Autorka, známa svojím osobnostným nasadením, ani v tomto texte neskrýva rodovo citlivé, poučené a konštruktívne kritické vnímanie písania a žitia.
Len zdanlivo paradoxne je predmetom uvedeného naoko stíšená poézia Viery Prokešovej. Repar do knihy zaradila i komentované ukážky sekundárnych textov o jej básňach. Na rozdiel od nich však dokazuje, že autorkina poetika a myšlienkový register sú napriek prevažne harmonizujúcemu povrchu značne dramatické, pocitovo vrstvené a semioticky komplexnejšie.
Foto: LIC
Žiadne z doterajších čítaní sa napríklad nedotklo jedného z neuralgických bodov Prokešovej poetiky, ktorým je „uviaznutie medzi tradične vnímanou ženskosťou (jej mužskou konštrukciou) a rovnako tradične vnímanou mužskosťou (jej ženskou konštrukciou), ktoré sa stali súbežníkmi neviditeľného, inštitucionalizovaného aj „rozptýleného“ rodového násilia“.
Pomerne útla a esejisticky ladená monografia potom predstavuje iné čítanie Prokešovej textov. Autorka, uchopujúc postupne jednotlivé zbierky – z dôvodu rozsahu edície síce okrajovo, cez problémové okruhy, no predkladajúc zásadné a pre mnohých iste prekvapujúce zistenia – prináša empatickú recepciu jednotlivých básní, z ktorých viaceré sú do knihy zaradené vo svojom celku. V duchu dekonštrukcie falošných dualít sa pri uchopovaní veršov nebráni vplyvu emocionálnej a intuitívnej (sú)časti svojej osobnosti – je si totiž vedomá neoddeliteľnosti racia od zvyšku svojho žijúceho tela. Do automatickej výbavy jej prístupu k textom tak patrí analytické skúmanie interpretačných nálezov, ktoré umiestňuje do širšieho (rodového, historického a kultúrneho) kontextu.
Kniha je dobre sa čítajúcim textom, ktorý vďaka inovatívnym postupom a z nich vyplývajúcich zistení obohacuje nielen uvažovanie o Prokešovej poézii, ale i samotnú literárnu kritiku, resp. teóriu.
Repar ostro nasvecuje metodologické východiská a inštrumenty literárnej vedy, ktorá tak odhaľuje svoj iba zdanlivo autonómny charakter či raz a navždy dané nástroje – hoci sa u nás mnohí tvária, akoby platil opak. Aj nová kniha Repar je tak dôkazom nielen podnetnosti, ale priam nutnosti rozširovania umelo budovaných a zbytočných, vede aj písaniu skôr škodiacich intelektuálnych a osobnostných mantinelov (hatiacich vzájomné obohacovanie sa inakostí), ktoré toľkí budujú. Samozrejme, povedané platí za predpokladu, že sa nechceme večne točiť v bludisku už nájdených nálezov, resp. okolo rodovo stereotypnej, tesnej "maminej sukne“, z ktorej tá už dávno ušla, prípadne rada by.
