Recenzia: O mori bez soli

Debut Vandy Rozenbergovej Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (ako prvý z titulov vydavateľstva inaque) mnohých príjemne prekvapil.

09.03.2013 05:00

Viacnásobná úspešná „účastníčka“ literárnej súťaže Poviedka dokázala, že jej ocenenia neboli vonkoncom náhodné, a že žáner kratšej prózy jej svedčí. Svieže, vtipné, zľahka absurdné poviedky, niekedy zavŕšené priam "dahlovskou“ pointou, priniesli na slovenskú literárnu scénu nový vietor. Pre tých, ktorí si dobrovoľne zahatali cestu k domácej tvorbe po skúsenostiach s odporúčanou literatúrou na školách, môže byť Rozenbergovej tvorba dôkazom, že slovenskí autori vedia písať prístupne a s ľahkým perom bez toho, aby skĺzli k plytkosti a vulgárnostiam.

S charakterom "uletených“ poviedok prvej zbierky korešpondovala výrazná fuksiová obálka a inak to nie je ani teraz. Belasé pozadie s čajkami a decentné obrysy morských vĺn však tentoraz dávajú tušiť, že Rozenbergovej románová prvotina bude iná. O poznanie vážnejšia. Umiernenejšia. Fádnejšia?

Aj tu autorka potvrdzuje svoju fascináciu menami a ich významom. Zachádza v nej však ešte o čosi ďalej, túto jej pasiu totiž v románe Moje more má aj jedna z hlavných postáv. Ba čo viac, povýši ju na jednu z hlavných metód svojej zárobkovej činnosti.

Vanda Rozenbergová: Moje more, Premedia 2012,...
o mori bez soli Vanda Rozenbergová: Moje more, Premedia 2012, Bratislava

Kaliste (vlastným menom Slávke Mokrej), ktorá sa rozhodne skoncovať so svojím zamestnaním, aby sa mohla naplno venovať profesionálnej dráhe veštice, totiž na výkon novej profesie stačí poznať meno a dátum narodenia svojho klienta. Keďže Kalistiným zámerom je ľudom pomôcť, prípadne ich potešiť, prorokuje im len samé dobré veci (a veci horšie, ktoré však už dotyční v neblahej predtuche tušili). Ako hovorí ona sama: „Príbehy, ktoré sa jej rodia v hlave, sú dielom okamihu a momentálnej inšpirácie.“ Takto zrejme vznikajú aj príbehy samotnej autorky. Je to v poriadku, ide o legitímny tvorivý proces mnohých spisovateľov.

Vidieť, že Rozenbergová je sčítaná, má cit pre príbeh, zmysel pre humor i talent a jej texty sú štylisticky na úrovni. Napriek tomu akoby jej druhej knihe čosi chýbalo. Kalista prevyšuje všetky ostatné hlavné postavy, ktoré sú v porovnaní s ňou akési ploché, poznáme síce ich mená, vieme, čo milujú a čo neznášajú, no v konečnom dôsledku o nich nevieme omnoho viac než o Kalistiných zákazníkoch. Pri poviedkach sa možno s podobným náčrtom literárnych postáv uspokojiť, no dlhší prozaický útvar si žiada viac. A najmä čitateľ si žiada viac.

Ak som si pri jej predchádzajúcom diele kládla otázku, prečo so svojou prvotinou čakala tak dlho, po dočítaní jej románového debutu som si povzdychla, že s ním mohla radšej ešte chvíľu počkať. To však neznamená, že Moje more sa neoplatí prečítať. Porovnávaniu so starším súrodencom sa však nevyhne. Na záver si dovolím nechať tu odkaz pre Kalistu – Marína oslavuje meniny 8. decembra a Uppsala leží vo Švédsku. A jeden pre autorku – nech píše ďalej.

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy