ako osemnáste z dvadsiatich detí chudobnej neapolskej rodiny. Talent na spev zrejme zdedil po rodičoch, hudobne vzdelávať sa začal len v osemnástich rokoch.
Na začiatku 20. storočia žiaril okrem iného v newyorskej Metropolitnej opere. Na jej javisku sa prvýkrát objavil v novembri 1903 a – často po boku českej sopranistky Emy Destinnovej – tu vystupoval celých 17 rokov.
Posledný newyorský koncert mal Caruso v decembri 1920, potom ho choroba prinútila odísť zo scény. Zomrel v auguste 1921 v milovanom Neapoli vo veku 48 rokov.
Slávny taliansky spevák bol priaznivcom moderných technológií, už v roku 1902 nechal zaznamenať svoj hlas, ktorý tak môžu počúvať aj súčasní milovníci opery.
Spevák mal vôbec k technickým novinkám vrelý vzťah. V januári 1910 si napríklad jeho podanie árií z opier Sedlák kavalier a Komedianti prišli počúvnuť návštevníci niekoľkých desiatok sál, kam hudbu i spev dopravil jeden z prvých rozhlasových vysielačov.
