Keď vystúpi Marta Kubišová na pódium, jej charizma a elegancia pôsobia na dav priam hypnoticky. V kombinácii s hlbokým altom a kultivovaným prejavom ju právom označujú za jednu z najväčších dám česko-slovenskej pop-music a je až neuveriteľné, ako prirodzene, nenásilne a skromne jej prejav pôsobí. Vnímanie osobnosti tejto umelkyne je vo veľkej miere ovplyvnené nielen jej hudobnou činnosťou, ale aj politickou minulosťou. Proces, počas ktorého sa z pophviezdy stala disidentka, zakázaná speváčka, signatárka a hovorkyňa Charty 77, jej vytvoril imidž hrdinky. V prípade Marty Kubišovej však nejde len o pútavý príbeh, akým dnes strašia žiakov pred hrôzami totality. Vnútorná sila, ktorá z nej vyžaruje, a odvaha, ktorú preukázala, dokazujú, že je naozajstnou osobnosťou.
Zlaté dieťa
Marta Kubišová sa narodila 1. novembra 1942 v Českých Budějoviciach, neskôr sa rodina presťahovala do Poděbrad. Jej otec bol lekár a mama žena v domácnosti. Snívala o štúdiu medicíny, ale pre jej rodinný pôvod ju na vysokú školu nezobrali, pracovala teda v sklárňach. K hudbe sa dostala viac-menej náhodne, hra na klavíri, ktorej sa venovala od 11 rokov, ju nebavila, raz ju však počul miestny muzikant a objavil v nej talent. Začala spievať s tanečnou kapelou kúpeľného orchestra v Poděbradoch a vystupovala najmä na popoludňajších čajoch. Neskôr sa v súťaži Hledáme nové hvězdy dostala do finále a v roku 1962 vyhrala konkurz do Stop divadla v Pardubiciach, odkiaľ po roku prešla do plzenského Divadla Alfa a v roku 1964 do pražského Divadla Rokoko.
Z Prahy už nebola cesta k sláve ďaleko, objavovala sa v televíznom programe Vysíla studio a do povedomia národa sa dostala vďaka spolupráci s Václavom Neckářom a Helenou Vondráčkovou. Interpreti, ktorí si neskôr hovorili Golden Kids (Zlaté deti), boli hitom číslo jeden v Československu a trojica sa stala symbolom nového prúdu pop-music, ktorého sila bola v druhej polovici šesťdesiatych rokoch obrovská. Marta Kubišová vyhrala svoje prvé ocenenie na Bratislavskej lýre v roku 1966 za dueto s Helenou Vondráčkovou Oh, baby, baby od Bohumila Ondráčka, o rok neskôr vyhrala aj prvého Zlatého slávika. Začala hrať vo filme, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom, režisérom Janom Němcom. Počas rozbehnutej hudobnej dráhy spolupracovala aj s Waldemarom Matuškom či Karlom Gottom.
Cesta pre Martu
Kariéru Marty Kubišovej výrazne ovplyvnil vpád vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. V roku 1968 vyhrala zlatú Bratislavskú lýru za pieseň Cesta od skladateľa Jindřicha Brabca s textom Petra Radu a keďže príbeh o vojakovi v tom čase evokoval práve udalosti z augusta 1968, razantne odmietala s piesňou vystupovať.
„Teraz som mala pred očami tie tanky a priezračne vymetenú, vyľudnenú Prahu. Mirkovi Vaštovi som povedala, aby zohnal niečo iné, že toto spievať nebudem.“ Cesta mala odznieť v seriáli Jaroslava Dietla Piesne pre Rudolfa III. a práve pre tvrdohlavosť Marty Kubišovej boli skladateľ aj textár nútení v rýchlosti vymyslieť niečo nové. Modlitba pro Martu s úvodnými slovami „ať mír zůstavá s touto krajinou“ sa v období neistoty veľmi rýchlo dostala medzi ľudí a ešte predtým, ako odznela v seriáli Piesne pre Rudolfa III. a neskôr ako znelka TV programu Vladimíra Škutinu Sme s vami, buďte s nami, ju Marta Kubišová zaspievala na Staromestskom námestí.
Pieseň, ktorá na prahu normalizácie zosobňovala protest spôsobom tichej revolty, ale plný odhodlania, sa stala sprievodnou piesňou vtedajších udalostí. Mala však na osudy jej stvoriteľov neblahé následky. Jindřich Brabec musel pre ňu opustiť miesto v rozhlase a Petr Rada emigroval do Austrálie. Výrazne zasiahla aj do Martinho života.
Roky bez Modlitby
Nebolo to však zo dňa na deň. Rok 1969 bol pre Martu Kubišovú úspešný, vyhrala svojho druhého Zlatého slávika, vystupovala vo Švédsku, nahrala sólový album Songy a balady a vydala sa za Jana Němca. S nástupom normalizácie sa jej hudobné pôsobenie čoraz viac zužovalo, ďalšieho Zlatého slávika musela prevziať v ústraní, v redakcii časopisu Mladý svět, a hoci vypredala Lucernu, problémy na seba nenechali dlho čakať. Od februára 1970 mala oficiálne zakázanú činnosť. Zámienkou sa stali sfalšované pornografické obrázky a aj keď po niekoľkých mesiacoch súd s riaditeľom vydavateľstva Supraphon vyhrala, vypovedali jej všetky zmluvy. Dôvodom bola aj verejná podpora Alexandra Dubčeka, ktorého po návrate z Moskvy čakala pred ÚV KSČ a zaznamenali ju televízne kamery. Nemala však potrebu ospravedlňovať sa a stála si za svojím presvedčením. V čase rozvodu s manželom, ktorý neskôr emigroval a po potrate a klinickej smrti si hľadala novú prácu bez umeleckého zamerania, no ani to nebolo jednoduché. Istý čas dokonca lepila obaly na hračky.
Chartistka a disidentka
Marta Kubišová podpísala Chartu 77, a keď sa Václav Havel dostal do väzenia, stala sa jej hovorkyňou. Po druhýkrát vydatá a s malou dcérou v náručí sa stala disidentkou a bojovala za ľudské práva a slobody v prostredí pražského undergroundu, mala sa dokonca stať speváčkou Plastic People of the Universe. V osemdesiatych rokoch pracovala ako referentka zásobovania vo Výstavbe sídlisk a až revolučné obdobie jej vrátilo pomaly zabudnutú slávu. Spievala hymnu na Škroupovom námestí pri prvej povolenej demonštrácii k 40. výročiu vyhlásenia Deklarácie ľudských práv v roku 1988 a po boku Václava Havla sa objavila aj počas Nežnej revolúcie, keď na balkóne Melantrichu zaspievala svoju nesmrteľnú Modlitbu.
„Pripadala som si ako v sne!“ hodnotí na svojej webovej stránke. Návrat na pódium absolvovala v tom istom roku na Koncerte pre všetkých slušných ľudí a vydavateľstvo Supraphon vyšlo s reedíciou jej jediného sólového albumu Songy a balady. O rok neskôr jej bol dodatočne odovzdaný Zlatý slávik, tzv. celoživotný. V 1992 sa začal vysielať aj jej televízny program Chcete mě?, v ktorom sa venuje opusteným psíkom a ktorý funguje dodnes. Marta Kubišová stále spieva a koncertuje, aj keď obrovský boom, aký jej umožnili porevolučné roky, pomaly utíchol. S hlasom, ktorý spôsobuje zimomriavky, a s odhodlaním, ktoré je unikátom, je jednou z osobností našej nedávnej histórie, ktoré sú bez akéhokoľvek gýču hodné obdivu.
Povedali o Marte Kubišovej
„Keď Marta Kubišová prišla v šesťdesiatych rokoch na scénu, videl som ju v televízii na čierno-bielej obrazovke a mal som pocit, že ide o mimoriadneho človeka. Neskôr sa to aj dokázalo. Pani Kubišová žila svoj život v pravde a presne tak ako v tom čierno-bielom obraze, bolo pre ňu čierne vždy čierne a biele vždy biele, vedela, čo je dobro a čo zlo, a nebála sa to povedať. Je to jedna z najväčších osobností česko-slovenskej kultúry a veľmi si ju vážim.“ Ladislav Snopko, bývalý minister kultúry
„Marta Kubišová je predovšetkým dobrá speváčka, ktorá sa zviezla na tom, čo urobila. Urobili to mnohí, ale ospravedlnili sa a prispôsobili, ale ona ostala verná svojmu postoju, pre ktorý nemohla dvadsať rokov spievať. Zo speváčky sa tak stala disidentka, revolucionárka, ale netreba zabudnúť, že je tiež jednou z najlepších česko-slovenských speváčok.“ Peter Lipa, hudobník
„Je to obdivuhodný človek. Dokázala opustiť výslnie, špičku vtedajšej pop-music a prestať vystupovať len preto, lebo si myslela niečo iné, ako bolo v tej dobe formálne prikázané. Vystupovala aj na Pohode, a preto viem posúdiť, že aj z ľudskej stránky je to veľmi milý človek.“ Michal Kaščák, organizátor festivalu Pohoda
