Tatarka v Navrávačkach ukázal, kto je, hovorí spisovateľova múza Eva Štolbová

14.03.2013 09:00
Tatarka a Stolbova
Dominikovi Tatarkovi sa podarilo vycestovať s Evou Štolbovou do Prahy v januári 1986 na pohreb Jaroslava Seiferta. Autor:

Bude to už 100 rokov, čo sa 14. marca 1913 v obci Plevník-Drienové neďaleko Považskej Bystrice narodil Dominik Tatarka. K nedožitej storočnici spisovateľa, ktorého dielo patrí do zlatého fondu slovenskej literatúry, vydáva Literárne informačné centrum Písačky pre milovanú Lutéciu. Text, ktorý vznikol v čase normalizácie, odkrýva duchovné hľadanie prozaika, odstaveného komunistickou mocou na okraj spoločnosti.

V našom kultúrnom prostredí sa každé obnovené vydanie jednotlivej práce Dominika Tatarku stáva udalosťou. Je to preto, že hoci od prozaikovej smrti uplynulo takmer štvrťstoročie, do dnešných dní nebolo vydané jeho súborné dielo. No ako plynie čas, nedorozumenia s dedičmi autorských práv Tatarkovho odkazu, s ktorými sa stretol nejeden vydavateľ, zdá sa, pomaly ustávajú. Okrem Písačiek vydá Literárne informačné centrum v máji aj Navrávačky s Dominikom Tatarkom. Je to kniha – rozhovor spisovateľa s jeho poslednou láskou a múzou, českou spisovateľkou Evou Štolbovou.

Pôvodne vychádzali Navrávačky v samizdatoch, exilovom vydavateľstve Index a neskôr, v lete 1989 aj v oficiálnych Slovenských pohľadoch v podobe Tatarkovho monológu. Tak totiž upravili prepísaný obsah dvadsiatich kaziet zvukovej nahrávky živého rozhovoru editori Martin Šimečka a Ján Langoš. A práve táto verzia textu uzrela svetlo sveta aj vo vydavateľstve Artforum, ktoré Navrávačky prinieslo na pulty našich kníhkupectiev len pred pár dňami.

No kniha Evy Štolbovej Navrávačky s Dominikom Tatarkom, ktorú v obnovenom vydaní pripravuje Literárne informačné centrum na máj, je plnou verziou dávneho rozhovoru dvoch osobností spojených okrem iného aj príbehom ľúbostného vzťahu.

Prvé vydanie tejto doslova dokumentárnej verzie Navrávačiek s minimálnymi zásahmi editora Norberta Gašaja spadá do roku 2001. Jej reedícia čitateľom opäť ponúkne príležitosť stretnúť sa s duchom Dominika Tatarku. S autentickým vírom jeho vnútorného hľadania, uvažovania o tvorbe, živote, svete v živom dialógu porozumenia.

Spisovateľka Eva Štolbová, ktorá tento prúd prozaikovho vedomia vyprovokovala a urobila z neho podrobný záznam, ho tak uchovala pre našu pamäť. Pamäť o človeku tvorcovi a o dobe, ktorá bez zábran potláčala umeleckú aj občiansku slobodu.

„Bohužiaľ, neviem, čo je s mojimi listami, asi ich majú Tatarkove deti, ale jeho listy, ktoré mi písal, sú v archívoch českého písomníctva,“ povedala pre Pravdu Eva Štolbová.

Ako ste sa začiatkom 80. rokov dostali k Tatarkovým textom?
Môj syn bol spolužiakom syna Ludvíka Vaculíka Janka. Dobre som sa spoznala s Vaculíkovcami, často mi požičali niečo na prečítanie. V tom čase v Prahe samizdatové texty kolovali pomerne intenzívne. Tak sa mi dostali do rúk Písačky pre Lutéciu. Text sa mi ohromne zapáčil – jeho stavba, jazyk, spôsob vyjadrovania, tematizácia ženy… Tak som sa odvážila opýtať Ludvíka Vaculíka, či by som nemohla Tatarkovi napísať list od čitateľky. Povedal mi, že určite, vraj iste bude rád: „Ten je tam takovej vopuštenej…“ A dal mi jeho adresu: Mišíkova 16, Bratislava.

Očakávali ste, že vám hneď napíše odpoveď?
Obracala som sa naňho bez toho, aby som si dokázala predstaviť, ako vôbec žije, ako vyzerá. Netušila som, či to nie je náhodou nejaký suchý starček. Slovom, poslala som mu vrúcny list, v ktorom som mu povedala, ako sa mi to, čo napísal, veľmi páčilo a že sa mu ozývam ako češtinárka a vďačná čitateľka. Bolo to vo februári. Dlho mi nechodila žiadna odpoveď. Povedala som si, že asi nemá záujem komunikovať – čo tam po nejakej učiteľke češtiny… Ale prišlo leto a s ním odpoveď. Odrazu som si našla v schránke list, na ktorom bola moja adresa napísaná takým zvláštnym kosým písmom.

Prvý list je zrejme najdôležitejší…
Hneď v prvej odpovedi napísal: „Si naj maxima.“ Ospravedlnil sa, že bol v nemocnici a celú korešpondenciu mu hodili do igelitovej tašky, ktorú si nevšímal. Upozornila ho na ňu až žena jeho syna. V liste stálo: „Zbožňujem všetko, čo je pravé, a ty, ak dovolíš, si pravá a pravá je aj šibenica, na ktorej som odvisol v ´68. Tvoj Dominik Tatarka.“ No a tak sme si začali písať. Už v druhom liste som mu povzbudená oznámila, že som krásna. A jemu sa to pravdaže páčilo, aj to ocenil úvahami o ženskom „pyšnení“.

Vy v Prahe, Tatarka v Bratislave. Ako ste sa začali stretávať?
Vymenili sme si päť ľúbostných listov ešte predtým, ako sme sa osobne zoznámili. Pátrala som po jeho podobe, ale Janko Vaculík mi povedal iba, že je „vzrastu vysokého, postavy suchej“. Dominik si ma takisto nedokázal predstaviť, ale myslím si, že predpokladal, že som mladšia… Vtedy som mala 51 rokov a on – 72, ale Dominik to niekde komentuje „to mladícke je vtáčie milovanie, to staršie je zrelé a plné“. Bola som vášnivá šoférka, začala som jazdiť do Bratislavy. A často som ho priviezla aj k nám do Prahy.

Aký bol spisovateľov život pod dohľadom ŠtB?
Stále ho strážili. Keď napríklad išiel na stanicu, lebo chcel vycestovať sám ku mne do Prahy, zastavili ho a nedovolili mu odísť. Ešte sa ho pýtali: čo na to povedia vaše deti, že máte frajerku? A on na to – iste, že som zaujímavý chlap. Mimochodom, on sa rád porozprával so „svojimi“ tajnými. Všetkých ich poznal, zaujímal sa, ako sa obliekajú a každého z nich sa vypytoval na otca. (Otcovská téma ho sprevádzala celý život…). Slovom, nemohol nič robiť. Až keď som sa objavila ja, podarilo sa mu vďaka môjmu autu častejšie pobudnúť v Prahe medzi blízkymi ľuďmi a priateľmi. Napokon som prevážala aj všetky jeho rukopisy, ktoré sa mali vydať v exile. Bohužiaľ, neviem, čo je s mojimi listami, asi ich majú jeho deti, ale Tatarkove listy, ktoré mi písal, sú v archívoch českého písomníctva.

Dá sa hovoriť o istom uvoľnení, keď vám dovolili prevážať jeho rukopisy?
Myslím, že to bola skôr taktika. Eštebáci naschvál robili rôzne rozdiely medzi disidentmi, aby medzi nimi vznikali rozbroje. Deti niektorých nechali vyštudovať, iných nie…

Ako vzniklo vaše nahrávanie?
Doma sme mali nahrávací magnetofón, vtedy to bola vzácnosť. A trochu sme sa s ním hrali. Keď odrazu Dominik povedal, poď, nahráme si náš scenár. Už predtým sme si totiž spolu vymýšľali scenár k surrealistickému filmu, niečo na spôsob Buňuelovho Andalúzskeho psa… Ale neskôr, keď sme sa pustili do naozajstného nahrávania rozhovoru a nemali sme dosť kaziet, tento náš film sme žiaľ zmazali. Je ho skutočne škoda…

Mali ste nejaký presný plán pri nahrávaní?
Išlo mi o to, zaznamenať tie krásne vety, ktoré som počula Dominika hovoriť, tie neopakovateľné príhody… Inak Ludvík Vaculík mi vravel, aby som sa Tatarku pýtala na 60. roky. A zvláštne je, že jemu sa do toho vôbec, ale vôbec nechcelo, hoci práve v 60. rokoch bol azda najaktívnejší, boli to preňho mimoriadne silné roky. No v tom neskoršom období prestali byť preňho zaujímavé. Priťahoval ho skôr snový svet, budoval v duchu ideálnu spoločnosť, ideálnu obec.

Ako spätne vnímate prvé upravené vydanie Navrávačiek, ktoré sa stali monológom Dominika Tatarku?
Tým, že sa z textu odstrihol môj hlas, dosť sa z neho stratilo. Akoby to všetko Dominik rozprával samému sebe, hoci je jasné, že sa obracia na milovanú a milujúcu osobu, ktorá ho k výpovedi provokuje. Som rada, že znovu vyjde plná autentická verzia záznamu.

Vysvetlili vám editori, prečo takto spracovali váš materiál?
Vysvetľovali mi to tak, že ma musia chrániť, lebo to chcú vydať v exile a ja som pracovala ako učiteľka… No a ja som neprotestovala, lebo keď sa vtedy podarilo vydať čo i len jednu vetu disidentov, všetci sme boli šťastní. No musím podotknúť, že sa mi podarilo „vytiahnuť“ z Dominika Tatarku skutočne vzácne veci. V Navrávačkách sa totiž ukázal, kto je. Jeho rozprávanie o detstve – to nenájdete nikde v jeho tvorbe. Je to fascinujúce, úplne autentické, pravdivé.

Aj Tatarka autorizoval prvé upravené vydanie…
V súkromí to nebol veľký bojovník. Na jednej strane mal vyslovene jánošíkovskú náturu, napríklad keď stál pred hlavňami tankov v roku 1968, na druhej strane ho určovala aj akási ľudská krehkosť, keď nechcel ísť do konfliktov s blízkymi a priateľmi, ktorých mal rád.

Eva Štolbová, 2013
Eva Štolbová, 2013 Autor: Eva Tomková

Eva Štolbová (1935)
Po štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe sa stala stredoškolskou profesorkou českého jazyka a literatúry. Od 60. rokov pôsobila ako redaktorka Československej televízie, kde vytvorila rad literárno-vzdelávacích programov a dramatizácií svetových a českých autorov (I. Bunin, F. S. Fitzgerald, F. Werfel, W. Wolfová, J. Roth), dokumentárnych programov (Básnik Z. Rotrekl; Básnici za mřížemi: Jozef Kostohryz, Jan Zahradníček a i.), bola scenáristkou Televíznej čítanky českej literatúry. Od roku 1979, po vynútenom odchode z televízie, pracovala desať rokov v pekárenskom a v obchodnom učilišti. Po novembri 1989 opäť pôsobila v Českej televízii, kde vytvorila aj televízny film o Dominikovi Tatarkovi. Je autorkou kníh Přetlak (1991), Scény (1992) a Lamento (1994), v ktorej opisuje svoj vzťah s Dominikom Tatarkom.

Navrávačky č. 2

Eva Štolbová:(…) Jaký byl vůbec tvůj příchod na svět?

Dominik Tatarka: To ti poviem, to ti poviem, to je jedna takáto… Narodil som sa na Veľký piatok. To je veľký sviatok. Veľký sviatok pre katolíkov aj luteránov. (…) Čiže, kto môže, kto celý rok nechodí do kostola, na Veľký piatok ide. Takže celý náš dom môj otec naložil na rebrinový voz a odviezol ho do kostola na obrady. Nechal doma svoju ženu, už veľmi… vo vysokom stupni tehotenství, a starého otca, ktorý ležal na smrteľnej posteli. No a v jednej chvíli sa stalo, že na moju mamu, ktorá chystala, teda piekla, varila, prišli prudké bolesti. Prudké bolesti. Mama sa stihla chytiť kotlíka na šporáku a kričala: otec, teda na deda: otec, otec, podlož ma! A otec, chudák, už napoly na druhom svete, niežeby bol chytil perinu a podložil pod mamu, ale išiel, tackal sa cez dvor do humna a z humna doniesol za hrsť slamy.

E. Š.: Za hrst slamy? Takže ty jsi byl úplně jak jezulátko.

D. T.: Za hrsť slamy… a moja mama videla: koniec. Pustila sa kotlíka a bola ešte taká, nie, bola… ešte bola stále tak mocná, že sa vspružila v taký oblúk a prv sa dotkla rukami zeme – ako k svojim nohám. Lebo keby bola dopadla rovno na zem, tak mi utrhne hlavu. Lebo už som mal hlavu vo svete. Druhou polovicou ešte som bol v tom blaženom… Padla a, ako hovorí mama, tak som vyletel na svet. No a mama ležala a plakala. Našťastie pribehla naša suseda, babička Kopačková, takým veľmi zložitým spôsobom príbuzná a spolucítiaca s mojou mamou, prišla a videla moju mamu ležať už na zemi a tak – a ja na svete. Tak odstrihla pupočnú šnúru, zaviazala pupok; zaviazala pupok, okúpala ma a bolo v poriadku. Teraz… deti sa nevážili za tých mojich časov, nevážili sa a len sa merali na šúch, na piaď. (…)

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku