Dvojica bývala v New Yorku vo štvrti Washington Heights, kde žije mnoho židovských utečencov z Európy. Pozorne počúvali a zapisovali si spomienky svojich susedov, ktorí prežili holokaust. Napokon ho pretavili spoločne s Marilee Eckert do cyklu Voices of the Holocaust. Piesne v podaní Hilaris Chamber Orchestra v úprave Daniela Rumlera budú spievať sopranistka Eva Šušková a tenorista Matúš Šimko a príbehy bude čítať herecká manželská dvojica Marián Slovák a Eva Matejková.
Pán Slovák, ako ste sa dostali k projektu Voices of the Holocaust (Hlasy holokaustu)?
Marián Slovák: Priateľ a kolega Jozef Lupták, s ktorým som robil niekoľko podobných projektov, ma oslovil, či by som nečítal takúto vec. Povedal som mu, že je to pre mňa veľmi ťažké. Pred desiatimi rokmi som bol veľmi chorý a aj čítanie mi stále do istej miery robí problém. Takže som povedal, nech mi tie texty pošlú a uvidíme. Zistil som, že okrem muža tam hovorí viacero žien. To predsa nemôžem celé čítať ja, musíme to rozdeliť. Tak nám napadlo, že by to mohla čítať aj moja žena.
Aj vy ste hneď vedeli, že je to výborný projekt a chcete sa na ňom zúčastniť?
Eva Matejková: Rozhodne, keď som si tie texty prečítala, ukázalo sa, že väčšina ich je v ženskom rode. Rada som sa k projektu pridala. Robím to veľmi rada, lebo celá história holokaustu ma zaujímala odmalička. Moji rodičia to zažili obidvaja, ale nie ako židia, ale ako kresťania, ktorí absolútne nesúhlasili so Slovenským štátom. Boli odchovancami Masarykovej prvej republiky. Môjho otca stíhali, takže som brala ako povinnosť zúčastniť sa na projekte Nezabudnúť.
Marián Slovák: Cítim zodpovednosť za históriu Slovenska. Za to, čo sa tu stalo, za tú hroznú nespravodlivosť. To je katastrofa, čo sme urobili našim židovským spoluobčanom. Kým žijem, som rád, že sa môžem na takýchto projektoch zúčastniť.
Môžete priblížiť projekt Hlasy holokaustu?
Eva Matejková: Je to koncert prerušovaný hovoreným slovom. Večer v bratislavskej Moyzesovej sieni bude rozdelený na dve časti. V druhej odznejú Chasidské piesne a bude sa čítať z knihy Jiřího Langera Devět bran. My s Mariánom budeme v prvej časti večera rozprávať príbehy jednotlivých židovských rodín z Európy. Čítam napríklad príbeh holandskej hodinárky, neskôr spisovateľky Corrie Ten Boomovej, ktorá prežila holokaust. (Počas druhej svetovej vojny pomáhala prenasledovaným židom. V roku 1967 jej udelili titul Spravodlivý medzi národmi. – pozn. red.), potom znie pieseň, čítam príbeh Anny Frankovej, za ním je pieseň. Som veľmi zvedavá a teším sa na hudobnú stránku tohto projektu, pretože bude hrať aj violončelista Jozef Lupták. Mám veľmi rada klezmerovú hudbu a židovské motívy. Jednou z najkrajších chvíľ môjho života bolo, keď sme s Mariánom hrali manželský židovský pár vo Fidlikantovi na streche na Novej scéne. Chcete vedieť, prečo sme do tohto projektu išli?
Samozrejme.
Eva Matejková: Čakajú nás veľmi ťažké chvíle, nechápem, ako sa dá celý národ zaviesť tak, ako za Slovenského štátu… Dnes, keď už tu nemáme toľko židov, tak si vymysleli ako cieľ LGBT komunitu a budeme prenasledovať tú? To je niečo strašné.
Marián Slovák: Máme politickú stranu v parlamente, ktorá má okolo 8–10 percent voličov, to je pre mňa strašná katastrofa.
Eva Matejková: Práve dnes sme počuli rozprávať chlapca – Rusa z Jaroslavle, ako sa dostal tajne na okupované ukrajinské územia. Hovoril, ako šiel Putin ešte pred začiatkom vojny denacifikovať Ukrajinu. A on hovoril: V prvom rade sa musí denacifikovať Rusko. Nacistická a komunistická ideológia majú veľa styčných bodov. Toho sa desím, toho obratu znova na východ, tam, kde sme kedysi boli. My máme vyše 70 rokov a najkrajšie roky sme prežili za ostnatým drôtom. Mladí, ktorí volia týchto ľudí, chcú znova žiť za ostnatým drôtom? Aby sa znova nedalo cestovať a vysloviť svoj názor? Ale nie lož, pretože popieračov holokaustu máme dnes aj v parlamente. To je najstrašnejšie, čo nás mohlo postretnúť.
Marián Slovák: Neboj sa, bude dobre.
Eva Matejková: Rada by som vám odcitovala úryvok z projektu Hlasy holokaustu, teším sa, že zaznie aj na koncerte. Hovorí Corrie Ten Boomová: „Pamätám si, ako nás tesne pred zatknutím prišiel navštíviť náš pastor. Nemali by ste u seba ukrývať židov – ich rodina totiž ukrývala židov. Biblia predsa hovorí, aby ste počúvali svoju vrchnosť. Môj otec mu však protirečil: Budem poslúchať vrchnosť vtedy, ak jej príkazy nebudú v rozpore s božími zákonmi. V opačnom prípade budem počúvať výhradne boha.“ A na Slovensku sa stalo niečo strašné – že kňaz, ktorý mal slovo božie šíriť, bol takým fašistom. Za to by sa všetci Slováci, ktorí ho dodnes vzývajú, mali hanbiť.
Koho by ste teda pozvali na stredajší koncert a čítanie v Moyzesovej sieni?
Eva Matejková: Všetkých, mladých aj starých. Malo by to počuť celé Slovensko. Dnes som počula v rádiu človeka, ktorý čítal mená nepreživších obetí holokaustu. Ten istý človek je v strane, ktorá LGBT komunitu označuje za pliagu. Tým treba adresovať svedectvá o holokauste.
Marián Slovák: Hlavne mladým ľuďom, rodinám. Lebo v škole sa nič o tragédii židovského národa hovorí veľmi málo, v dejepise je o tom možno štvrť strany. A kto to má robiť? Samozrejme rodina a škola, preto sú veľmi dobré takéto projekty.
Eva Matejková: Ja sa držím reality. Už dávno sa pýtam, keď sa vyše 60 000 židovských spoluobčanov nevrátilo, kde je ich majetok? Ich byty, kto ich má? Kde po nich zostali obrazy, šperky, porcelán? A nehovoriac o všetkých tých mozgoch, o ktoré sme prišli, čo všetko zo židovských detí mohlo vyrásť. Židia si cenia vzdelanie.
Marián Slovák: Strašne sme tým oslabili Slovensko.
Eva Matejková: Majetok sa dá ukradnúť, ale talent a nadanie sa ukradnúť nedá – tak vás znenávidia, keď viete viac. To je naša škaredá vlastnosť. Toho by sme sa mali vyvarovať.
Pán Slovák, vy ste v seriáli Dunaj, k vašim službám hrali pivovarníka Steina, ktorému arizovali pivovar Stein. Prijali ste rolu aj preto, že vám táto téma leží na srdci, alebo vám tú rolu ponúkli náhodou?
Marián Slovák: Neviem, či to bola náhoda, ale tej úlohe som sa potešil. Lebo okrem Obchodu na korze a jednej dvoch vecí na túto tému nedá vidieť, či už v televízii alebo divadle. Bol som rád, že vznikol takýto seriál. Samozrejme, nie je to dokument, sú tam možno nejaké nepresnosti, ale ide o to, aby Slováci vedeli, ako sme sa správali. Rád som zahral židovského majiteľa pivovaru, ktorý bol najprv za Československej republiky veľmi honorovaný, uctievaný, mal veľa kamarátov, ako obchodníka Kučeru, ktorému zachránil život a potom prišiel Slovenský štát a z jedného dňa na druhý bolo všetko úplne inak. Inak sa na vás pozerajú aj ľudia, ktorí dovtedy vám boli blízki.
Eva Matejková: Jednej známej som sa napríklad spýtala, za koho sa vydala naša priateľka. A ona vraví: „Čo ti poviem, za židáka.“ Naozaj použila to slovo. V určitých oblastiach bol napríklad antisemitizmus viac latentný ako inde. Ja som napríklad luteránka a v našej rodine sa nikdy nespomínalo, že za Slovenského štátu bolo dobre. Nebolo. Vzdelanie bez mravnosti je nanič. Viete, aj Mengele bol doktor, vzdelanec a aké zverstvá páchal.
Marián Slovák: A navyše mnohým ľuďom sa o nepríjemných veciach nechce hovoriť, tak povedia: hovorme radšej o futbale.
Eva Matejková: Chodievame často do Brna a tam často zakopnete o mosadzné tabuľky v chodníku – Stolpersteine, ktoré pripomínajú mená vyvraždených. Niekedy sú to celé rodiny.
Marián Slovák: V Nemecku aj mladá generácia pochopila, čo zlé robili ich predkovia, vyrovnávajú sa s tým. To musíme urobiť aj u nás. Uvedomiť si, že v dejinách boli aj dobré aj zlé časy.
Eva Matejková: Ktorá generácia sa u nás k tomu postaví čelom? Zlé veci nemožno zametať pod koberec, vymýšľať si dejiny! Dnes mnohí nevedia, čo sa stalo v roku 1968.
Spomínali ste, že budete čítať aj zápisky Anny Frankovej. Tá je známa, kto boli ostatní svedkovia holokaustu?
Eva Matejková: Sú tam nemeckí židia, ale aj príbeh tureckej židovky a nemeckého žida, ktorí sa vzali a šli na svadobnú cestu parníkom na Kubu. Ani tam ich neprijali, tak sa snažili dostať do Severnej Ameriky, do Južnej, ani jedna ich neprijala, bolo to v roku 1938, tesne pred vojnou. Nakoniec sa museli vrátiť a muža hneď poslali do Dachau. Sú to neuveriteľné príbehy.
