Knižku Čierny humor v bielom plášti som nie čítal, ale študoval veľmi pozorne, s napätím a očakávaním. Zaujali ma spomienky zo života zdravotníkov. Príbehy spracované do rezkých humoresiek nesú celkom prirodzene veselšie, vážnejšie, ale aj smutnejšie tóny. Autorovi sa podarilo zozbierať úctyhodný počet prípadov.
Foto: Forza Music
Táto publikácia je mi veľmi blízka. Väčšinu kolegov lekárov, ktorí sú jej hrdinami, osobne poznám, boli a ak sú medzi nami, stále sú mojimi priateľmi. Sú to univerzitní profesori či docenti, prednostovia oddelení, primári alebo iní odborníci.
Publikáciu hodnotím veľmi pozitívne. Na Slovensku a najmä v Česku vyšlo v dávnejšej i nedávnej dobe zopár humorných publikácií z medicínskeho prostredia. Ich autori sa zväčša uspokojili s kratšími spomienkami, anekdotami, aforizmami alebo epigramami. Čierny humor v bielom plášti posúva latku vyššie.
Štyridsaťosem vyzretých a vypointovaných príbehov prečíta čitateľ jedným dychom. Každý z nich je inakší, veď prečo by aj nie, keď ich zažilo štyridsaťosem rôznych lekárov, v rôznych situáciách. Pri daktorých sa čitateľovi "zastaví rozum“ a až potom pochopí slová, ktoré autor uložil do motta knižky: "Tie najneuveriteľnejšie blbosti sa nedajú vymyslieť, tie sa musia stať.“
Smiech je autorovi mnohých fejtónov, spisovateľovi Petrovi Valovi blízky. Najprv roku 1986 rozosmial čitateľov knižkou Keby Psiare mestom boli, potom ich obveselil satirickým úškrnom v paródii na sci-fi Orgie bez Tibéria (1989) či prinútil k úsmevnému zamysleniu nad tabuizovaným obdobím našich dejín vo švejkovsky ladenom románe Zabíjal som štát (1992), aby ho doslova rozrehotal bláznivými divadelnými fraškami Ako hryzie kôň (1989) a Mauzóleum (2000).
V Čiernom humore v bielom plášti zúročil skúsenosti z predošlej tvorby a, pri všetkej úcte, so svojským šarmom rozprávača predstavil osobnosti v bielych plášťoch tak, ako ich nepoznáme. Myslím si, že v tomto zmysle nemá u nás predchodcu ani konkurenta.
