Témou vášho nového albumu je láska. Viacero hudobníkov sa v poslednej dobe vracia k tomuto posolstvu. Čím to podľa vás je?
Ela Tolstova: Aj ja som si všimla, že veľa umelcov našej generácie sa vracia k úprimnosti, láske a autenticite. Myslím si, že je to dnešnou dobou. Ľudia sa začali viac venovať sebe a naozaj sa sústredia na to, čo cítia. Zároveň je láska potrebná – čím jej je viac, tým lepšie.
Matej Herceg: Láska nemá žiaden limit.
Čo pre vás osobne znamená láska?
ET: Určite ju veľmi cítime aj v našom priateľstve. Keď sme vymysleli názov, nebola žiadna diskusia o tom, že by mal byť iný. Album aj nová zostava vznikli tak, že sme sa stali najlepšími kamarátmi. Drew bol najprv naším producentom, potom sa stal naším najlepším kamarátom a bubeníkom.
MH: Láska a láskavosť k blížnym pre nás znamená všetko a myslíme si, že by mohla znamenať aj pre ostatných. To by bolo super.
ET: Je to naša priorita – hudba a láska. Snažíme sa to ukazovať aj na našich vystúpeniach, kde sa s divákmi prepájame na osobnej úrovni. Uvedomujeme si, že zážitok tvoríme my aj oni a chceme, aby bol čo najúprimnejší.
Tento album ste nahrávali „oldschool“ spôsobom. Bola to pre vás výzva alebo skôr niečo oslobodzujúce?
ET: Určite to bola výzva. Snažili sme sa skôr redukovať, ako produkovať, takže sme v postprodukcii nerobili veľa úprav. Potom sme sa museli zmieriť s tým, ako tá nahrávka znie, a že v postprodukcii s ňou nebudeme robiť žiadne čáry-máry. Nechali sme to tak, aby bola čo najautentickejšia a zachytila okamih, ktorý sme v štúdiu prežívali. O to nám išlo.
Počas toho mesiaca, keď sme nahrávali, sme spolu aj bývali. Presťahovali sme sa do štúdia, a veľmi často sme z neho neodchádzali, aby sme nenarušovali kreatívny proces. Takže to bolo náročné aj po personálnej stránke, pretože sme nemali veľa súkromia, boli sme stále spolu. Koniec koncov nás to ešte viac zblížilo ako kamarátov.
Čítajte viac Billy Barman: Riešime, kto má koľko kíl, no radšej by sme sa mali rozprávať o tom, ako sa máme a čo prežívame
Nemali ste „ponorku“?
ET: Mali. (smiech) Bolo toho naozaj veľa, niekedy sme pracovali aj 14 hodín denne. Spomienky z toho procesu sú však veľmi pekné, pretože takto nahrávať bol náš sen. Natočili sme o tom aj dokument, ktorý vyjde po vydaní nášho albumu. Ľudia teda uvidia, ako to naozaj vyzeralo.
MH: „Ponorka“ patrí k láske. Spoznať toho druhého, čo mi na ňom prekáža, je úplne prirodzené. Keď o sebe tieto veci vieme, lepšie spolu fungujeme. A tak to je aj celkovo v živote. Za sedem dní som vyšiel von raz, naozaj sme tam boli v kuse zatvorení.
Každý bol stále zamestnaný – keď sa napríklad nahrávali bubny, ja som ich pomáhal ladiť. Ela zasa varila, je to super kuchárka. Drewa a Pauline sme naučili niečo po slovensky. Milujú Elinu aj slovenskú kuchyňu. Snažili sme sa album natočiť „oldschoolovo“ kvôli tomu, že nám to umožnilo ísť hlbšie do jednotlivých piesní. Nie sú tam žiadne triky či špeciálne efekty.
ET: Žiadne príliš veľké nápady, sú to jednoducho pesničky o láske.
MH: A radi ich hráme.
Hoci sa na tomto albume vraciate k slovenským koreňom, tak sú všetky skladby v angličtine. Prečo?
ET: Je to pre nás prirodzený spôsob, akým komunikujeme. Tento album sme napísali hlavne ja, Drew a Michal, náš basgitarista. Tým, že sme najlepší kamaráti, sme si medzi sebou vytvorili príjemnú synergiu. Niekedy som mala pocit, že naše mysle boli prepojené a nemuseli sme sa veľa rozprávať o smerovaní albumu.
Tým, že Drew je z Nového Zélandu, komunikujeme v angličtine. Nechceme sa však za ňu skrývať, nehanbíme sa za slovenčinu, len je to pre nás momentálne prirodzenejšie – tým, že sa celý čas bavíme po anglicky. Paradoxne je pre nás tento album „najslovenskejší“, pretože sme sa v mnohých pesničkách inšpirovali našimi koreňmi. V jednej skladbe je fujara, v ďalšej drumbľa, na koncertoch používame ozembuch, ktorý sme si sami vyrobili.
Veľmi radi sa vraciame k slovenskej, slovanskej a celkovo východoeurópskej kultúre, radi ju objavujeme. Možno ešte viac, odkedy sme v zahraničí. Tým, že spolupracujeme s medzinárodnými umelcami, vidíme, aké je to pre nich zaujímavé a nové. Myslím si, že aj na ďalších nahrávkach pôjdeme touto cestou.
MH: Je to také naše slovenské, že až niekde vonku nám musia pripomenúť, aké dobré veci tu máme.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ako vás ovplyvnil presun do Berlína a príchod dvoch nových členov?
ET: Ja som sa do Berlína presťahovala náhodou, pretože ma tam zobrali na školu. Už vtedy sme sa poznali s Drewom, ktorý produkoval náš album Mirror Me. Stretávať sa denne s ľuďmi, ktorí robia naplno iba umenie, pre mňa bola príjemná zmena. Dodalo nám to viac odvahy a sebaúcty, zároveň nám to potvrdilo, že hudba je našou cestou. Pauline prišla do kapely neskôr, začali sme spolupracovať na minulom turné. Bolo to tiež veľmi príjemné spojenie, sadli sme si a je nám spolu dobre.
MH: Ja som jediný člen kapely, ktorý nežije v Berlíne. Preto je to pre mňa zase iný zážitok, keďže tam dosť často dochádzam a som tam aj napriek tomu, že môj domov je tu. Mám to rád.
ET: Maťo tam chodí na pracovnú dovolenku. (smiech)
MH: No neviem, či by som to úplne nazval dovolenkou. Veľa ľudí sa ma pýta, aký je Berlín, ale vždy, keď tam som, tak „makáme“. Snažíme sa totiž vyťažiť čo najviac z toho, keď sme všetci spolu.
ET: Teraz sme tam otvorili aj nahrávacie štúdio, ktoré je pre nás zároveň kreatívnym priestorom a skúšobňou. Čím ďalej, tým viac nám to ukazuje našu hudobnú cestu a uvidíme, kam nás to zavedie. Možno sa niekedy vrátime na Slovensko alebo do Česka. Radi sa vraciame v rámci koncertov a teší nás, že fanúšikovskú základňu máme tu.
MH: Drew a Pauline majú skvelé zážitky s tunajšími ľuďmi a často sú prekvapení, akú krásnu spätnú väzbu dostávame a aké vznikajú počas koncertov spojenia. Na koncerty sa tešíme a inšpirujú nás. Nedávno sme skúšali na turné a dopadlo to tak, že polovicu z tých dvoch týždňov, čo sme skúšali, niekomu niečo napadlo a vznikli z toho nové pesničky. Takže teraz už máme napísanú možno aj polovicu nového albumu.
Ako vznikal videoklip k piesni Time In Space?
ET: Bolo to veľmi zaujímavé, pretože nebol doplánovaný do úplných detailov. Natočili sme ho s režisérom Olafom Spittom a s kameramanom Timom Fisherom, ktorí sú naši veľmi dobrí priatelia. Olaf natáčal aj spomínaný dokument, takže s nami počas nahrávania strávil naozaj veľa času a dobre nás spoznal. Klip, ktorý sme potom natočili, vznikol veľmi prirodzene.
Natáčal sa na 16 mm film, čiže sme boli časovo dosť obmedzení. Keďže sme na to nemali veľa peňazí, mohli sme točiť iba hodinu materiálu. Preto sme si vyberali, aké zábery budeme robiť. Išli sme kempovať do lesa, ja som nám spravila nejaké kostýmy a zažívali sme spolu rôzne čarovné situácie. Prekvapila nás tá farebnosť, všetkým sa nám to páčilo a sme spokojní, ako to dopadlo. Dúfam, že aj v budúcnosti budeme môcť robiť takéto experimenty.
MH: Je to náš najlepší klip, určite by ste si ho mali pozrieť. Má krásne farby, dejovosť-nedejovosť, pomiešanosť. Je pre nás veľmi hodnotné, že nás Olaf poznal a chcel nás prostredníctvom klipu predstaviť takých, akí sme. Boli to reálne situácie, hrali sme mikádo pri jazere, boli sme sa kúpať a on to zdokumentoval a nádherne zostrihal.
Dúfam, že budeme mať peniaze na to, natočiť ďalší klip na film, pretože takéto časové obmedzenie je úžasné. Režisér a kameraman si trikrát rozmyslia, čo idú natočiť, a potom to naozaj stojí za to.
