Hoci o hudobníkovi Fedorovi Frešovi vyšlo už veľa textov – napríklad aj jeho autobiografia Sideman – je táto kniha posunom. Spočíva už v tom, že dielo aj život Fedora Freša sa uzavreli jeho smrťou 26. júna 2018, keď mal 71 rokov. Všetko je už teda minulosťou, čo dodáva rozprávaniu silu definitívy, ale aj zvláštnu clivotu.
Uznávaný hudobník, basgitarista a manažér žil do posledných chvíľ naplno, nikto nečakal, že odíde. Kniha je teda aj akýmsi pozdravom na rozlúčku pre všetkých, ktorí zostali Frešovou smrťou zasiahnutí a chýbalo im to posledné slovo, to, čo nebolo dopovedané a zostalo otvorené. Frešov syn túto túžbu po skompletizovaní umelcovho odkazu knihou plní a čitateľov ňou iste povzbudí. Je totiž taká plná lásky, že okrem iného prináša aj veľa pozitívnej energie. Ako dobrý koncert, ako keby si Frešo ešte zahral.
Vždy s úsmevom
Hudobníkov syn Viktor Frešo v úvode ku Kompletu píše, že keď pred pätnástimi rokmi nahováral otca, aby napísal autobiografiu Sideman, nenapadlo by ho vraj ani vo sne, že jedného dňa bude písať úvod k ďalšej otcovej knihe, k autobiografii Komplet: „Štyri roky po tom, ako odišiel, sme sa rozhodli znova Sidemana vydať a knihu obohatiť o otcove denníky, rozhovory, publicistické texty, ďalšie fotografie a iný, zatiaľ nepublikovaný obrazový materiál.“
Dobre, že sa takto rozhodli, lebo vznikla publikácia, ktorá nie je len osobnou spoveďou, ale je aj kronikou doby a hudobného života u nás. Je na čítanie, ale aj na pozeranie – na snímkach ožíva množstvo známych tvárí, vracia sa množstvo výnimočných situácií. Je milé dešifrovať vo vtedajšej mládeži neskorších zrelých ľudí, ba aj bardov, autority. Opäť sú tu unikátne snímky mladého Mariána Vargu, ktorý už svojím zjavom bol mimoriadny a nápadný, nedá sa na neho vynadívať. Vyžaroval talent, posadnutosť, jedinečnosť a čosi podobné bol aj Frešo, len v inom žánri. Kým Varga bol ako maľba od Picassa, Frešo pôsobil ako jemný akvarel. Až do staroby bolo v jeho tvári niečo až detsky čisté, jemné, láskavé. Skoro na všetkých fotografiách sa usmieva.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Keď však náhodne otvorím knihu na strane 177, nachádzam fotografiu, ktorá ma upúta. Je to snímka kapely Slnovrat, kde posledný hudobník v rade je komentátor Ivan Hoffman. Každý asi vie, že Ivan Hoffman je tvárou nežnej revolúcie a autorom jej hymny Sľúbili sme si lásku. No on bol aj zakladateľom skupiny Slnovrat, a je to on, koho pozvala na Bratislavskej lýre v roku 1989 na pódium americká folková diva Joan Baezová, no ale to je už iná história. Dôležité v tomto prípade je, že aj jeho život sa preťal s Frešovým a že tento exkurz dokazuje, aké súvislosti čitateľ v knihe nachádza. Komplet je urobený tak, že odhaľuje celú pestrosť a bohatosť nášho umeleckého života. Vidíme, aké sme tu mali zaujímavé osobnosti, čo všetko vytvorili a ako to pokračuje. Nad touto knihou nikto nebude bedákať, že sme toho dosiahli málo.
Hudba v rodine
Skôr než basgitarista Fedor Frešo bol v slovenskom hudobnom svete známy jeho otec Tibor, ktorý pôsobil ako dirigent v Slovenskej filharmónii, v divadlách a bol tiež umeleckým šéfom Opery SND a napísal aj operu Martin a slnko. Nemožno sa teda čudovať, že nebol nadšený, keď sa syn zaujímal skôr o rockovú a džezovú hudbu. V knihe Fedor Frešo spomína, že sa jeho otec prišiel pozrieť na koncert kapely Nautilus, kde účinkoval a ktorý bol predfilmom v bratislavskom hradnom amfiteátri. Tam bývali filmové festivaly a bola to vždy udalosť.
Otec si už dávnejšie všimol, že mama (operná speváčka) kúpila synovi basgitaru a že Fedor chodí skúšať s kapelou. Bol zvedavý, kam to vedie. Vystúpenie na hrade sa mu páčilo, ale on túžil, aby sa syn venoval vážnej hudbe. Uznal, že má rytmus, že by sa mal vzdelať v poriadnej muzike a že on by ho potom prijal do divadelného orchestra, keď už je tým šéfom opery. Otec povedal, že kariéra sadzača (tomu sa vtedy mladý Frešo mal venovať) je síce fajn, ale že muzika by bola lepšia. Pravda, solídna muzika, najlepšie v divadle. Sila talentu si však robila so synom po svojom a nič nezmohol ani otec, ktorý chcel, aby Fedor hral v divadelnom orchestri na bicie. „Myšlienka sa mi síce páčila, ale bicie? A predstava, že by som zakotvil ako otcov vazal v orchestri, už vonkoncom nie. To by som si veľa vážnosti v muzikantskom svete neužil.“ Takto vtedy uvažoval mladý muzikant.
Husle odvrhol
Mladý Fedor Frešo sa ťažko hľadal, išiel cestou pokusov a omylov, vyskúšal toho veľa, ale inštinkt ho viedol správne. Vôbec mu napríklad nesadla hra na husle, ktorú mal aj z rozhodnutia rodiny zvládnuť. Videl, že nie je hudba ako hudba a postupne odhaľoval, kam patrí. Práve táto rozporuplnosť Frešovej cesty je živnou pôdou pre dobrý text. Keby išiel priamočiarejšie, nemal by toľko skúseností, kamarátov, nespoznal by toľko kapiel, hudobníkov, nemal by toľko zážitkov. Takto sú v publikácii stovky mien, osudov, príbehov kapiel a dobových reakcií na dianie. On bol totiž stále uprostred života. Bol veľmi kamarátsky typ a nadviazal veľa priateľstiev. Je to jeden z najkrajších motívov knihy: čitateľ sa dostáva do týchto vzťahov, prežíva historky a uvažuje prostredníctvom nich nad životom.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Milá je napríklad spomienka na Mariána Križana, ktorý Frešovi kedysi dohodil účinkovanie v Divadle na Korze (pre pásmo poézie Miroslava Válka Zvony na nedeľu s hudbou Jána Melkoviča). Veľmi silno sa vraj kamarátili, ale Križan z brandže odišiel a stratil sa vo svete. Keď ho vraj po rokoch Frešo stretol a volal na pivo, dávny kamarát vraj odmietol, lebo manželka ho nepustila. Vyznieva to žartovne, ale pri tejto pasáži som si uvedomila, ako vedel Frešo skĺbiť bohémsky život s rodinným. Dvere u nich boli vždy otvorené, dobre sa tam varilo, jedlo (on sám bol výborný kuchár), mnohé snímky svedčia o veselej nálade v domácnosti, pohode, stretnutiach s priateľmi, večierkoch, debatách. A deti vždy pri tom! Veľmi pekný svet. Ale aj v ňom boli konflikty.
V knihe je napríklad zaznamenaný príbeh priateľstva Fedora Freša a Deža Ursinyho. Aj s napätiami a rozpormi, ktoré približujú teóriu ich muziky. „Keď som hral s Black and White vo Véčku, chodieval tam Dežo Ursíny už ako môj veľký kamarát,“ píše Frešo. „V miestnom bufete raz prišiel za mnou a nešetril chválou, že mám výborný odpich a že je ma v tejto zlej kapele škoda. A odpich, to bola modla, vtedy veľmi dôležitý prvok v hudbe. Málokto vedel exaktne vysvetliť, v čom taký odpich spočíva. Dnes sa už tento termín nepoužíva, namiesto toho sa hovorí o šlapaní, šľapajúcej rytmike (po slovensky by malo byť šliapajúcej, ale to je strašné).“
Kniha je skrátka popretkávaná mnohými podrobnosťami, citátmi z dialógov, postrehmi. A veľmi dojímavá je záverečná časť, ktorú tvoria už len spomienky na hudobníka. Dozvedáme sa z nich o jeho súkromí, o živote s rodinou, s kamarátmi, so susedmi, spolupracovníkmi. Volali ho Feci a v tejto pasáži je kniha primerane dôverná, ako keby sme aj my sedeli za stolom s Fecim a jedli, čo práve navaril.
Radosť mu robili paradajky
Jeho život bol šťastný, ale tiež ho postihli tragédie. Náhle mu zomrela v roku 2014 manželka Magdaléna, ktorú volal Babulka. Bola jeho láskou a životnou istotou. Maľovala na hodváb, ale bola aj manažérkou skupín Collegium musicum a Fermata. Freša mali ľudia radi, nezostal sám ani po smrti Babulky, mal stále veľa záujmov (bol aj zručný v dielničke), mal sestru, deti, venoval sa vnúčatám a zblížil sa s Katarínou Melišovou. Tá na Fedora Freša tiež v knihe spomína.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Boli vraj v Amerike a navštevovali významné miesta, spojené s hudbou. V New Orleanse zašli do verejnej záhrady, kde hrala džezová kapela a jedna žena z publika si s nimi išla zahrať. To Fedora inšpirovalo a opýtal sa, či si tiež môže s nimi zahrať. Začali Meckie Messerom, potom prišli improvizácie. Bol to triumf. A Katarína Melišová ešte prezrádza jednu dôvernosť. Fedor bol vraj vychýrený záhradkár, jeho pýchou boli paradajky. Pestoval ich vraj „od šteňaťa“, čiže zo semena a priesad mali asi sto. „Niektoré sme darovali kamarátom a keď naša každodenná starostlivosť priniesla svoje ovocie, Fedor s pýchou fotil stôl obsypaný paradajkami. Bolo krásne. Chýbaš,“ vyznala sa partnerka Katarína.
Čítajte viac Fedor Frešo? Výborný muzikant aj organizátor aktívny do poslednej chvíle
Posledné slovo v knihe má Tomáš Berka, jeho kamarát, spoluhráč a spoluautor Rockovej encyklopédie. Spomienku na Fedora vraj napísal ako slabú náplasť na bolesť z výčitky, že vinou práce nemohol byť v júli 2018 na rozlúčke s Fedorom vo V klube. Napísal, že Frešo bol najdlhšie hrajúci slovenský rocker. Začínal už v roku 1963 v skupinách Nautilus, Blue Stars a Kabinet 112. Neskôr hral asi v dvadsiatich kapelových zostavách. „Ja sám som ho zaregistroval až v roku 1966, keď sa zjavil v Ursinyho kapele Soulmen.“ Mali vtedy rozhodujúci koncert v hoteli Tatra. Bol tam nátresk, ľudia stáli až na schodoch. A vraj tam Tibor Ličko Berkovi pošepol o mladom, ešte neznámom Frešovi: „To je syn toho dirigenta z opery!“ Presne tak sme to vtedy vnímali, starší Frešo bol veľmi známy a teraz je situácia opačná. Na internete prevažuje Fedor Frešo a otca si pripomíname už len popri synovi. Aj na to sú podobné knihy ako Komplet dobré – aby vyvážili hodnoty a aby sa každému, kto sa zaslúžil o naše umenie, dostalo pozornosti.
